Keď prispejte, tak všetci, keď rozdávam, tak svojim. Zvrátený pohľad premiéra na samosprávu

Autor je prvý podpredseda strany Sieť, primátor mesta Martina

Keď si treba utiahnuť opasky, budete si ich uťahovať všetci. Keď však budem rozdávať, tak len svojim. Takto jednoducho sa dá zhrnúť zvrátený prístup predsedu slovenskej schránkovej vlády k samosprávam.

V roku 2012 sa Robert Fico rozhodol konsolidovať verejné financie. Bol to chvályhodný krok, pretože práve jeho prvá vláda hospodárila v rokoch 2009 a 2010 s najväčšími deficitmi za posledné desaťročie. Ibaže – výdavky svojich ministrov sa premiérovi okresávať veľmi nechceli, nuž vyzval na pomoc samosprávy.

Vtedy nevidel žiadne rozdiely v straníckej príslušnosti – na šetrenie nevyzval len „svojich“ starostov a primátorov, ale všetkých. „Sme v období, keď každý, kto na území Slovenskej republiky žije a pracuje, musí uvažovať o tom, ako zvládneme jednu z najväčších výziev, ktorá je pred nami, a tou je ozdravovanie verejných financií,“ vyhlásil Fico.

Samosprávy sa zachovali maximálne zodpovedne a na výzvu pristúpili. Mestá a obce sa bez rozdielu straníckej príslušnosti zaviazali, že ušetria päť percent na mzdových nákladoch a desať percent na tovaroch a službách. Najmä starostovia menších obcí vedia, aké tvrdé to bolo opatrenie, pretože práve v tom roku dostali menej z podielových daní ako dovtedy.

No keď už ide o rozdávanie, zrazu je stranícka príslušnosť dôležitá. Stačí sa pozrieť napríklad na výjazdové rokovania vlády. Podľa štúdie OZ Alfa rozdelila vláda na svojich dvadsiatich výletoch po regiónoch v tomto volebnom období vyše 35 miliónov eur – z toho 72 percent „pripadlo“, čuduj sa svet, na obce a samosprávne kraje vedené smerákmi.

Vlastne sa niet čo čudovať. Fico ešte za svojej prvej vlády tento princíp otvorene pomenoval: „V prípade udeľovania finančnej pomoci alebo dotácie, ktorá patrí do výlučnej rozhodovacej právomoci samotných členov vlády, nebudeme považovať za neprípustné, ak napríklad v prípade dvoch rovnocenných projektov s rovnakou kvalitou a rovnakým výsledným efektom člen vlády uprednostní starostu či primátora za vládnu koalíciu. Hovoríme to veľmi otvorene.“

Čerstvejší príklad? Vlani v októbri, teda pred komunálnymi voľbami, rozhodol sa premiér z peňazí nás všetkých vymazať dlh mestu Žilina vo výške 17,5 milióna eur. A aby nikto nepochyboval, prečo bola vyvolená práve Žilina, vysvetlil to na plné ústa: „Chceme mestu Žilina pomôcť. A tu sa ukazuje, aké je nevyhnutné spolupracovať, aké je nevyhnutné, aby primátor a predseda samosprávneho kraja mali napojenie na vládne štruktúry alebo štruktúry Národnej rady SR. A práve takéto prepojenie, že pán primátor je súčasne aj poslancom NR SR, ale aj to, že sme spoločná politická štruktúra, umožnilo prijať takéto rozhodnutia, inak by tieto rozhodnutia boli prijímané veľmi ťažko.“

Ešte raz: primátor Choma je zo Smeru, takže dostane z peňazí nás všetkých darček za 17,5 milióna. Iný by ho dostal len „veľmi ťažko“.

A toto „veľmi ťažko“ cítia dnes na vlastnej koži napríklad obyvatelia Martina, ktorí sa stali obeťou skorumpovanej časti slovenskej justície a dnes mimoriadne populárnych schránkových firiem. Mesto Martin v marci prehralo na Najvyššom súde spor s neznámou cyperskou schránkou, ktorej má zaplatiť 8,3 milióna eur – z čoho takmer päť miliónov predstavujú úroky z omeškania. V spore o vymyslenú pohľadávku mesto štyrikrát predtým uspelo na súdoch vrátane najvyššieho – kým sa do hry nevložil mimoriadnym dovolaním vtedajší námestník generálneho prokurátora Ladislav Tichý, aby šesť dní pred vypršaním tejto lehoty „chránil štátny záujem“. A, samozrejme, kým sa pohľadávka, dovtedy vlastnená domácim podnikateľom, nedostala do rúk cyperskej schránky, ktorá v nej vraj videla „zmysluplný projekt“.

Martinu teraz hrozí nútená správa. Život ôsmeho najväčšieho slovenského mesta sa môže nadobro zastaviť – bez príspevkov učiteľom, dôchodcom, rodinám, akýchkoľvek rozvojových projektov. Aby sa tak nestalo, potrebuje pomoc od štátu. Ibaže – jeho obyvatelia spáchali dedičný hriech, keď si v komunálnych voľbách dovolili dať tretíkrát dôveru mne, podpredsedovi strany Sieť.

Obrátil som sa totiž na predsedu vlády so žiadosťou o prijatie, na ktorom som ho chcel požiadať o návratnú pôžičku štátu mestu. Mesto by tak mohlo splatiť súdom stanovenú sumu a pokračovať všetkými prostriedkami v boji, ktorý v žiadnom prípade nemienime vzdať. Reakcia premiéra však Martinčanov šokovala: „Mám zaškrtiť predsedníčku súdu alebo pod trestom smrti prinútiť senát Najvyššieho súdu, aby zmenil rozhodnutie? Čo má premiér spoločné s tým, že Martin prehral nejaký spor?“ A aby nikto nepochyboval o tom, že problém je v politickej rovine, dodal, aby našla riešenie „geniálna strana Sieť“.

Azda netreba dodávať, že prijatia na Úrade vlády som sa dodnes nedočkal.

Tento systém je chorý a treba ho zmeniť. Predseda vlády je premiérom všetkých občanov a obyvatelia žiadneho mesta sa nesmú cítiť ako občania druhej kategórie.

Martinčania však v tejto veci ešte nepovedali posledné slovo. Naopak, ak sa veci okamžite nepohnú, tých slov bude veľmi veľa. A ak sa im nepodarí zmeniť postoj predsedu vlády, môžu, spolu so zvyškom krajiny, zmeniť v marci 2016 celú vládu.