Valentína Sedileková
Šimon, dnes dvadsaťjedenročný študent práva, bol súčasťou brancov počas celej strednej školy. Napriek tomu, že jeho rodičia sa extrémizmu štítili a snažili sa svojich troch synov viesť k demokratickým hodnotám a významu občianskej spoločnosti, Šimon ako prvák vstúpil do polovojenskej organizácie.
„Rodičia to vedeli, ale nestarali sa,“ spomína. „Nechali ma rozvíjať si vlastný názor na svet.“
Aj Jan Gebert, režisér vlaňajšieho dokumentárneho filmu o slovenských brancoch Keď príde vojna, tvrdí, že rodičia aktivitu detí väčšinou schvaľujú a berú ju ako skauting – žehlia im maskáče, podporujú ich a vozia na výcvik.
Za vstupom do domobrany nemusí byť vždy ambícia dostať sa do armády. Šimona armádny život nikdy nelákal, a zo zdravotných dôvodov – išlo o problémy s očami – by ho ani nevzali na školu.
Odmalička ho však zaujímala vojna, história a zbrane. Chodil si s kamarátmi zahrať airsoft a tam sa zoznámil s chlapcom, ktorý viedol jeden z prvých oddielov čerstvo založenej organizácie. Vďaka komunite, v ktorej sa ocitol, netrvalo dlho, aby do Slovenských brancov aj so spolužiakom vstúpili.
Bojujeme za mier prípravou na vojnu
„Organizáciu nám predstavili tak, že v prípade problémov ako živelná katastrofa, ozbrojený konflikt či výnimočný stav budeme pomáhať armáde a ozbrojeným zložkám,“ hovorí Šimon o ideológii skupiny, v ktorej nevidel nič nebezpečné.
Oficiálne sa branci venujú takzvanej zdravovede, teda fungovaniu ľudského tela, učia sa narábať so zbraňami a orientovať v teréne, vystavujú sa telesnej záťaži kvôli rozvoju kondície a trénujú vojenské taktiky.
Základom výcviku sú tréningy, ktoré sa opakujú v rozmedzí jedného až dvoch týždňov. Ich organizácia prebieha na Facebooku, kde sa vytvorí súkromná udalosť, aby sa členovia prihlásili a dohodli, kam pôjdu. „Väčšinou sa chodieva do lesa, mimo mesto. Program sa začína rozcvičkou s hromadným nástupom a pokračuje bodmi, na ktorých sa velitelia vopred dohodli. Každý oddiel vedie jeho veliteľ.“
Okrem tréningov sa organizujú aj väčšie akcie, známe ako „všebranecký výcvik“. Na určenom mieste sa zídu všetky oddiely, ktoré počas týždňa trénujú spoločne.
Šimon sa zúčastnil aj osláv výročia založenia Slovenských brancov v Trnave. „Museli sme si obliecť bielu košeľu s čiernou kravatou a maskáče. Pochodovali sme na štadióne, okolo nás pobehovali policajti a zobďaleč nás pozorovali ľudia. Aj keď sa zrejme báli, ticho nás akceptovali. Teraz mi to pripomína pochody Slovenského hnutia obrody.“
Jednou z najväčších kontroverzií okolo Slovenských brancov je používanie zbraní; Šimon tvrdí, že sa stretol iba s expanznými. „Sú to zbrane so zatavenou hlavňou, cez ktoré je nemožné vystreliť ostrý náboj. Po zmene legislatívy sa používali len zvukové, airsoftové, prípadne plynové so slepými nábojmi.“
To, že expanzné zbrane smú používať len ľudia nad osemnásť rokov, nevedel. Veril vysvetleniu, že branci trénujú so zbraňami, aby sa pripravili na ozbrojený konflikt. A bol si istý, že ten môže kedykoľvek prísť.
