Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako som sa vydal na stretnutie s cenzúrou

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Na rozdiel od staršej generácie som oficiálne nepatril medzi zakázaných autorov. Ich knihy komunistický režim vyradil z verejných knižníc a ak sa po roku 1969 pokúsili nejaký svoj text publikovať, zistili, že nemajú žiadnu šancu.

Lenže ja som sa nikdy nepokúsil žiaden svoj text publikovať inde ako v samizdate a tak som ani nemohol tvrdiť, že som zakázaný. Ocitol by som sa síce vo veľkých rozpakoch, keby mi režim vyšiel v ústrety, ale s tým som vôbec nepočítal.

Len mi začiatkom roku 1989 napadlo, že je načase stretnúť sa s komunistickou cenzúrou oficiálne. Z princípu a aj preto, lebo som bol zvedavý, ako taká cenzúra vyzerá.

V tom čase už vyšiel môj román po slovensky v zahraničí v exilovom vydavateľstve a dostal som už aj zmluvu s vydavateľstvom Gallimard, že knihu vydajú po francúzsky (preložil a vydavateľovi ju ponúkol Peter Brabenec žijúci v Francúzsku).

Mohol som teda teoreticky tvrdiť, že som spisovateľ a že mám právo, aby moja kniha vyšla aj na Slovensku. Priniesol som rukopis svojho románu do vydavateľstva Slovenský spisovateľ – bolo vtedy výkladnou skriňou režimu, vychádzali tam prakticky všetky knihy domácich autorov.

Už celé roky som sa neocitol v budove štátnej inštitúcie okrem polície a pošty. Budova vydavateľstva bola na dnešnej Laurinskej ulici a keď som do nej vstúpil, udivilo ma, že ma nikto už pred vchodom nezastavil a nevyhnal späť na ulicu. Vrátnik mi povedal, aby som dal rukopis do podateľne a pani za okienkom mi naozaj dala potvrdenie o prevzatí.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie