Denník N

Nová švédska vláda je súčasťou strašidelného trendu

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Viac a viac vládnych koalícií v európskych krajinách síce dáva zmysel z matematického hľadiska, ale z politického hľadiska sa ich logika hľadá len veľmi ťažko.

Štyri mesiace po parlamentných voľbách Švédsko konečne spoznalo svoju novú vládu. Stefan Löfven sa stal opäť premiérom, a to aj napriek tomu, že jeho vláda strana a jej spojenci nedokázali získať dostatok hlasov, aby boli schopní zopakovať minulú vládnu koalíciu.

Dlhotrvajúce vyjednávania, podobne ako slimačie rozhovory, ktoré sa v tom istom čase konali v Lotyšsku, upozorňujú na nepríjemnú európsku realitu: vládnuce koalície stále viac predstavujú niečo, s čím sa ich voliči nedokážu ľahko stotožniť.

Po dlhom trápení

Dohoda umožňujúca staronovému švédskemu premiérovi udržať si moc zatrasie systémom doterajších politických zoskupení, ktoré vo Švédsku existovali od roku 2004, keď stredopravicové strany vytvorili takzvanú Alianciu, ktorá mala byť protiváhou mocnej stredoľavice. Sociálny demokrat Löfven presvedčil dve strany Aliancie – Stranu stredu a Liberálov –, aby podporili jeho koalíciu so Zelenými. Parlamentná matematika je však vratká: koalícia sa bude spoliehať na podporu Ľavicovej strany, čo sú bývalí komunisti, ktorí podporovali už predchádzajúcu vládu, ale spočiatku sa nového aranžmánu zľakli, pretože sa im nezdal dostatočne ľavicový.

Löfven sa tohto víťazstva dočkal len preto, že na poslednú chvíľu jeden bývalý odborový predák presvedčil Ľavicovú stranu, aby sa zdržala hlasovania, keď bude vláda žiadať o dôveru. Líder krajnej ľavice Jonas Sjöstedt však sľúbil, že bude bojovať proti každému opatreniu, ktoré posunie Švédsko doprava, čím ohrozil stabilitu vlády ešte predtým, ako sa ujala úradu.

Hlavne obísť extrém

Löfven bude vládnuť na základe 16-stránkového dokumentu, ktorý vyzerá viac ako lajdácka kompilácia socialistických, environmentalistických a stredopravých myšlienok než ako detailný a premyslený koaličný manifest. Jeho cieľom je uspokojiť každého: hovorí o daňových škrtoch, o väčšej pozornosti ku klimatickej zmene, o lepších programoch sociálnej pomoci a o pragmatickejšom prístupe k udeľovaniu azylu a integrácii.

Krajná ľavica preto nie je schopná pochopiť, akým smerom sa vlastne nová vláda vydá. A nerozumejú tomu ani švédski voliči, z ktorých väčšina v poslednom výskume uviedla, že koaličnú dohodu považuje za „celkom zlú“ či „veľmi zlú“. Za „veľmi dobrú“ ju označilo len 11 percent respondentov.

Vo Švédsku existuje jeden dôležitý dôvod, prečo sa ostatné politické strany nakoniec zdráhavo prikláňali na stranu staronového premiéra. Nikto sa totiž nechcel spojiť s politickou silou, ktorá v septembrových voľbách dosiahla najväčšie zisky – s protiimigračnými Švédskymi demokratmi.

Vo švédskom systéme proporčného zastúpenia je ťažké obísť populistickú stranu, ktorá získala 17,5 percenta hlasov. Löfven, ktorého sociálni demokrati získali najväčší podiel – 31,1 percenta – však nakoniec dokázal, že je to možné.

Lotyšský mišmaš

Na opačnej strane Baltického mora, v Lotyšsku, sa taktiež schyľuje k podobnému výsledku, ktorý síce dáva zmysel z matematického hľadiska, ale z ideologického už veľmi nie. Podobne ako vo Švédsku, aj v Lotyšsku šlo o najdlhší proces formovania vlády v dejinách. Arturs Krišjānis Kariņš, líder najmenšej parlamentnej strany a najväčší porazený minuloročných volieb, sa nakoniec stane novým lotyšským premiérom, ktorý bude viesť koalíciu pozostávajúcu z piatich politických strán.

Spojenectvo stredopravicových, národne-konzervatívnych a populistických strán vypracovalo podobne vnútorne protirečivý manifest, ktorý spája opatrenia, čo majú znížiť príjmovú nerovnosť, s vyhláseniami o finančnej zodpovednosti. Najdôležitejšou príčinou, prečo sa týchto päť strán spojilo, je, že chcú uprieť podiel na vláde najväčšej strane v krajine –stredoľavicovej Harmónii, ktorú historicky podporuje veľká ruskojazyčná menšina.

O čom vlastne voliči rozhodujú? 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie