Denník N

Úprimný úžas nad dokonalosťou

Čo znamená, keď filozof žijúci v 19. storočí píše, že príroda nás učí a vychováva? A čo nám tieto tvrdenia hovoria dnes? Môžeme si to overiť – v slovenčine vychádza preklad nádhernej eseje Ralpha Walda Emersona s názvom Príroda.

Mohlo by sa zdať, že esejistický text o prírode, ktorý v roku 1836 napísal tridsaťtriročný mladý muž, dnes už nie je ak­tuálny a slúžiť môže nanajvýš ako dobová kuriozita. Opak je však pravdou. „Mudrc z Concordu“ sa totiž zaoberá vecami a javmi, ktoré sú nadčasové, a teda večné, ktoré presahujú ľudský život i človečiu nepatrnosť.

Ralph Waldo Emerson, americký filozof, esejista a básnik, sa narodil v roku 1803. Študoval na Harvard College a v roku 1829 sa stal kazateľom unitárnej cirkvi. Začiatok tridsiatych rokov 19. storočia bol preňho mimoriadne ťažký. Vo veku dvadsiatich rokov zomrela na tuberkulózu jeho manželka Ellen L. Tuckerová a zároveň sa začal jeho rozchod s cirkvou (v roku 1832 sa definitívne vzdal miesta kazateľa).

Po týchto udalostiach sa v roku 1833 vydal na veľkú cestu po Európe, ktorá preňho bola do veľkej miery formujúca. Predovšetkým preto, že sa pri nej stretol s anglickými romantickými autormi Samuelom Taylorom Coleridgeom či Williamom Wordsworthom a oboznámil sa aj s nemeckou klasickou filozofiou.

Emerson patrí spolu s Henrym Davidom Thoreauom a ďalšími k hnutiu transcendentalistov, ktorí boli americkou obdobou romantizmu.

Esej Príroda bol vôbec prvý text, ktorý Emerson publikoval (najskôr anonymne). Na konci roka 2018 ho v slovenčine vydali občianske združenie Societas historiae artium a občianske združenie Štiavnické vrchy vo výbornom preklade Vladislava Gálisa.

Emersonov odkaz pre 21. storočie

Na aktuálnosť Emersonovej eseje jasne upozorňuje už vydavateľská anotácia na obálke: „Hipsterská nostalgia milovníka veľkomesta za úprimnosťou a tradíciami vidieka, komunitné záhrady uprostred veľkomiest, silnejúce hlasy za spomalenie života, dôraz na ekologické hospodárstvo a biokvalitu potravín či nadšenie pre zdravý životný štýl, prenikajúce zo subkultúrnych okrajov do mainstreamu, sú aktuálne dôkazom, že putá s prírodou chcú byť obnovené.“

Tieto javy sú síce súčasťou rôznych módnych vĺn, no prestávajú byť len extravagantným výstrelkom a postupne sa menia na zúfalú snahu predĺžiť životnosť našej planéty.

Ralph Waldo Emerson nežil vo svete, ktorý poznáme my, no jeho esej môžeme (a či musíme?) čítať s vedomím súčasného človeka a súčasných problémov. Topíme sa vo vlastnom (nielen plastovom) odpade, sledujeme, ako nenávratne miznú „zelené pľúca“ Zeme (v globálnom, ale aj slovenskom meradle), prešľapujeme na zohrievajúcom sa povrchu planéty, a hoci si uvedomujeme, že sme pomaly varenými žabami, nechceme opustiť svoj hrniec, pretože je to náš jediný životný priestor.

Esej vydaná pred takmer dvesto rokmi dnes môže byť považovaná za naivnú a Emersonove priateľské výzvy na to, aby sme prírodu sledovali a učili sa od nej, za prekonané a azda aj spiatočnícke. Ale len dovtedy, kým sa skutočne nezapočúvame do jeho tichého hlasu a nepochopíme, že táto útla esej je svojím spôsobom bedekrom, ktorý nás sprevádza po svete. Po svete hlbšom, múdrejšom a určite aj zdravšom. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto esej je aj o životnom štýle.

Každodenné znovuzrodenie

Emerson nás do ničoho nenúti, jeho slová nie sú ostré, nesnaží sa hľadať pravdu poukazovaním na chyby iných. V tom spočíva jeho múdrosť. Jeho text stelesňuje čistý a úprimný úžas nad dokonalosťou stvorenia. A predsa je kritický, predsa môžeme jeho Prírodu prečítať aj ako manifest proti sebectvu, ako varovný signál a svojím spôsobom aj ako predčasné rekviem za ľudstvo, ktoré sa (s vysokou pravdepodobnosťou) čoskoro pominie.

Emerson vo svojej eseji nie je ohromený veľkosťou ľudstva. Naopak. Človeka a jeho činnosť pokladá len za kópiu toho, čo už dávno pred ním (a lepšie) vymyslela príroda: „Príroda v službách človeka nie je len surovinou, ale aj procesom a výsledkom. Všetky jej časti neprestajne spolupracujú v prospech človeka. Vietor seje semená, slnko vyparuje vodu z mora, vietor odvieva paru nad pole, ľad z druhej strany planéty zráža paru na dážď, dážď živí rastlinu, rastlina živí zviera a takto udržiava nekonečné kolovanie božskej lásky pri živote človeka. Technické vynálezy sú len spôsob, ktorým človek vďaka svojmu umu napodobňuje alebo novo kombinuje činnosť týchto pradávnych dobrodincov.“

Spolu s Emersonom vychádzame na rušnú ulicu vo veľkomeste a pri pohľade na hviezdnatú oblohu sa znovu rodíme, znovu sa stávame ľuďmi. Každý deň. Učíme sa vnímať krásu cez prosté a nádherné tvary orechov, skál, klasov či zvierat, stojíme pred nimi v nemom úžase, no tento úžas nie je len prázdnym stavom, ale veľkou školou.

Učíme sa totiž pozerať. A videné následne pretvárame – napríklad v umení (pretože umenie je podľa Emersona to, čo človek dokázal vydestilovať z prírody). „Ľudské oko, aby bolo zdravé, zjavne potrebuje obzor. Kým vidíme do diaľav, neunavíme sa.“

Čím by sme boli bez prírody?

Refrén o tom, že príroda nás učí, nie je vôbec banálny. Ralph Waldo Emerson to dokazuje, napríklad, na tom, ako prírodné javy obohacujú náš jazyk a tým nám uľahčujú komunikáciu. Byť rozzúrený ako lev, prefíkaný ako líška či pevný ako skala. Tieto frazeologizmy sú nám jasné, ale len dovtedy, kým nestratíme kontakt s prírodou. A podobne – prírodnými motívmi – môžeme opísať aj stavy mysle.

V Emersonovej Prírode azda niet kapitoly, ktorá by sa nedala vztiahnuť na súčasnosť, ku ktorej by sme nenašli dnešný analogický problém. Slovami o prírodných javoch vyzýva k ľudskosti, ale aj slušnosti. A jasnozrivo nás nabáda aj k tomu, aby sme uvažovali o tom, čo za sebou zanechávame ako nepotrebné, teda o odpade: „V prírode sa nič nevyčerpá prvým použitím. Keď niečo splní účel, dá sa to opäť použiť ako úplne nové.“

Svet, príroda ani planéta v konečnom dôsledku človeka vôbec nepotrebujú. Ľudstvo je len príliš nafúknutá a príliš navoňaná pena. Keď pochopíme, že svet sa zaobíde aj bez nás, privedie nás to možno k náznakom pokory.

Tých čosi vyše osemdesiat rokov, koľko zhruba trvá ľudský život, nie je ničím v porovnaní s tým, ako dlho trvajú iné životy. A je to príliš krátka doba, ktorú stojí za to využiť dobre. Napríklad, aby sme sa niečo naučili. Spolužitiu s inými. Nielen s ľuďmi. Naučiť sa byť platnou a férovou súčasťou ekosystému – nielen brať, ale aj dávať.

Dar, ktorý sme dostali tým, že sme boli určení za korunu tvorstva, je vzácny, no dary sa môžu ľahko aj premrhať.
Keď odtiaľto odíde posledný z nás, Zem sa z toho bude spamätávať veľmi dlho. Ale ona sa spamätá. A možno jej napokon aj odľahne.

Dar zo Štiavnických vrchov

Aký by bol Emerson dnes? Odmietal by palmový olej a avokádo a zdieľal tieto svoje čiastkové osobné úspechy na sociálnych sieťach? Alebo by skôr potichu poukazoval na to, že vôbec nejde o konkrétne plodiny, ale o všeobecnú pažravosť globálneho sveta, ktorá spúšťa tieto bezohľadné megalomanské mechanizmy? Myslím, že skôr to druhé.

Príroda Ralpha Walda Emersona je krásny dar, ktorý sme dostali do rúk v správnom čase. A krásny je aj ako objekt – kniha (grafická úprava Lukáš Rohárik a Andrej Vanga).

Útla esej je doplnená fotografiami Andreja Vangu, ktoré boli priamo inšpirované Emersonovou tvorbou. Fotografie vznikli spojením troch veľkoformátových filmov (4×5 palcov), čím vznikli akési čiernobiele triptychy.

Ľudí by ste na týchto záberoch hľadali márne. Podobne ako Emerson, aj Vanga pochopil hĺbku prostých prírodných tvarov, necháva sa unášať pohľadom na zohnutý strom, guľatý kameň, štruktúru kôry či trsu suchej trávy.
Fotografickým triptychom je prispôsobená aj sadz­ba. Text je zalomený do troch stĺpcov na šírku strany a knižku tak nelistujete sprava doľava, ale zdola nahor.

Vydavateľom patrí uznanie aj za výber „vedľajších postáv“. Emersonovu esej Príroda totiž otvárajú dva predslovy – Mikuláša Hubu a Erika Baláža. Takto, nad stále platným textom starým takmer dve storočia, spojili dve výrazné osobnosti a zároveň dve generácie slovenských environmentalistov. Navyše, knihu uzatvára skvelá emersonovská štúdia od Michaely Malíčkovej.

Emerson vo vás bude rezonovať ešte dlho po prečítaní. Možno si poviete, že na tie najväčšie problémy existujú v podstate pomerne jednoduché riešenia. Možno si poviete, že idealizmus nie je ničím, za čo by ste sa mali hanbiť. A usmejete sa, keď vás obvinia z naivity. „Keď stojím pevne na holej zemi – hlavu mi ovieva rozmarný vánok a hľadím do nekonečného vesmíru –, opúšťa ma všetko mrzké sebectvo.“

Teraz najčítanejšie