Denník N

Hrozí nám nová studená vojna

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Porovnávať niekdajšie americké súperenie so Sovietskym zväzom s dnešnou rivalitou medzi Spojenými štátmi a Čínou nie je najpresnejšie, ale to neznamená, že by nám historické paralely nemohli pomôcť.

V časoch veľkých politických otrasov politici často siahajú k známym historickým analógiám, aby im pomohli nájsť zmysel v tom, čo vnímajú ako neistú budúcnosť. Vezmite si napríklad diskusiu o tom, či prehĺbenie konfrontácie medzi Spojenými štátmi a Čínou vytvára „novú studenú vojnu“.

Rozdiely a podobnosti

To, že sa komentátori uchyľujú k tejto analógii, je reakciou na to, ako rýchlo americko-čínske vzťahy degradujú. Len pred tromi rokmi prezident Barack Obama poznamenal, že USA by sa mali viac obávať slabej a upadajúcej Číny než Číny, ktorá je silná a sebavedomá. Dnes už nie je vážnou otázkou, či je tento vzťah odsúdený na to, aby sa stal rivalským, ale aká hlboká, trvalá a nebezpečná táto rivalita bude.

Analytici ako Robert Kaplan argumentujú, že to, ako bude americko-čínsky súboj formovať 21. storočie, bude pripomínať americko-sovietsku súťaž o dominanciu, ktorá trvala celé desaťročia po skončení druhej svetovej vojny. Iní pozorovatelia, vrátane najdôležitejších historikov studenej vojny, varujú, že studenovojnové analógie sa nielen mýlia, ale môžu byť aj nebezpečné. Ako napísal historik Odd Arne Westad z Harvardovej univerzity, ide o „typ terminologickej lenivosti, ktorá porovnáva minulé konflikty… s tými, ktoré sa dejú dnes“. Ako upozorňujú, nepochopenie hrozby, ktorú predstavuje Čína, dotlačí Ameriku k excesívne konfrontačnej politike.

Skeptici sa nemýlia, keď poukazujú na množstvo rozdielov medzi americko-sovietskou konfrontáciou a dneškom alebo varujú, že snahy riadiť sa podľa studenovojnových príručiek pravdepodobne zlyhajú. Lenže rovnako nie je múdre z voleja odmietnuť všetky analógie, pretože studená vojna poskytuje užitočné rady, ako sa s čínskou výzvou popasovať.

Obmedzenie vplyvu

Začnime so zavádzajúcimi aspektmi tejto analógie. Čína naozaj nie je Sovietsky zväz. Nie je to revolučný štát, ktorý sa z ideologických dôvodov usiluje o zničenie kapitalistického sveta. Naopak, Čína je hlboko integrovaná do globálnej ekonomiky, a to až do takej miery, že je primárnym ekonomickým partnerom všetkých amerických spojencov v ázijsko-pacifickej oblasti. Hoci sa čínsko-americké vzťahy zhoršujú priamo pred našimi očami, existujú aj oblasti, kde majú väčší či menší spoločný záujem: je to napríklad snaha o zachovanie stability medzinárodnej ekonomiky či boj s klimatickou zmenou.

Nakoniec, súčasné rozloženie globálnej sily nie je ani zďaleka také bipolárne ako v časoch studenej vojny. Z týchto i iných dôvodov môže americko-čínske súperenie viac pripomínať súperenie na konci 19. a na začiatku 20. storočia medzi Britským impériom a Nemeckom, keď sa z nich napriek veľkej ekonomickej previazanosti stávali stále nahnevanejší rivali.

Spojené štáty nebudú schopné zadržiavať globálne poprepájanú Čínu tým istým spôsobom ako relatívne autarkický ZSSR. Ale Američania budú musieť limitovať neblahý čínsky vplyv tak, ako obmedzovali destabilizujúce sovietske aktivity počas studenej vojny. A tu nám história tohto konfliktu poskytuje zopár užitočných myšlienok.

Mnohoraký čínsky vplyv

Po prvé, analógia so studenou vojnou ukazuje, že multidimenzionálne výzvy vyžadujú multidimenzionálne odpovede. To, čo robilo sovietsky prízrak takým nebezpečným, bolo, že Sovieti kombinovali vojenskú hrozbu v oblastiach, ktoré boli kľúčové pre globálnu rovnováhu síl, s ideologickou hrozbou, čo ohrozovala dominanciu či dokonca prežitie liberálnych myšlienok. Výsledkom bolo, že sa Spojené štáty a ich spojenci nepokúšali len o vojenské a geopolitické zadržiavanie sovietskej hrozby, ale pomocou politiky (Marshallovho plánu a mnohých ďalších iniciatív) sa tiež pokúšali opevniť demokratické jadro západného bloku a ukázať, že komunizmus ponúka falošnú odpoveď na politické a ekonomické problémy sveta.

Dnes si bežne myslíme, že čínska hrozba je predovšetkým geopolitického a ekonomického charakteru. Naopak, máme stále viac a viac dôkazov o tom, že sa Peking snaží nahradiť Washington na poste vedúcej sily nielen v ázijsko-pacifickej oblasti, ale v celom svete. Čína si nasadila boxerské rukavice aj v ideologickom spore. Jej lídri deklarovali, že pekinský model autoritatívneho kapitalizmu je nadradený americkému modelu liberálnej demokracie. Číňania podporujú autoritatívne režimy od Kambodže po Zimbabwe, využívajú korupciu a iné vplyvové operácie, aby oslabili funkčnosť demokracie vo svojom regióne i za jeho hranicami, a doma vytvárajú hi-tech policajný štát.

Akákoľvek stratégia, ktorej cieľom by bolo súťažiť s Čínou, by si preto vyžadovala snahu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie