Do volieb chce vláda nakúpiť ešte transportéry, favoritmi sú Poliaci
Minister Martin Glváč sa nechce zastaviť ani rok pred voľbami. Vyhliadol si obrnené vozidlá z Poľska. Doteraz pritom nie je známa analýza, koľko transportérov a na aké využitie potrebujeme.
Je to pol roka, čo premiér Robert Fico ponúkol svoj pohľad na zmysluplnosť vojenských nákupov. Na konferencii Hospodárskych novín povedal, že viac peňazí pre armádu by potešilo len vybraných zbrojárov.
„Geopoliticky by sa nezmenilo nič. Akurát by sa tešili zbrojárske firmy,“ povedal premiér.
Zjavne opačného názoru je minister obrany Martin Glváč. Ficov kolega z vlády by rád do volieb podpísal všetky zbrojné kontrakty, na ktoré dosiahne.
Po nákupe dopravných lietadiel Spartan či amerických vrtuľníkov Black Hawk ohlásil ďalší veľký projekt. Tentoraz plánuje zmodernizovať pozemné sily.
„Potrebujeme nutne kolesové obrnené vozidlo. A to je náš cieľ ešte do konca roka,“ povedal minister v rádiu Expres.
Poľský favorit
Slovensko by podľa ministra malo nakúpiť moderné osemkolesové transportéry. Ide o rovnakú kategóriu, akou sú napríklad rakúske stroje Pandur, ktorými sa vyzbrojila česká armáda.
Samotnému Glváčovi sa však najviac páči obrnené vozidlo Rosomak, ktoré vyvinula fínska zbrojovka Patria a ktoré v licencii vyrába susedné Poľsko.
Glváč už o tejto možnosti rokoval s poľským ministrom obrany Tomaszom Siemoniakom, s ktorým má dlhodobo nadštandardné vzťahy.
Pokiaľ by sa ministri nedohodli, vyhlásil by vraj otvorenú súťaž. „Rokujeme o možnosti spolupráce slovenského priemyslu na výrobe poľskej techniky. Pokiaľ nebudeme do konca júna úspešní, vypíšeme tender,“ sľúbil Glváč.
Denník N sa ministerstva spýtal, koľko kusov by chcelo nakupovať a za akú cenu. Glváčov úrad otázky ignoroval.
Reálny scenár je taký, že by ministerstvo mohlo ešte do volieb nakúpiť tridsať vozidiel na vyzbrojenie jedného práporu.
Ďalšie kusy by už zrejme dokupovali Glváčovi nástupcovia, ktorí by nemali veľa iných alternatív – slovenská armáda je príliš malá na to, aby si mohla dovoliť prevádzkovať ťažké kolesové transportéry viacerých výrobcov.
Cena transportérov Rosomak sa dnes pohybuje na úrovni 1,4 milióna eur za kus. Takúto sumu si aspoň dohodla poľská armáda pri svojom poslednom veľkom nákupe v roku 2013.
V konečnom dôsledku sa teda rozhoduje o zákazke, ktorá v dlhodobom horizonte môže dosiahnuť vyššiu cenu než štvrťmiliardové vrtuľníky Black Hawk.
Za hranicou životnosti
Fakt je, že slovenskí vojaci dnes už takmer nemajú na čom jazdiť. Jadro výzbroje tvoria pásové bojové vozidla pechoty (BVP), pochádzajúce ešte z čias Varšavskej zmluvy.
„Tá potreba nových transportérov je na stole už desať rokov,“ pripomína armádny publicista Vladimír Bednár.
Armáda za ten čas získala len niekoľko ľahkých obrnených vozidiel Iveco a desiatky slabo chránených džípov Land Rover či nákladných vozidiel Tatra a Aktis. Okrem toho jej Američania darovali niekoľko obrnencov so zvýšenou odolnosťou proti mínam, ktoré používali v Afganistane.
„V oblasti výzbroje sa neuskutočnil žiadny veľký projekt, v dôsledku čoho je 70 percent pozemnej techniky za hranicou životnosti,“ uvádza strategický dokument Biela kniha o obrane, ktorú predvlani prijala Ficova vláda.
Lenže Glváč doteraz neukázal žiadny všeobecne uznávaný plán, podľa ktorého postupuje.
Nie je jasné, prečo má Slovensko kupovať práve ťažké osemkolesové transportéry, a nie napríklad šesťkolesové alebo ľahšie štvorkolesové vozidlá. Nevie sa ani to, koľko kusov vlastne armáda potrebuje, koľko má byť bojových verzií, koľko veliteľských či zdravotníckych.
Minister len oznámil, že chce transportéry s ôsmimi kolesami a ideálne od Poliakov. „Chýba akákoľvek koncepcia pozemných síl,“ poznamenáva Bednár.
Glváčove ambície sa navyše pri kolesových transportéroch nekončia. Minister zároveň vyhlásil, že počíta aj s masovou modernizáciou súčasných BVP-čiek.
„Potrebujeme kolesové i pásové vozidlo. Do konca roka by sme mohli byť pripravení na to, aby sme išli do modernizácie pásovej techniky,“ uviedol minister.
O aké podklady opiera svoje rozhodnutie, zostáva opäť tajné. „Určite nie je šťastné, keď sa necelý rok pred voľbami a bez širšej diskusie s opozíciou ohlasujú takéto významné projekty,“ hovorí Jaroslav Naď, bývalý úradník ministerstva obrany, dnes analytik Inštitútu pre stredoeurópsku politiku (CEPI).
Obľúbená zámienka
Nutnosť urobiť oba nákupy vo svojej réžii obhajuje Glváč argumentom, že nemá času nazvyš.
Slovenská armáda totiž v súčasnosti buduje novú jednotku, určenú na prieskum a bojovú podporu, ktorá potrebuje modernú výzbroj. Tú plánuje vyčleniť aj pre vyšehradskú bojovú skupinu, ktorá bude pol roka v pohotovosti pre potreby Európskej únie.
„Potrebujeme splniť naše ciele v rámci bojovej skupiny Európskej únie,“ hovorí Glváč.
Budovaním novej jednotky vysvetľoval už na jeseň kontrakt na české útočné pušky, ktorý vtedy nechal podpísať bez súťaže a v úplnej tichosti.
Ministrova argumentácia však má dve slabiny. Po prvé: bojová skupina bude v pohotovosti už od januára budúceho roka, čo je podstatne skôr, než by sa vozidlá stihli vyrobiť a než by si ich vojaci mohli osvojiť.
A po druhé: medzinárodnú skupinu pre potreby Európskej únie postavila slovenská armáda už v čase prvej Ficovej vlády. Vtedy sa však táto iniciatíva dokázala zaobísť bez veľkých nákupných manévrov.
Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].