Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako som sa vydal na stretnutie s cenzúrou

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Na rozdiel od staršej generácie som oficiálne nepatril medzi zakázaných autorov. Ich knihy komunistický režim vyradil z verejných knižníc a ak sa po roku 1969 pokúsili nejaký svoj text publikovať, zistili, že nemajú žiadnu šancu.

Lenže ja som sa nikdy nepokúsil žiaden svoj text publikovať inde ako v samizdate a tak som ani nemohol tvrdiť, že som zakázaný. Ocitol by som sa síce vo veľkých rozpakoch, keby mi režim vyšiel v ústrety, ale s tým som vôbec nepočítal.

Len mi začiatkom roku 1989 napadlo, že je načase stretnúť sa s komunistickou cenzúrou oficiálne. Z princípu a aj preto, lebo som bol zvedavý, ako taká cenzúra vyzerá.

V tom čase už vyšiel môj román po slovensky v zahraničí v exilovom vydavateľstve a dostal som už aj zmluvu s vydavateľstvom Gallimard, že knihu vydajú po francúzsky (preložil a vydavateľovi ju ponúkol Peter Brabenec žijúci v Francúzsku).

Mohol som teda teoreticky tvrdiť, že som spisovateľ a že mám právo, aby moja kniha vyšla aj na Slovensku. Priniesol som rukopis svojho románu do vydavateľstva Slovenský spisovateľ – bolo vtedy výkladnou skriňou režimu, vychádzali tam prakticky všetky knihy domácich autorov.

Už celé roky som sa neocitol v budove štátnej inštitúcie okrem polície a pošty. Budova vydavateľstva bola na dnešnej Laurinskej ulici a keď som do nej vstúpil, udivilo ma, že ma nikto už pred vchodom nezastavil a nevyhnal späť na ulicu. Vrátnik mi povedal, aby som dal rukopis do podateľne a pani za okienkom mi naozaj dala potvrdenie o prevzatí.

Po mesiaci som sa vybral do vydavateľstva znovu a na môj veľký údiv mi vrátnik povedal, že šéfredaktor ma prijme vo svojej kancelárii a ochotne mi ukázal cestu.

Šéfredaktor bol milý pán v stredných rokoch a hoci sa mi zdalo, že mu je to nepríjemné, aj proti jeho vôli z neho vyžarovala autorita všemocného režimu.

Podal mi ruku a usadil ma do veľkého kresla. Neoslovil ma menom, ako keby sa ho bál vôbec vysloviť, lebo všetci na Slovensku vedeli, že je režimom prekliate.

Povedal, že rukopis sa mu páči a že by ho vydal, ale že to má háčik. Sú tam totiž vety, ktoré by som mal vyhodiť.

Spýtal som sa ho, aké vety má na mysli, s tým, že si rád nechám poradiť.

Odvetil, že mi nemôže povedať, ktoré vety to sú. Ako mám potom vedieť, ktoré sú nevhodné, spýtal som sa.

Naši autori to vedia, znela odpoveď. Poďakoval som mu za úprimnosť a rozlúčil som sa.

Až vonku na ulici mi to došlo. Cenzúra vo vtedajšom režime oficiálne neexistovala, bola zrušená v roku 1968 (dovtedy musel byť každý publikovaný text prečítaný cenzorom, ktorý ho v mene režimu odobril). Cenzormi sa odvtedy stali šéfredaktori, ktorí sa s autormi dohadovali, aké vety sú ešte prípustné a aké by už režim nezniesol. Ale so mnou sa onen šéfredaktor nemohol dohadovať, lebo by som sa mu vysmial. Preto mi povedal, že mi nemôže poradiť.

Táto čudná dohoda fungovala v normalizácii celé roky veľmi spoľahlivo: autori chceli publikovať, šéfredaktori si chceli udržať svoje funkcie a všetci spoločne usúdili, že je lepšie režim nedráždiť nevhodnými vetami a názormi.

Lenže koncom 80. rokov prestávala táto dohoda platiť. V Sovietskom zväze už vychádzali knihy, ktoré boli u nás ešte stále zakázané, a samotný režim strácal istotu, čo je prípustné a čo nie. Odvaha šéfredaktorov a autorov riskovať nevôľu režimu začala stúpať.

Najlepšou ukážkou tejto zmeny bol literárny mesačník Slovenské pohľady, kde v zime v roku 1989 vychádzali texty, ktoré by si ešte dva roky predtým šéfredaktor netrúfol vydať a autor napísať.

Napriek tomu aj vtedy existovala jasná deliaca čiara, ktorú si všetci uvedomovali. Nešlo ani tak o jednotlivé vety a názory ako o mená autorov. Tatarka, Kusý, Kadlečík alebo Ponická by mohli napísať nevinnú rozprávku pre deti a aj tak by sa nikto neodvážil ju publikovať. Ich mená boli prekliate.

Moje osobné stretnutie s cenzúrou sa vydarilo. Bol som vlastne rád, že režim mi nedal možnosť, aby som sa s ním pokúšal dohodnúť. Môj intelektuálny život sa odohrával v samizdate, kde neexistovali dohody o tom, ktoré vety sú vhodné alebo nevhodné, a čudoval som sa všetkým, ktorí túto slobodu odmietali okúsiť.

Ani vo sne mi nenapadlo, že už o desať mesiacov sa môj luxus slobody stane obyčajným tovarom, ktorý si bude môcť dovoliť každý.