Veril v židojašterov
„Keď sa na brancov pozerám s odstupom, nájdem na nich aj pozitíva,“ rozpráva Šimon. Vraví, že chodili za mesto čistiť čierne skládky, zbierali odpadky, pomáhali na obecných akciách, prípadne stavali náučný chodník k partizánskemu hrobu. „No bolo to len rúško, čo zakrývalo čistú demagógiu.“
Slovenskí branci v minulosti spolupracovali s Národným hnutím obrody, a aj ich líder Peter Švrček bol fašistickou ideológiou hlboko inšpirovaný. Zúčastnil sa na spoločnej spomienke vzniku Slovenského štátu a podľa Radovana Bránika, ktorý sa extrémistickým skupinám dlhodobo venoval, je práve znak SB vytvorený na základe mládežníckej organizácie Hitlerjugend.
„Na výcvikoch sú síce zakázané akékoľvek politické debaty, no v partii sme boli orientovaní veľmi protizápadne. A to je zrejme to, čo ma tam držalo,“ rozpráva bývalý branec.
Šimon sa nikdy necítil byť outsiderom, no v partii, v ktorej sa ocitol, mu prvýkrát každý rozumel. „Je to úžasný pocit – byť súčasťou niečoho väčšieho. Keď povieš svoj názor, ostatní ti horlivo prikyvujú. Nie si vystavený žiadnym protiargumentom, čo posilňuje tvoje presvedčenie, že máš pravdu. Navzájom sme sa podporovali, a zrazu sme sa cítili dôležito – že máme nejakú moc. Veril som, že to, čo robím, je správne.“
V danom nastavení bolo jednoduché šíriť „alternatívnu“ históriu, predovšetkým cez prirodzených lídrov v skupine. Svet Slovenských brancov je podľa neho utopený v hoaxoch, v Hlavných správach, Zemi a veku a podobných konšpiračných weboch.
„Bolo veľmi ľahké do toho padnúť a prišlo mi reálne, že existujú židojaštery, čo vypúšťajú chemtrails, sú iluminátmi platenými Sorosom a vládnu svetu,“ vraví Šimon s tým, že pocit, že chcú patriť k niečomu väčšiemu, ich nasmeroval k slovanstvu.
Obdivovali Rusko a Putina ako jediného človeka, ktorý nás chráni pred imperialistickými Američanmi. „S chalanmi sme si preposielali názorovo podobné stránky, ktoré nám tvrdili, že je to všetko pravda. Tým, že je to voľne dostupné a šíriteľné, plávali sme v demagógii. Navyše sme mali veľké ideály. Mysleli sme si, že keď budeme behať po lese so samopalmi, zachránime republiku.“
Zobudil ho Kotleba
Slovenskí branci sú oficiálne apolitickí, no Peter Švrček má jasné ambície v budúcnosti do politiky vstúpiť. „Za brancami je jednoznačná ideológia,“ tvrdí Šimon, „a najnebezpečnejší je práve ich vodca. Jeho ideály a správanie ma viackrát zaskočili. Myslím, že zatiaľ zrejme sám nevie, čo chce. Beriem ho ako nasrdeného chalana, ktorý túži silou-mocou niečo znamenať, a práve to je nebezpečné.“
Švrček, vycvičený ruskými kozákmi, začal vlani oficiálne spolupracovať s Nočnými vlkmi, prokremeľskými motorkármi, a spájaný je aj s ĽSNS. Branci sa k neonacistickej strane nehlásia a svoje sympatie ku kotlebovcom odmietajú, ale podľa Šimona sa Kotlebovi na volebnom lístku v organizácii vyhnúť takmer nedá.
„Moji priatelia svorne volili ĽSNS. A aj keď velitelia dávajú naoko od fašistov ruky preč, každý člen dobre vie, za kým si stoja, koho volia a aké majú názory.“
„Bol som v brancoch trochu čierna ovca, lebo som nevolil Kotlebu,“ tvrdí Šimon. Už predtým sa mu nepáčili Kotlebove názory a predovšetkým činy na poste župana BBSK. Keďže Šimonovi rodičia pracovali v divadle, Kotlebov zásah, ktorý pripravil divadlo o peniaze, sa ho osobne dotkol. Jeho rodičia sú odvtedy na voľnej nohe.
Obrat prichádzal pomaly. Paradoxne čím viac stúpala popularita vodcu ĽSNS, tým väčšmi bila Šimonovi do očí ideológia, ktorú nasledovali Kotlebovi stúpenci – a tiež Šimonovi priatelia.
„Viackrát som si povedal, že to nie je správne. Nemôžem mať predsa rovnaký názor ako fašisti.“ Nevystúpil z brancov hneď; spočiatku si nahováral, že sú naďalej apolitickí, ale postupne skúšal čítať aj iné zdroje.
„Zaujala ma hlavne literatúra faktu – knihy neboli tak ľahko napadnuteľné. A zrazu som mal na svoje názory protiargumenty. Ako sa skutočne skončila Pražská jar? Naozaj to bola bratská pomoc, ako som bol celý čas presvedčený? Aký bol komunizmus? Mám dôvod ctiť si Slovenský štát? Asi po roku a pol som si odlajkol všetky stránky, a klinec do rakvy pribila vysoká škola. Preberali sme základné ľudské práva a slobody, dodržiavanie práv a zákonov. A vtedy mi to všetko konečne začalo dávať zmysel.“
Základom je neútočiť, ale diskutovať
Šimon má dnes úplne iné hodnoty a je za to vďačný. Uvedomuje si však, aké ľahké je do kolotoča demagógie spadnúť a aká lákavá je pre mladých chlapcov predstava Slovenských brancov. Snaží sa s ľuďmi vo svojom okolí rozprávať.
„Ak by som k nim pristupoval ako k idiotom a útočil na nich, označili by ma za slniečkara a kamsi poslali. Dôležité je s nimi diskutovať, ukázať im aj iné zdroje, tvrdenia podkladať ďalšími faktmi. A osobná skúsenosť tiež pomáha. Sám viem, že nálepka Slovenského branca sa môže ťahať naveky, a navyše členstvo v polovojenskej organizácii chalanom bráni rozvíjať sa v iných oblastiach. Sú odtrhnutí od reálneho sveta. Je to život vo fantazmagóriách.“
Podľa Šimona sa mladí hlásia k brancom aj preto, že majú málo informácii o NATO a EÚ. „Sám som bol presvedčený, že z NATO treba vystúpiť, a neuvedomoval som si, aké výhody Európska únia ponúka. A človek si tie informácie len tak sám nevyhľadá. Či už cez sociálne siete, alebo cez školy, mladí by mali vedieť o výhodách spoločnej meny, ekonomiky, schengenského priestoru, Erazmu, jednotnej legislatívy, voľnosti podnikania a samotného európskeho občianstva.“
Dnes študent práva si myslí, že okrem pocitu spolupatričnosti a nízkej informovanosti láka chlapcov aj vojenčina. Tým, že mladí ľudia si neskúsili povinnú vojenskú službu, nevedia, čím si ich otcovia a starí rodičia museli prejsť. „Určite by bolo dobré zlepšiť branné cvičenia, kde by si to chlapci mohli vyskúšať – prípadne zaviesť dobrovoľnú vojenskú službu, ktorá by mnohých možno odradila,“ myslí si.
Stále som vlastenec
Bývalý branec nepovažuje vlastenectvo za zlé a naďalej sa za vlastenca považuje. „Nie však v zmysle, že som hrdý Slovák, lebo v podstate nemám byť na čo hrdý. No mám rád túto krajinu a ľudí, chcem tu žiť.“
Od nacionalizmu však dáva ruky preč a domobranu považuje za zbytočnú. „Máme regulárnu armádu, sme členom NATO – domobranu nám naozaj netreba. Už by som nikdy viac nechcel vidieť ten strach v očiach okoloidúcich, keď nás stretli v lese so samopalmi v rukách. Prípravou na vojnu mier nik nezabezpečí.“
Autorka textu je študentkou na banskobystrickom Gymnáziu J. G. Tajovského a na LEAF Academy v Bratislave.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
