Pichľavé pohľady a krútenie hlavami, alebo každý je expert na výchovu cudzích detí
Keď pochopíte, že sa učíte za pochodu, a tak ako sa vyvíjajú vaše deti, mení sa aj vaše rodičovstvo, potom vás nemusí trápiť, čo si myslia ostatní.
Sedíte vyobliekaní v peknej reštaurácii a pripomínate si životné jubileum najstaršieho člena rodiny. Všetci ste dobre naladení, rozprávate sa so spolustolovníkmi, z ktorých mnohých ste nevideli možno aj desať rokov. Vtom si váš škôlkar alebo škôlkarka, dovtedy štandardne sa správajúce dieťa, spomenie, že nemá rado vývar s pečeňovými knedličkami, a začne sa dožadovať iba „čistého“.
Požiadate čašníka o výmenu, ale kým sa zrealizuje, dieťa ide do krízy. Plače, kričí, odbieha od stola. Snažíte sa mu dohovoriť, ale sami viete, že v tomto štádiu je to márne, a už máte vyskúšané, že takýto afekt ako prišiel, tak aj odíde. Za iných okolností, v domácom prostredí, by búrka o chvíľu prehrmela a vy by ste potom už upokojenému dieťaťu vysvetlili, že to, že sa bude hádzať o zem a plakať, vyriešenie jeho problému neurýchli – naopak, spomalí ho.
Lenže tu ste na verejnosti a okrem kriku svojho potomka počujete aj poznámky: „no, mne by to nerobil(a)“, „už by som mu (jej) dala jednu po zadku“, „títo mladí rodičia nemajú žiadnu autoritu“, „mňa sa rodičia nikdy nepýtali, čo chcem jesť“, „no, to som zvedavá, čo bude vyvádzať, keď bude starší(ia)“.
Dieťa napokon upokojíte, umyjete, ale z celej oslavy už nemáte dobrý pocit. Hanbíte sa a cítite, že vás odsudzujú. Veľmi by ste chceli vysvetliť, že dieťa málo spalo, je unavené, nie je zvyknuté na toľko aj cudzích ľudí. Alebo by ste možno chceli len tak každému, kto to komentuje, povedať, aby sa staral sám o seba a o svoje deti. Ale nejde to, nechcete ešte viac šponovať atmosféru.
V nepochopení sme šampióni
To, že sú všetci najlepší experti na výchovu cudzích detí, nie je nič nové. Ide o zlozvyk, ktorý sa len ťažko odstraňuje a je pomerne nepríjemný, až škodlivý.
29-ročná Andrea má ročnú dcéru a vypočula si už všeličo. „Väčšinou to beriem s nadhľadom. Napríklad staršie dámy v MHD alebo vo vlaku, čo mi dobrosrdečne hovorili, že dcérka je slabo oblečená, že by mala mať čiapku a prečo ju beriem na ruky hneď, ako len zamrnčí, že si zničím chrbticu. To som brala tak, že majú rady deti a chcú pomôcť alebo že sú osamelé a chcú len tak podebatovať o deťoch,“ opisuje.
Oveľa horšie jej však padli komentáre od
