Denník N

Vražda v Gdansku priniesla namiesto zjednotenia opäť len rozdelenie

V Gdansku v stredu vytvorili pre Adamowicza zo sviečok veľké srdce. Foto – TASR/AP
V Gdansku v stredu vytvorili pre Adamowicza zo sviečok veľké srdce. Foto – TASR/AP

Vražda gdanského primátora Pawła Adamowicza dostala Poliakov do vývrtky. Povaha zločinu hovorí o hurúčkovitej povahe poľskej politiky za vlády strany Právo a spravodlivosť Jarosława Kaczyńského.

Adamowicz bol pravým opakom PiS. Hoci bol konzervatívec, postavil sa do čela miestneho pochodu hrdosti homosexuálov a pri príležitosti stého výročia zavedenia všeobecného volebného práva symbolicky prepožičal kľúče od mesta ženám. Podobne ako hlavy ďalších poľských miest pozval do toho svojho utečencov a ponúkol im pracovné miesta a podporu, čo bola ponuka, ktorú varšavská vláda odmietla. Keď moja organizácia pozvala v roku 2009 do Gdanska ľavicového slovinského filozofa Slavoja Žižeka, Adamowicz ho okamžite pozval na večeru.

Tragédia nezjednotí

Načasovanie i kulisy vraždy sú veľavravné. Útočník napadol Adamowicza počas vyvrcholenia každoročnej zbierky organizovanej Veľkým orchestrom vianočnej charity (WOŚP), ktorý je najdôveryhodnejšou verejnou inštitúciou v krajine. Počas 27. ročníka bolo pre akciu najdôležitejšie zbierať prostriedky na modernizáciu poľských nemocníc.

No napriek tomu boli za posledné tri roky charita i jej zakladateľ Jerzy Owsiak objektom nenávistnej pravicovej kampane podobnej kampani proti poľskému súdnictvu a opozičným stranám. Hovoriac z pódia, vrah vysvetlil, že vykonal pomstu proti predchádzajúcej vládnej strane Občianska platforma, ktorú považoval za zodpovednú za svoje predchádzajúce uväznenie. Hoci Adamowicza zvolili ako nezávislého, v minulosti bol spoluzakladateľom Občianskej platformy a strana ho aj podporovala.

Zdá sa, že v Poľsku, podobne ako v iných krajinách s podobnou históriou vojen, povstaní a atentátov, nás politická tragédia nikdy nezjednotí. Naopak, prehĺbi existujúce rozdelenie. Po vražde populárnej politickej osobnosti by človek čakal, že sa zo všetkých strán dočká empatickej odpovede. Ale vedomie spoločného občianskeho života sa kamsi vytratilo. Po každej politickej tragédii príde len zloba a polarizácia a následný proces zmierenia zvyčajne zaberie desaťročia.

Obete so srdcami z kameňa

Za touto dynamikou sa skrýva jeden základný psychologický mechanizmus. Ak sa v spoločnosti nachádza dosť ľudí, ktorí sa v nejakom zmysle považujú za obete, verejná reakcia na nešťastie sa nezmení na empatiu, ale na nenávisť. Inštinkt im velí správať sa k súcitu ako k obmedzenému zdroju, ktorý treba brániť pred rivalmi. Akoby bola poľská spoločnosť uväznená v stave navzájom si konkurujúceho utrpenia.

Najlepšie to pomenoval poľský spisovateľ Andrzej Leder: „Tí, ktorí sa cítia ako obete, majú srdcia z kameňa.“ Okrem iných vecí pomôže tento pohľad vysvetliť povojnový poľský antisemitizmus po tom, čo boli mnohí Poliaci svedkami nacistického vraždenia miliónov Židov na poľskom území.

Už to tu bolo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie