Denník N

Referendum, neželané dieťa demokracie

Referendum je ľahké zneužiť, z politiky však nezmizne. Demokrati by sa namiesto plošného odmietania mali naučiť, ako ho vyhrať.

Čo mi pamäť siaha, nikdy som nebol prívržencom priamej demokracie a bol som naopak veľmi skeptický voči ľahko zneužiteľnému inštitútu referenda. Podobné stanoviská sú dnes medzi tradičnou (nielen politickou) elitou celkom v móde, najmä pre krízu spôsobenú výsledkom referenda o brexite.

To sa týči čoby varovný prst pred väčšinou demokratov ako príklad politickej nezodpovednosti, zbytočného hazardu a výhod zastupiteľskej demokracie oproti tej priamej. Faktom je, že ak by sa rozhodovanie o zotrvaní Veľkej Británie ponechalo na politickej elite a nezverilo sa voličom, mohli sme si dnešné problémy ušetriť.

Aspoň na nejaký čas. Na rozdiel od slovenského referenda o rodine, ktoré neriešilo nič, čo by väčšinu slovenskej spoločnosti výraznejšie trápilo, to britské sa zaoberalo niečím, čo aspoň polovica tamojšej spoločnosti skutočne považovala za vážny problém. A čo Britániu zásadne rozdeľovalo a stále rozdeľuje.

Je trochu pokrytecké vyčítať expremiérovi Davidovi Cameronovi, že referendum umožnil a celý ten zmätok spôsobil. Samozrejme, riešil ním aj vlastný stranícky problém, ak by však referendum o brexite nevypísal on, skôr či neskôr by to pravdepodobne urobil niektorý z jeho nástupcov.

Práve v takej tradičnej a dobre fungujúcej demokracii, ako je Británia, chýbali pre verejnosť zrozumiteľné argumenty, prečo referendum o brexite nemôže byť. Tlak na jeho usporiadanie bol obrovský najmä po umožnení referenda o nezávislosti Škótska. To paradoxne presadzovali tí istí škótski nacionalisti, čo referendum o brexite zatracujú.

Alibizmus elity

Podobne ako pri voľbách, hlavný problém nie je referendum, ale neschopnosť tradičnej politickej a intelektuálnej elity zabrániť jeho zneužitiu. Čiže referendum vyhrať a zabrániť prípadnému úspechu populistov a extrémistov.

Problém je jej neschopnosť voličom vysvetliť, prečo by nemali veriť populistom a ruskej manipulácii. Prečo by si mali poriadne rozmyslieť, za čo chcú hlasovať a aké dôsledky ich rozhodnutie môže mať. Tradičná elita vrátane médií, sčasti právom, nie je v očiach mnohých voličov dostatočne dôveryhodná, aby ich jej argumenty vôbec zaujímali.

Plošné odmietanie referenda a upozorňovanie na možnosť jeho zneužitia, nech je akokoľvek oprávnené, však tento problém nevyriešia. Naopak, ide často zo strany elity skôr o alibizmus. Pre mnohých spohodlnených politikov je jednoduchšie referendum odmietať než tvrdo pracovať na tom, aby dopadlo dobre. A než si priznať, že ich nedôveryhodnosť je často oprávnená a musia niečo poriadne urobiť v prvom rade sami so sebou, aby sa veci zmenili k lepšiemu.

V móde totiž nie je len odmietanie referenda tradičnou elitou, rastie naopak aj tlak na to, aby hrali prvky priamej demokracie a najmä referendum v politickom rozhodovaní väčší význam. A tento trend nezmizne, práve naopak. Bude čoraz silnejší, úmerne tomu, ako rozvoj digitalizácie uľahčí i konanie referenda a ako si bude čoraz viac populistov a extrémistov uvedomovať, že referendum je nielen populárna téma, ale aj skvelý nástroj na presadenie ich cieľov.

Je to trochu podobné ako s globálnym otepľovaním. Musíme počítať s tým, že tento trend úplne nezastavíme a ani nezmeníme. Realisticky máme šancu skôr na to, že dokážeme otepľovanie spomaliť, zmierniť jeho negatívne dôsledky a že sa na nové podmienky dokážeme pripraviť, aby narobili čo najmenšie škody.

Problémová súčasť demokracie

Rozhodne neorodujem za to, aby sa v našom demokratickom systéme zásadne rozšírili prvky priamej demokracie, aby sa výrazne uľahčilo konanie referenda o čomkoľvek, a najmä aby sa výrazne znížili požiadavky na platnosť referenda. Práve naopak, každému podobnému pokusu sa treba rozhodne brániť a treba pravidlá nastaviť tak, aby sa čo najviac bránilo prípadnému zneužitiu.

Referendum totiž môže byť skutočným ohrozením demokracie, a preto sa k nemu nedemokrati verejne tak hlásia. Pri zle nastavených podmienkach môže byť nástrojom, pomocou ktorého motivovaná menšina vnúti väčšine niečo, čo tá väčšina nechce alebo priamo odmieta. Stačí jej len využiť to, že danú vec väčšina nepovažuje za vážny problém, a preto sa ani neunúva ísť k urnám vyjadriť svoj názor. Slovenské referendum o rodine bolo práve takýmto pokusom.

Argumenty v prospech prísnych pravidiel pre referendum, ktoré by zaistili, aby bolo skutočne reprezentatívne, však zo strany elity a prívržencov parlamentnej demokracie vyznejú dôveryhodnejšie, ak nebudú odmietať referendum ako také. Referendum totiž je súčasťou fungujúcej demokracie rovnako ako voľby. Netreba ho zatracovať, ale si ujasniť, o čom všetkom môže referendum zmysluplne rozhodovať, zaistiť, aby plnilo svoj účel, a potom ho vyhrať.

Samozrejme to nebude ľahké, keď toľko vecí nahráva šíreniu falošných jednoduchých receptov na zložité otázky. A keď nečelíte len domácim populistom a domácej hlúposti, ale aj cieleným útokom a snahe podkopať demokraciu zo strany diktátorských režimov.

Nič z toho však boj o výsledok referenda nerobí vopred strateným a určite to demokratov, od politikov až po voličov, neospravedlňuje, ak si poctivo neurobili vlastnú prácu. Referendum o brexite je dobrým príkladom toho posledného. Aj veľká časť britských politikov kritizujúcich dnes brexit totiž urobila veľmi málo pre to, aby referendum dopadlo lepšie. Sú jednoducho práce, ktoré si v demokracii nemôžete dovoliť nespraviť, ak nechcete, aby dopadla zle.

Pred voľbami a po voľbách

Ostatne, argumentom v prospech referenda môže byť aj to, že populistom a extrémistom nie je v skutočnosti o nič sympatickejšie ako parlamentná demokracia a sloboda slova. Všetko sú to pre nich iba nástroje na uchopenie moci, a potom sa obmedzením akejkoľvek demokracie postarajú o to, aby už o túto moc nemohli prísť. Dobrým príkladom je režim Viktora Orbána.

Maďarsko malo po novelizácii v roku 1997 pomerne, a dalo by sa povedať až príliš, liberálny zákon o referende. Aby bolo hlasovanie úspešné, nebola potrebná ani nadpolovičná účasť oprávnených voličov. Stačilo, aby jedna z dvoch možností získala viac ako 25 percent hlasov oprávnených voličov.

Pravidlá boli takto účelovo upravené, aby mohlo uspieť referendum o vstupe krajiny do NATO. Politická elita totiž celkom správne predpokladala, že k urnám nepríde dosť ľudí. Referendum naozaj uspelo len vďaka zmene pravidiel, hlasovalo iba 49 percent oprávnených voličov, 85 percent ich však hlasovalo za vstup.

Kým bol v opozícii, Orbánovi tieto pravidlá veľmi vyhovovali. V roku 2008 umožnili úspech protivládneho referenda iniciovaného Fideszom, v ktorom voliči odmietli priame platby v zdravotníctve a na vysokých školách. Účasť vtedy síce veľmi tesne prekročila 50 percent, Fidesz by však referendum ani nezačal presadzovať a mnohí voliči by k urnám pravdepodobne neprišli, ak by nevedeli, že tam nejdú zbytočne. A že vďaka nastaveným pravidlám bude referendum istotne platné.

Krátko po prevzatí moci však Fidesz pravidlá pre referendum zmenil a opäť presadil podmienku viac ako 50-percentnej účasti. V opozícii strana hlásala užitočnosť ľudového hlasovania, keď však už bola pri moci a ovládala parlament, rýchlo otočila. V jednom prípade tým uškodila aj sama sebe. Vládou iniciované referendum o utečencoch v roku 2016 tiež neuspelo pre nízku, 43-percentnú účasť.

Pre Orbána a spol. však bol tento neúspech drobnosťou v porovnaní s tým, že by niekto proti nemu mohol použiť jeho vlastnú zbraň a iniciovať úspešné referendum o vládnej politike. Nehovoriac o tom, že sa Fidesz poistil. Ovláda Celoštátnu volebnú komisiu, ktorá musí schváliť referendové otázky, a čuduj sa svete, od nástupu Fideszu k moci zmietla zo stola každú iniciatívu, ktorá by bola pre režim nepríjemná.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Veľká Británia a brexit

Viktor Orbán

Komentáre

Teraz najčítanejšie