Múzeum dizajnu: Modranskí šuhaji boli bratia, čo sa zaľúbili do hliny

Bratia Marián a Ivan Polonskí tvorili keramiku bok po boku takmer desať rokov v spoločnom ateliéri v Modre. Vzájomne sa oslovovali „šuhaj“, keramický črep omývali vínom – vraj tak lepšie nasával glazúru. Toto obdobie patrilo u oboch k tým najplodnejším.

Starší brat

Hoci obaja bratia pochádzali z obce Hubina pri Piešťanoch, zázemie našli v meste so silnou keramickou tradíciou, pretrvávajúcou dodnes – v Modre. Ateliér si v roku 1970 zriadil najskôr starší z bratov – Marián, tesne po skončení štúdia sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Ako významné sa pre mladého autora ukázalo stretnutie s hrnčiarskym majstrom Emilom Majnholdom, ktorého spoznal na konci roku 1972 v modranskej vinárni a s ktorým vzápätí nadviazal spoluprácu. Čerstvo postavená pec v januári roku 1973 vypálila podarené zvieracie keramické plastiky, ktoré navrhol Polonský, a Majnhold, ako skúsený hrnčiar, vytočil tieto veľké tvary na kruhu.

V tom istom roku s plastikami vyhrali prvé miesto na výstave Socha piešťanských parkov a finančná odmena, na ten čas dosť vysoká, bola výraznou vzpruhou pre začínajúceho sochára.

Úžitková keramika a džbankárstvo sa stali výrazným zdrojom inšpirácie pre Polonského sochárske plastiky, v ktorých invenčne a hravo tematizoval tradíciu hrnčiarskeho remesla v modranskom regióne. Duté keramické nádoby boli aj východiskom pre Polonského záhradné skulptúry.

V nasledujúcom tvorivom období sa výtvarný prejav Mariána Polonského vyčistil tvarovo i farebne. Keramické formy, či už úžitkové, alebo voľné, glazoval monochromaticky (alebo prechodmi viacerých farieb). Farebné plochy ďalej štruktúroval vrypovanou kresbou, pripomínajúcou techniku sgrafita.

Nádoby vystavané z hlinených plátov majú geometrické tvarovanie, pripomínajúce architektonické formy. Kresbový zásah do povrchov tanierov či váz umožnil autorovi rozprávať príbehy aj prostredníctvom úžitkovej keramiky.

 Marián Polonský (1943)

V rokoch 1962 – 69 študoval na oddelení reliéfneho sochárstva u Rudolfa Pribiša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Polonský svoju diplomovú prácu realizoval z hliny, v dielňach Slovenskej majoliky v Modre. Tvorba Mariána Polonského bola zastúpená na mnohých výstavách doma i v zahraničí (Káhira, Berlín, Faenza, Antverpy, Budapešť, Kyjev, Vallauris). Taktiež realizoval niekoľko plastík do architektúry (1975 – keramické plastiky v zdravotnom stredisku v Komjaticiach, 1976 – reliéfy v ZDŠ v Báhoni, 1980 – dekoratívnu stenu v jedálni závodu Obkladačky v Lučenci, 1992 – reliéf pre hodobné oddelenie Mestskej knižnice v Bratislave ai.) Od roku 1995 Marián Polonský žije v Bratislave, kde sa venuje hlavne medailérstvu a raz za dvadsaťtri rokov aj keramike.

Mladší brat

V roku 1979 sa do Modry prisťahoval mladší z bratov – Ivan Polonský. Jeho cesta ku keramike bola kľukatá – viedla cez štúdium odevného výtvarníctva na strednej škole v Trenčíne. Jeho ďalšie plány pokračovať v štúdiu daného odboru boli zmarené. Prijatie Ivana Polonského na Vysokú školu umeleckopriemyselnú bolo podmienené absolvovaním základnej vojenskej služby, čo odmietol.

Následne sa rozhodol pre štúdium architektúry a po jeho absolvovaní pracoval ako projektant takmer desať rokov v Piešťanoch. Už v tomto čase sa príležitostne venoval medailérskej tvorbe. Nadanie na spracovanie detailu, ktoré sa prejavilo pri práci s písmom, uplatnil neskôr pri narábaní s hlinou, ktorá sa stala jeho novou láskou.

Ivan Polonský sa zameral výhradne na úžitkovú – dizajnérsku polohu keramiky. Jeho tvorivú cestu prerušila predčasná smrť – keramike sa stihol naplno venovať len posledných desať rokov života, čo je na osvojenie potrebných remeselných zručností a vytvorenie vlastného, originálneho výrazu krátky čas.

Ivan Polonský obe tieto úlohy zvládol obdivuhodne. Už prvé keramické výstupy svedčia o cieľavedomosti a o jasnom výtvarnom zámere. Pri úžitkových nádobách Ivana Polonského môžeme hovoriť o určitej duchovnej rovine predmetu. Východiskom pre minimalistické tvary bolo hlavne slovenské ľudové hrnčiarstvo.

Stredobodom záujmu Ivana Polonského boli zväčša vázy a misy, ktoré aj dnes nabádajú k dotyku a ku skúmaniu drsného povrchu hliny, zvýrazneného vrypovanou štruktúrou, v kontraste s hladkou polevou glazúry.

 Ivan Polonský (1945 – 1987)

V rokoch 1959 – 63 študoval odevné výtvarníctvo na Strednej priemyselnej škole odevnej v Trenčíne, krátko bol zamestnaný v Makyte v Námestove (1963 – 64) a ďalej študoval architektúru u prof. Belluša na Slovenskej vysokej škole technickej. Deväť rokov pracoval ako projektant v Zdravoprojekte Piešťany. V roku 1979 sa presťahoval do Modry, kde začal tvoriť ako keramik v slobodnom povolaní v spoločnom ateliéri so starším bratom Mariánom. Jeho tvorba je zastúpená v zbierkach Slovenského múzea dizajnu, Slovenskej národnej galérie v Bratislave a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.