Denník N

Ropu nemáme, tak prečo nevyvážať našu kultúru a umenie?

Inštalácia Jiřího Davida v česko-slovenskom pavilóne benátskeho bienále.
Inštalácia Jiřího Davida v česko-slovenskom pavilóne benátskeho bienále.

V Česko-slovenskom pavilóne na prestížnom Benátskom bienále vystavuje Jiří David. Jeho nezvyčajné dielo zaujalo nielen divákov, ale aj zahraničných novinárov a umelcov.

V Benátkach sa koná 56. ročník bienále. V Česko-slovenskom pavilóne tentoraz vystavuje český výtvarník Jiří David v kurátorskej koncepcii Kataríny Rusnákovej. Dielo Apotheosis, ktoré vychádza z obrazu Alfonsa Muchu Apoteóza z dějin Slovanstva, má u návštevníkov úspech.

V Respekte písali, že keby ste nezohnali sponzora, tak by ste Benátsky pavilón ani nezrealizovali.

No, bolo by to v omnoho horšej kvalite. Nie samotná inštalácia, ale sprievodné veci by asi neboli v takom rozsahu, v akom som pôvodne chcel. Určite by nebol sprievodný plagát, nebola by kniha v takej kvalite a od takého kvalitného štúdia, akým je londýnske Zak Group, navyše distribuovaná prestížnym nemeckým vydavateľstvom Buchhandlung Walther König. Na knihe sa okrem jej editorky Kataríny Rusnákovej podieľali napríklad Karel Srp, Jiří Přibáň, Milena Slavická, Václav Bělohradský či svetoví autori ako Tymothy Snyder, Zygmunt Bauman, Peter Sloterdijk. Nebol by pravdepodobne ani banner, ktorý prekrýva prednú fasádu pavilónu, a to sú veci, ktoré hrajú neuveriteľne veľkú úlohu, ako som zistil v Benátkach počas týždňa, ktorý som tam strávil. A na porovnanie, dozvedel som sa, že napríklad Francúzi dali len na samotnú inštaláciu 700-tisíc eur, ja som mal na celú situáciu, vrátane inštalácie, odhadom 50-tisíc eur. Milión a pol českých korún. To je neporovnateľné.

Francúzi sa však nedostali do výberu britského The Guardian, ktorý vaše dielo Apotheosis zaradil do pätnástky najlepších tohtoročného bienále.

Viem, to áno. Mám, samozrejme, veľkú radosť, že to vybrali, lebo naposledy bol Guardianom z Česko-slovenského pavilónu vybraný Roman Ondák, nikdy predtým ani potom nikto. Len Ondák a teraz ja. Mal som tú Ondákovu inštaláciu veľmi rád, veľmi sa mi páčila, bola zmysluplná a dôležitá v kontexte Giardini. Takže je to určitá satisfakcia za trochu kyslé ksichty tu v Čechách, ktoré si myslia, že vedia, ako má umenie správne vyzerať.

Koho tým myslíte?

Myslím tých takzvaných progresívnych, v úvodzovkách progresívnych, kurátorov a umelcov. Som trošku kritický voči postkonceptualistickému akademizmu. Postkonceptuálny umelec som tiež, nevyraďujem sa z toho ani náhodou, ale nemám rád také tézovité, jednoduché úvahy, ako majú veci vyzerať. V rozhovore pre Lidové noviny som povedal, že si ako národ nemôžeme myslieť, že budeme veľmi reflektovaní západnou prevádzkou umenia, ale že jednotlivci, jedinci tú šancu majú dostať, a niektorým sa to aj podarilo. Preto je ten Guardian dôležitý. Možno dôležitejší ako samotné ceny, ktoré na bienále dávajú skôr z politických dôvodov. Trebárs teraz dostalo Golden Lion Arménsko, kde bola genocída národa. Všetko hrá rolu pri politickom rozhodovaní. Keď to nedostane Ukrajina, tak to dostanú Arméni, ale OK, ceny sú ceny, nie je to voľba benátskej Miss.

Jiří David tento rok obsadil československý pavilón benátskeho bienále.
Jiří David tento rok obsadil Česko-slovenský pavilón Benátskeho bienále.

J.David Apotheosis, Venice biennale 2015,

Ste v Česku v stálej opozícii voči kritikom?

Som v opozícii, alebo v kritickej polemike, voči tomu, ako sa prezentuje súčasné mladé umenie smerom von a smermi dovnútra. Už všetci vedia, ako sa robí koncept, a nikto nie je ochotný premýšľať o inom spôsobe, inom jazyku. V poslednom desaťročí bolo postkonceptuálne umenie silno preferované, a tak sa teraz do toho všetci potrebujú triafať, a to mi prekáža. Myslím si, že keď už všetci poznajú jazyk umenia alebo formy, tak sa musí zmeniť. A to sa ľuďom veľmi nechce, aj preto, že sú ubezpečovaní určitým kruhom ľudí v Čechách, ktorí majú vplyv. Je to taká lobby, taká trošku sekta, pár ľudí, ktorí určujú, ako sa veci majú prezentovať a vytvárať.

Môžete menovať?

Nechcel by som niekoho… Vážim si ľudí okolo Tranzit, Display a podobných, ale sú veci, ktoré sa mi zdajú príliš schematické a tézovito prezentované, a oni nechcú vnímať nič iné. Akoby nič iné, čo by malo rovnakú alebo podobnú kvalitu, neexistovalo. Akoby neexistoval iný spôsob uvažovania.

Poznáte aj slovenskú scénu. Pôsobí na vás podobne?

Slovenskú scénu poznám pomerne dobre, pretože som tam mal mnoho priateľov, keď sme ešte robili spoločné výstavy. Zároveň tam mám privátnu galériu Zahorian Gallery, ktorá ma reprezentuje, v Čechách takú nemám. Mimochodom, na bienále prišli, a je to veľmi dôležité. Galeristi sa tam stretávajú s ľuďmi zo svetového diania a vidia, že záujem je obojstranný, čo je veľmi priaznivá situácia. A zároveň učím na vysokej škole v Banskej Bystrici. Samozrejme, na Slovensku môj vzťah s kritikou nie je taký osobný, ale sú veci, ktoré by som asi našiel aj tam. Trebárs sledujem Cenu Oskára Čepana, ale tá nie je tak šialene jednostranne akcentovaná ako u nás Cena Jindřicha Chalupeckého. Tranzit na Slovensku akoby trošku stratil razanciu, silu, nemá ju takú ako v Čechách, sily sa potom vyrovnávajú. Ale rozumiem, že na Slovensku je scéna tiež rozdelená.

Inštalácia Jiřího Davida v československom pavilóne. Foto - Miro Nicz.
Inštalácia Jiřího Davida v Česko-slovenskom pavilóne. Foto – Miro Nicz

Jiří David počas otvorenia bienále.
Jiří David počas otvorenia bienále.

V Benátkach ste spolupracovali so slovenskou teoretičkou Katarínou Rusnákovou. Bola to dobrá spolupráca?

Katarínu Rusnákovú som si vybral nielen preto, že je zo Slovenska, ale hlavne preto, že ju vidím ako neuveriteľne zodpovednú osobu, ktorá projektu pomáhala tak intenzívne a s takou energiou, že si neviem predstaviť nikoho v Čechách, kto by do toho vstúpil ako ona. Naozaj nie. Mám z toho príjemný pocit a satisfakcia patrí aj jej, lebo sa nám podarilo niečo, čo má fakt veľkú odozvu. Som prekvapený, priznám sa.

Mohli by ste opísať dielo Apotheosis?

Čo je možné vidieť? Volá sa to Apotheosis, čo znamená Apoteóza. Vychádza z Alfonsa Muchu, z posledného obrazu jeho Slovanskej epopeje. Vybral som si ho preto, že tam najviac vidieť určitý druh manipulácie, ako vytvárať umelé naratívy, umelé konštrukcie, umelé národy, premýšľanie o vlasti, domove a tak ďalej. Chcel som to posunúť, je tam dvadsať apokryfov, to znamená dvadsať iných integrovaných významových, obrazových i obsahových prvkov, ktoré menia význam pôvodného diela. Maľba je čiernobiela. Nemám veľmi rád secesné obrazy, toto je taký postsecesný Mucha. Mohol som na ňom aplikovať svoj vzťah k svetu, k jeho súčasnej situácii. K obrazu patrí zrkadlová stena, ktorá je rovnako veľká, 5 x 4 metre, sú oproti sebe, vznikol medzi nimi úzky, asi metrový koridor. Divák, ktorý tam vstúpi, nemôže vidieť celý obraz, nemá šancu, ale v okamihu, keď sa otočí k zrkadlu, ktoré má schopnosť oddialiť, naraz ho vidí celý, ale v tej chvíli je doň už ako divák integrovaný. Je dôležité, čo vlastne znamená samotný odraz obrazu. Zrkadlo nie je vierohodné, autentické, dáva iný pohľad na realitu. Je to tiež polemika o tom, čo dnes znamená obraz, čo dnes znamená maľba. Maľoval som ručne, pracoval som na tom tri mesiace, a aj to je dôležité vo vzťahu k samotnému bienále.

Prečo?

Ako som predpokladal, a ukázalo sa, že je to pravda, väčšinou sa hľadajú sofistikované nápady, často technologické, ako zaujať nejakým „ozvláštneným“ riešením, často scénografickým. A ja som chcel vystaviť obraz, ručne maľovaný, síce vo vzťahu k zrkadlu, čo je tiež inštalácia, ale mal by tam byť ten fyzický prežitok, divák by mal precítiť silu prednesu maľby. Je v tesnej blízkosti, môže sa skoro dotýkať, často sa aj nepatrične dotýka obrazu, cíti vôňu a všetko. Tá blízkosť a zároveň vzdialenosť, čo to všetko znamená? Aj to nedorozumenie. Ťažko môže nejaký divák z Grónska alebo z Uruguaja pochopiť, kto je Alfons Mucha, ale to nedorozumenie, ktoré vzniká, keď nechápe, čoho je súčasťou, je dôležitým momentom osobného nasadenia, ako preniknúť do diela. Nieže mu to vopred všetko predžujete, vopred poviete, ako to má vidieť, čítať, čo už väčšinou západné galérie a inštitúcie robia. Keď je Sarah Lucas v britskom pavilóne, tak všetci vedia, ako sa na to majú pozerať, všetci vedia, čo majú očakávať, a to som nechcel.

A vyšlo vám to?

Mnohí návštevníci boli zvedaví, pýtali sa a zaujímalo ich, čoho boli účastníkmi, a to bolo dôležité. Trošku som im pomohol tým, že som vytvoril veľké plagáty, na ktorých bol čiernobiely obraz Apoteózy, žlté šípky, ktoré označovali zmeny, na druhej strane bol farebný Muchov originál, tam si mohli prečítať názvy jednotlivých apokryfov a krátky text Kataríny Rusnákovej. Plagát mal neuveriteľný úspech, za jeden deň zmizlo vyše tisíc kusov, čo znamená, že počas jedného dňa prišlo viac ako tisíc ľudí, čo tu dostanete na výstavu za tri mesiace. Potom som sa z televízie dozvedel, že nejakí ukrajinskí umelci v maskáčoch sedia v inštalácii v Ruskom pavilóne a hovoria, že sú na dovolenke. Guardian, druhýkrát Guardian, ich odfotil a na jednej fotke uprostred nich leží veľmi zámerne môj plagát Apotheosis, čo je veľmi podivné. Sám ešte neviem, ako si to vysvetliť, ale má to nejakú konotáciu, že sú to Slovania a podobne. Mám z toho všetkého zvláštny, intenzívny príjemný pocit. Neznie to veľmi ako chvála? (smiech) Už sa musím zabrzdiť.

Znie, ale asi ste hrdý.

Asi by som mal byť. (úsmev) Vždy som chcel, aby mala západná umelecká prevádzka rešpekt k tomu, čo tu vzniká. Rešpekt je pre mňa podstatný.

Jiri David, ,Venice biennale 2015

 

Nielen Apotheosis, ale väčšina vašich diel súvisí s politikou. Srdce na Hrade, série Bez soucitu a Moji rukojmí, Klíčová socha… Malo by byť umenie angažované?

Umenie je svojím spôsobom politikum, ale nechcel by som, aby toto politické angažovanie prevládlo v tézach a apriórnych súdoch. Nemám rád umenie, ktoré je elitárske v tom, že chce len skrášľovať prostredie, určite nie. Zároveň však nemám rád opak, keď je len politickou tézou a nemá v sebe silu videnia, má len vedomosť. Rozdiel medzi vedieť a vidieť považujem v umení za podstatný. Zvlášť dnes! Kurátori a teroretici už väčšinou zamieňajú vidieť za vedieť a myslím si, že je nutné toto znova otvoriť a prekrútiť. Samozrejme, so skúsenosťou postkonceptu alebo neokonceptu.

Do knihy esejí, ktorú ste vydali k Apotheosis, prispeli historik Tymothy Snyder alebo sociológ Zygmunt Bauman. Ako chápete národ a vlastenectvo vy?

Jednotliví oslovení prispievatelia neboli priamo viazaní témou Apotheosis, takže vznikla kniha veľmi zaujímavých vzájomných textovo-obsahových väzieb. A môj vzťah k vlastenectvu? Pozrite, je mi dosť protivné ono hurá vlastenectvo v športe a podobne.

Čo keby som Vám radšej odpovedal fragmentom jednej svojej básne?

Zlehka v dotyku jak z pekla

svíjíš se ve všem co tě znejistí

něhou v bestii jak strach v antilopách

krásou v jedu štíra

bez usínání v propadu rozsetý

s vlky jak mnozí otroci

servaný ve smečkách hladu co stesk nezkrotí

pomalu, velmi krutě usychá

A dodal by som ešte citát, ktorý je súčasťou mojej súčasnej inštalácie v Benátkach: Problém není osvobodit se od našich iluzí. Problém je osvobodit se od situací, které vyžadují iluze. Karel Marx.

Benátske bienále je iste dôležité, ale jeho kritici hovoria, že je to skôr zábavná šou ako prehliadka umenia. Mýlia sa?

Tá otázka je správna. Teraz polemizujem s mladými študentmi, s mojimi kolegami. Veľa mladých ľudí pohŕda bienále, že je to práve šou, alebo že je priveľmi komercionalizované. Samozrejme, tieto veci sa tam objavujú, ale stále je to strašne dôležité podujatie. Svetové. Bienále a kasselská Documenta sú inak koncipované. Ale v našom Benátskom pavilóne sa objavil Adam Szymczyk, šéfkurátor budúcej Documenty, a rozprávali sme sa o veciach. Ľudia na bienále chodia, nebojkotujú ho. To je trošku detinské, bojkotovať a hovoriť si: Ja som svetový umelec, nepotrebujem svetovú scénu, všetci sú len kapitalistickí komerčáci. OK, kapitalizmus a komercia sa tam môže objavovať, najzreteľnejšie asi v Britskom pavilóne, kde bola Sarah Lucas, svetová hviezda, pripravená tak, aby sa potom mohlo veľmi dobre predať. Ale sú tam aj iní, ktorí to tak nemajú, výborní Belgičania alebo Holanďania, čiastočne Dáni alebo skvelí Poliaci. Všetko je tam premiesené, to je pravda.

Užili ste si otvorenie, svojich viac ako päť minút slávy?

Dosť ma mrzelo, keď už ste zo Slovenska, že na otvorenie neprišiel nikto zo Slovenskej národnej galérie. Pritom je to Česko-slovenský pavilón, všade sú logá Národní galerie aj Slovenskej národnej galérie. Sandra Kusá, myslím, podporovala náš projekt, bola aj v medzinárodnej komisii, ktorá ho jednohlasne vybrala. Chcel som sa poďakovať za to, že predsa len veci fungujú spoločne, a mali by fungovať spoločne. Prišli tam ľudia zo Slovenska, Juraj Čarný so svojimi ľuďmi z Kunsthhalle a s priateľmi, prišli kolegovia z Banskej Bystrice, Miro Nicz a Michal Murin s rodinami, Ilona Németh s manželom či Dorota Sadovská, čo ma veľmi potešilo. A prvýkrát sa nám podarilo urobiť afterparty na úrovni, v nádhernom ambite jedného kláštora pri Akadémii. Samozrejme, že som to musel zaplatiť, ale, rozumiete, je to adekvátne. Ľudia sa majú stretnúť v pokoji. Bolo to príjemné, dobré jedlo, dobré pitie, skvelé prostredie, sympatickí ľudia z Číny a zo Zbierky Peggy Guggenheim v Benátkach a ďalší z Holandska, Poľska, tam ma zastupuje galéria Le Guern z Varšavy. A, samozrejme, Zahorian Gallery. Tieto veci sa majú doťahovať do konca. Hanbil by som sa, keby som, ako to bolo vždy v minulosti, musel po vernisáži ponúknuť v pavilóne umastené chlebíčky a hnusné kyslé víno. Participácia štátu na raute bola minimálna, a to je hrozné. Verím, že Francúzi okrem tých 700-tisíc eur na inštaláciu investovali aj do týchto vecí. Preboha, čo máme vyvážať z tejto zeme, keď nie kultúru a umenie? Nemáme ropu, čo môžeme vyvážať adekvátne situácii? Som si istý, niektoré krajiny, ktoré sú na tom podobne ako my, to už pochopili, že jedine kultúru a umenie. Osobne prišla Ada Krnáčová, nie ako primátorka Prahy, za seba, ale pravdepodobne preto, že sa dvadsaťpäť rokov poznáme. Nebral som ju ako primátorku, ale ako človeka, ktorý, dúfam, ešte nezabudol na to, aké veci si treba vážiť.

J.David Apotheosis 2015

Zvýšil sa záujem o vašu osobu. Čo vás čaká po bienále?

Už skôr ma pozvali na mníchovské bienále v Haus der Kunst, ktoré takisto vedie Okwui Enwezor, šéfkurátor Benátok. Otvorenie bude začiatkom augusta. A ešte ma čaká jedna výstava, asi veľmi problematická, v Múzeu moderného umenia v Moskve. Pozvanie som dostal pred rokom, keď sa ešte nediali tie šialené veci okolo Krymu a Ukrajiny. V tej inštitúcii vystavovali dôležití ľudia, nie je to nejaká štátna putinovská oná… Myslím si, že politicky sa to už zhoršiť nemôže, ale tu v Česku majú ľudia pocit, že keď vystavujete v Moskve, tak ste okamžite putinovec, čo je nezmysel. Izolácia voči tamojšiemu kultúrnemu dianiu by bola rovnaká, ako keby trebárs k nám v šesťdesiatom ôsmom neprišiel žiadny západný umelec, čím by, naopak, podporil komunistický režim. Kultúrna sféra potrebuje prepájanie. Takže po Benátkach ma čakajú dva projekty a uvidíme, čo sa udeje ďalej, pretože záujem o moju prácu sa už teraz, počas prvých troch dní bienále, neuveriteľne zvýšil. Jeden kamarát sa ma opýtal: Tak čo, koľko nových priateľov si získal? Samozrejme, ubúda ich, ale vo svojom veku, o dva roky budem mať šesťdesiat, už nemôžem veci riešiť len tak, aby som sa všetkým zavďačil. To prosto nejde.

Ani sa nezavďačujete. Vlani som postrehla diskusiu na Facebooku medzi vami, Erikom Binderom a Viktorom Frešom. Diskutovali ste o výstave Erika Bindera v priestoroch aukčnej spoločnosti SOGA. Podľa vás je pod úroveň vystavovať tam. Prečo by to malo byť zlé?

Áno, tá diskusia bola ostrá. Mimochodom, Viktor Frešo prišiel osobne do Benátok, takže medzi nami nie je nejaká antipatia alebo animozita. S Erikom sa poznáme tiež, on to celé ironicky prekrútil. Nemám nič proti jeho práci, naopak. Ale práve preto ma mrzelo, že sa to môže prejaviť skôr ako komerčný artikel, nie ako spoločné zdieľanie na základe…

Myslíte si, že tým, že vystavuje v SOGE, sa automaticky stáva len obchodným artiklom?

Je to tak, čo iné? Tí majitelia, alebo ľudia zo SOGY, aký je ich zámer vystavovať?

Zahorian Gallery, ktorá vás zastupuje, je komerčná galéria…

To je pravda, ale nedá sa porovnať prevádzka aukčného domu so súkromnou galériou. Nie som si istý, či aukčný dom jazdí na vlastné náklady na veľtrhy súčasného umenia, či prezentujú Erika Bindera v Turíne, Paríži, Bologni… Úprimne mu prajem, aby to robili. To s tým súvisí. Skrátka, ak má človek mať kolegiálny alebo adekvátny vzťah s privátnou galériou, tak tá galéria má mať záujem prezentovať toho umelca na vysokej úrovni v medzinárodnom meradle. Nie som si istý, že SOGA má toto v náplni svojej práce, pretože aukčné domy majú jednoducho iný zmysel, pre ňu to je len obchodný artikel, a to ma mrzelo.

Takže keby vám ponúkli výstavu v aukčnej spoločnosti, odmietnete?

Asi áno. Nechcem tu moralizovať. Keby mi ponúkli desať miliónov za obraz, tak by som o tom možno uvažoval. Teraz si robím žarty, neviem, koľko dali Erikovi, ale v každom prípade by som o tom musel veľmi premýšľať. Asi by som tú ponuku musel odmietnuť. Už som v živote párkrát zakopol, čo ma potom mrzelo.

Napríklad kedy?

Napríklad keď som vystavoval v nejakej situácii alebo inštitúcii, kde som presne neodhadol ich dosah. Keď je výstava v zahraničí, musíte si dohľadávať informácie rešeršným spôsobom, ale nemôžete všetko ustrážiť. Samozrejme, nech si ľudia robia, čo chcú, pokiaľ nevyvážajú zbrane alebo nie sú financovaní nejakým hnusným spôsobom. Neviem, ako je financovaná SOGA, neviem, kto konkrétne je za tým, nech si robí, čo chce, ale môžem vysloviť svoj názor, že ma mrzí, že zrovna človek kvalitného typu, ako je Binder, by mal vystavovať v takých priestoroch. Pravdou je, že na Slovensku nie je veľa privátnych možností, rozumiem, že tí ľudia z niečoho musia žiť. Hovorím, nechcem moralizovať. Dáte mi to potom autorizovať?

Dám.

Super.

Ale nemali by ste meniť význam svojich slov.

Nie, nie, to nie, ale v prepísanom slove zmizne intonácia a potom je strašne ťažké použiť také slovné spojenie, aby čitateľ pochopil, ako to myslím. Keď sa zaškľabím alebo ukážem úvodzovky, nevidia to. Naraz to znie strašne tvrdo, nepríjemne a nemá to v sebe tú ambivalenciu. Ešte k aukčným spoločnostiam… Nemôžete zabrániť tomu, že sa objaví nejaká moja práca v aukčnej sieni, pretože to tam niekto dá, ale keby som to mal predávať ja osobne, asi by som mal veľký problém. Navyše, väčšinou sa dielo predáva pod cenu, a to nie je vopred ošetrené. Tiež som mal vec v londýnskej Sothebys, ale tú som tam nedal ja, ale francúzska galéria. Myslím, že Nadine Gandy, ktorá je na Slovensku.

Prečo vás vlastne zastupuje galéria zo Slovenska?

Pre to, že ma oslovili, asi pred štyrmi rokmi, povedali mi, aký majú program, mne sa to zdalo zaujímavé, boli tam zaujímaví ľudia, nehovorím, že všetci, ale s nikým nemám osobný problém. V tej chvíli som si povedal, že z Prahy do Bratislavy sú to len tri hodiny autom, ako keď prejdete jedno čínske mesto. Samozrejme, aby som uistil slovenských čitateľov, pozícia súkromnej galérie je ťažká. Predstavte si, že ma vyvezú niekam do Paríža alebo do Turína a trebárs sa nič nepredá. A oni to musia financovať, a to nestojí málo peňazí. Nie je to pre nich jednoduché, a pokiaľ nemajú za sebou zlovoľnú podporu divných peňazí, tak, panebože, obdivujem ich, že do toho idú. A ešte aj so záujmom, s entuziazmom a so silou dávať veci do správnych zbierok, inštitúcií. To sú oni, v Prahe som podobnú galériu nenašiel.

Keď ste u nich v Bratislave v marci vystavovali, zašli ste aj do novej Kunsthalle. Páči sa vám?

Držím palce každej zmysluplnej veci. Viem, že boli problémy okolo konkurzu, a to je vždy problém. Viem, že Juraja Čarného niektoré okruhy umelcov na Slovensku nemusia, ale napriek všetkej animozite, ktorá voči nemu je, si ho vážim, pretože tomu dáva všetku svoju energiu. A nie je to jednoduché, banky už tiež nepodporujú tak, ako by mohli. Nepoznám situáciu podrobne, ale to, čo som tam videl, si zaslúži rešpekt.

Jiří David (1956) – jeden z najvýznamnejších súčasných českých umelcov. Spoluzakladateľ umeleckej skupiny Tvrdohlaví. Od roku 1995 bol vedúcim ateliéru vizuálnej komunikácie na AVU Praha, potom šéfoval ateliéru intermediálnej a konceptuálnej tvorby VŠUP Praha. V roku 2006 bol z Akademie výtvarných umění vylúčený. V roku 2002 vytvoril neónové Srdce na Hradě, ktoré rozsvietil Václav Havel 17. novembra 2002, ktoré podobne ako jeho iné diela vo verejnom priestore rozpútali spoločenskú diskusiu. Foto - Hynek Alt.
Jiří David (1956) – jeden z najvýznamnejších súčasných českých umelcov. Spoluzakladateľ umeleckej skupiny Tvrdohlaví. Od roku 1995 bol vedúcim ateliéru vizuálnej komunikácie na AVU Praha, potom šéfoval ateliéru intermediálnej a konceptuálnej tvorby VŠUP Praha. V roku 2006 bol z Akademie výtvarných umění vylúčený. V roku 2002 vytvoril neónové Srdce na Hradě, ktoré rozsvietil Václav Havel 17. novembra 2002, ktoré podobne ako jeho iné diela vo verejnom priestore rozpútali spoločenskú diskusiu. Foto – Hynek Alt.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie