Denník N

Soros v Davose: Najväčším nepriateľom otvorenej spoločnosti je čínsky prezident

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ešte minulý rok som veril, že Čína je na správnej ceste, ale správanie Si Ťin-pchinga a zavádzanie systému sociálnych kreditov spôsobili, že som zmenil názor.

Dobrý večer, ďakujem všetkým, že ste prišli.

Dnes chcem využiť svoj čas na to, aby som svet varoval pred bezprecedentným nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje samotné prežitie otvorených spoločností.

Odporný systém spoločenských kreditov

Keď som tu pred vami stál minulý rok, väčšinu času som venoval analýze mrzkej úlohy IT monopolov. Povedal som: „Medzi autoritatívnymi štátmi a IT monopolmi bohatými na dáta sa rodí spojenectvo, ktoré dáva dohromady vznikajúce systémy korporátneho sledovania s už rozvinutými systémami štátom riadeného sledovania. To môže veľmi dobre vyústiť do siete totalitnej kontroly takého typu, aký by si nevedel predstaviť ani George Orwell.“

Dnes by som chcel pritiahnuť vašu pozornosť k smrteľnému nebezpečenstvu, ktorému čelia otvorené spoločnosti, z trochu iného uhla pohľadu. Chcem sa zamerať na možnosť, že sa do rúk represívnych režimov dostane umelá inteligencia a schopnosť strojov učiť. Zameriam sa na Čínu, kde chce prezident Si Ťin-pching režim jednej strany ešte utužiť.

Od minulého roka sa stalo veľa vecí. Dozvedeli sme sa veľa o podobe totalitnej kontroly, ktorá sa v Číne rozbieha. Najnovšie sa budú všetky rapídne sa rozširujúce informácie o každej osobe sústreďovať v centralizovanej databáze, na základe ktorej vznikne systém spoločenského kreditu. Na základe týchto dát bude algoritmus ľudí hodnotiť napríklad aj z toho hľadiska, či pre štát ovládaný komunistickou stranou predstavujú hrozbu. A podľa toho sa k nim bude štát správať.

Systém spoločenských kreditov ešte úplne nefunguje, ale je jasné, kam to celé smeruje. Tento systém podriadi osud jednotlivca štátu jednej strany spôsobom, ktorý v dejinách nemá obdoby.

Takýto systém považujem za hrozivý a odporný. Nanešťastie, niektorí Číňania ho považujú za atraktívny preto, že poskytuje informácie a služby, ktoré dnes ešte nie sú k dispozícii, a tiež ochraňuje občanov dodržiavajúcich zákony pred nepriateľmi štátu.

Čína nie je jediným autoritatívnym režimom na svete, ale čo sa týka umelej inteligencie a strojov schopných učiť sa, je nepochybne tým najbohatším, najsilnejším a najrozvinutejším. To robí zo Si Ťin-pchinga najnebezpečnejšieho oponenta tých ľudí, ktorí veria konceptu otvorenej spoločnosti. Ale Si v tom nie je sám. Autoritatívne režimy sa šíria po celom svete a keď uspejú, stanú sa totalitnými.

Smrteľná hrozba

Ako zakladateľ Nadácií otvorenej spoločnosti som svoj život venoval boju proti totalizujúcim a extrémistickým ideológiám, ktoré falošne tvrdia, že cieľ ospravedlňuje prostriedky. Verím tomu, že túžba ľudí po slobode sa nedá umlčať navždy. Ale taktiež si uvedomujem, že otvorené spoločnosti sú v súčasnosti akútne ohrozené.

To, čo považujem za zvlášť znepokojujúce, je fakt, že nástroje kontroly vyvinuté vďaka umelej inteligencii, dávajú autoritatívnym režimom obrovskú výhodu pred otvorenými spoločnosťami. Pre autoritatívne režimy predstavujú nástroje kontroly užitočné nástroje, pre otvorené spoločnosti predstavujú smrteľnú hrozbu.

Slovné spojenie „otvorená spoločnosť“ používam ako skratku pre spoločnosť, v ktorej funguje vláda zákona chápaná ako opak vlády jedného človeka. V takejto spoločnosti je úlohou štátu ochraňovať ľudské práva a slobodu jednotlivca. Z môjho osobného pohľadu by mala otvorená spoločnosť venovať zvláštnu pozornosť tým, ktorí trpia diskrimináciou či sociálnym vylúčením, a tým, ktorí sa nemôžu brániť.

Naopak, autoritatívne režimy využívajú akékoľvek nástroje kontroly, ktoré vlastnia, na to, aby sa udržali pri moci na úkor tých, ktorých zneužívajú a utláčajú.

Ako sa dajú otvorené spoločnosti uchrániť, keď tieto nové technológie dávajú autoritatívnym režimom inherentnú výhodu? Touto myšlienkou za intenzívne zaoberám už dlhší čas. A takisto by s ňou mali intenzívne zaoberať všetci, ktorí dávajú prednosť životu v otvorenej spoločnosti.

Otvorené spoločnosti potrebujú regulovať firmy, ktoré vyrábajú nástroje kontroly, kým autoritatívne režimy ich môžu oslavovať ako „národných šampiónov“. Práve toto umožnilo niektorým spoločnostiam vlastneným čínskym štátom dohnať či dokonca predbehnúť nadnárodné IT giganty.

Toto, samozrejme, nie je jediný problém, na ktorý by sme sa dnes mali sústrediť. Napríklad človekom spôsobená klimatická zmena ohrozuje už samotné prežitie našej civilizácie. Lenže štrukturálna nevýhoda otvorenej spoločnosti je problémom, ktorým sa intenzívne zaoberám, a preto by som sa s vami rád podelil o svoje myšlienky, ako sa s tým vyrovnať.

Maďarsko 1944, Čína 1984

Môj hlboký záujem o túto tému vyrastá z môjho vlastného osudu. Narodil som sa v Maďarsku v roku 1930 do židovskej rodiny. Mal som trinásť rokov, keď nacisti okupovali Maďarsko a začali deportovať Židov do vyhladzovacích táborov.

Mal som veľké šťastie, pretože môj otec pochopil povahu nacistického režimu a zohnal falošné dokumenty a zabezpečil pre všetkých členov svojej rodiny i pre množstvo iných Židov útočisko, kde sa mohli skryť. Väčšina z nich prežila.

Rok 1944 predstavoval formatívnu skúsenosť môjho života. Už v ranom veku som sa naučil, aké dôležité je, aký typ politického režimu preváži. Keď nacistický režim nahradila sovietska okupácia, odišiel som z Maďarska tak skoro, ako sa len dalo, a našiel som si útočisko v Anglicku.

Na London School of Economics som si pod vplyvom svojho mentora Karla Poppera vytvoril svoj konceptuálny rámec. Tento rámec sa ukázal ako neobyčajné užitočný, keď som si našiel miesto na finančnom trhu. Tento rámec nemá nič spoločné s financiami, ale je založený na kritickom myslení. To mi dovolilo analyzovať nedostatky v prevládajúcich teóriách, ktorými sa riadili inštitucionálni investori. Stal som sa úspešným manažérom hedžového fondu a hrdil som sa tým, že som najlepšie plateným kritikom sveta.

Vedenie hedžového fondu bolo veľmi stresujúce. Keď som zarobil viac peňazí, ako som potreboval pre seba či svoju rodinu, dostal som sa do akejsi krízy stredného veku. Prečo by som sa mal zabíjať tým, že zarábam stále viac peňazí? Dlho a ťažko som uvažoval nad tým, o čo sa vlastne starám, a v roku 1979 som založil Nadáciu otvorenej spoločnosti. Definoval som jej ciele ako pomoc pri otváraní uzavretých spoločnosti, zmenšovaní nedostatkov otvorených spoločnosti a pri podpore kritického myslenia.

Moje prvé snahy boli zamerané na podkopanie systému apartheidu v Južnej Afrike. Potom som svoju pozornosť obrátil na otváranie sovietskeho systému. Vytvoril som joint venture s maďarskou Akadémiou vied, ktorá bola pod komunistickou kontrolou, ale ktorej predstavitelia tajne sympatizovali s mojím úsilím. Toto spojenie bolo úspešnejšie, než som si predstavoval v tých najdivokejších snoch. Namotal som sa na niečo, čo rád nazývam „politickou filantropiu“. To bolo v roku 1984.

Pod kontrolou tajných

V nasledujúcich rokoch som sa pokúšal zopakovať svoj úspech v Maďarsku aj v iných komunistických krajinách. V sovietskej ríši vrátane samotného Sovietskeho zväzu sa mi celkom darilo, ale v Číne to bol iný príbeh.

Moja prvá akcia týkajúca sa Číny spočiatku vyzerala sľubne. Zahŕňala výmenný pobyt maďarských ekonómov, ktorých v komunistickom svete veľmi obdivovali, a tímu novozaloženého čínskeho think tanku, ktorý sa veľmi snažil niečo sa od Maďarov naučiť.

Po tomto počiatočnom úspechu som navrhol šéfovi think tanku, aby Čína okopírovala maďarský model. Čchen I-c‘ získal podporu premiéra Čao C‘-janga i jeho reformne mysliaceho politického tajomníka Pao Tchunga.

V októbri 1986 tak vznikol joint venture s názvom China Fund. Bola to inštitúcia, ktorá v Číne nemala obdobu: aspoň na papieri bola úplne autonómna.

Pao Tchung bol jej veľkým fanúšikom. Lenže oponenti radikálnych reforiem, ktorých bolo v Pekingu veľké množstvo, sa spojili, aby ho odstavili. Tvrdili, že som agent CIA, a požiadali bezpečnostnú službu o vyšetrovanie. Aby sa premiér ochránil, nahradil dovtedajšieho šéfa think tanku vysokopostaveným dôstojníkom rozviedky. Tieto dve organizácie si boli rovné a nemohli zasahovať do záležitosti tej druhej.

Túto zmenu som odsúhlasil, pretože som bol nahnevaný, že Čchen I-c‘ prideľoval príliš veľa grantov členom svojho vlastného inštitútu a pretože som nemal vedomie o politickom boji v zákulisí. Lenže ľudia, ktorí žiadali o podporu China Fund, už čoskoro zistili, že sa táto organizácia dostala pod kontrolu politickej polície, a nechceli s ňou mať nič spoločné. Lenže nikto nemal odvahu vysvetliť mi, aký to má všetko dôvod.

Nakoniec ma v New Yorku navštívil jeden čínsky stážista a povedal mi, čo sa deje, aj napriek tomu, že to pre neho predstavovalo povážlivé riziko. Netrvalo dlho a Čao C‘-jang bol odstavený, čo som využil ako zdôvodnenie, prečo nadáciu zatváram. Stalo sa to len krátko pred masakrom na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 a pre ľudí spojených s nadáciou to znamenalo tmavú škvrnu na životopise. Trvalo ešte dlho, kým svoje mená očistili a nakoniec uspeli.

Zo spätného pohľadu je jasné, že som urobil chybu, keď som sa snažil založiť nadáciu fungujúcu spôsobom, ktorý bol v Číne neznámy. V tom čase vytváralo udelenie grantu pocit vzájomného záväzku medzi donorom a prijímateľom a oboch ich nútilo zostať voči sebe lojálni.

Ako ich zastaviť?

Toľko k histórii. A teraz mi už dovoľte pozrieť sa na udalosti minulého roka, z ktorých ma niektoré prekvapili.

Keď som začal chodiť do Číny, stretával som mnohých ľudí v mocenských pozíciách, ktorí vášnivo verili princípom otvorenej spoločnosti. V čase ich mladosti ich deportovali na vidiek, aby ich tam prevychovali, a často tam trpeli omnoho viac ako ja v Maďarsku. Lenže prežili a ja som s nimi mal veľa spoločného. Všetci sme boli na tej potrestanej strane diktatúry.

Dychtivo sa snažili dozvedieť sa niečo o myšlienkach Karla Poppera a o otvorenej spoločnosti. Hoci tento koncept považovali za veľmi príťažlivý, ich interpretácia sa od tej mojej akosi líšila. Oni boli zoznámení s konfuciánskou tradíciou, lenže v Číne nebola žiadna tradícia volieb. Ich myslenie zostalo hierarchické a obsahovalo v sebe aj vrodený rešpekt k vysokým úradom. Naopak, ja som bol rovnostárskejší a chcel som, aby mal svoj hlas každý človek.

Takže som nebol prekvapený, keď Si Ťin-pching narazil doma na vážnu opozíciu, ale prekvapilo ma, akú mala formu. Minulé leto v prímorskom letovisku Beidaihe sa kolegovia z vedenia komunistickej strany zjavne pokúsili Si Ťin-pchinga zabrzdiť. Hoci zo stretnutia nevzišlo žiadne oficiálne komuniké, hovorí sa, že stranícki lídri neschvaľovali zrušenie časového limitu pre prezidenta, ani kult osobnosti, ktorý si Si okolo seba vybudoval.

Je dôležité uvedomiť si, že takáto kritika bola varovaním prezidenta pred excesmi, ale so zrušením limitu dvoch funkčných období nič neurobila. Navyše, „myšlienky Si Ťin-pchinga“, ktoré on predstavuje ako esenciu komunistickej teórie, boli povýšené na tú istú úroveň ako „myšlienky predsedu Maa“. Takže Si zostáva najvyšším vodcom možnože až do konca života. Konečný výsledok súčasného vnútorného politického boja zostáva nejasný.

Sústredil som sa na Čínu, ale otvorené spoločnosti majú oveľa viac nepriateľov. Na prvom mieste je to Putinovo Rusko. A najnebezpečnejším scenárom je, že títo nepriatelia spolu začnú konšpirovať a učiť sa jeden od druhého, ako čo najlepšie utláčať svojich ľudí.

Otázka je jasná: čo môžeme urobiť, aby sme ich zastavili?

Ešte je tu nádej

Prvým krokom je, že si uvedomíme, o aké nebezpečenstvo ide. To je dôvod, prečo tu dnes večer hovorím. Lenže potom prichádza zložitejšia časť. Tí z nás, ktorí chcú zachovať otvorenú spoločnosť, musia spolupracovať a vytvoriť efektívne spojenectvo. To je úloha, ktorú nemôžeme nechať na vlády.

História už ukázala, že dokonca aj vlády, ktoré chcú uchrániť osobné slobody, majú aj mnoho iných záujmov a taktiež dávajú prednosť slobode svojich vlastných občanov pred slobodou jednotlivca ako všeobecným princípom.

Moje Nadácie otvorenej spoločnosti sa venujú ochrane ľudských práv, zvlášť tých, ktorí žijú v krajinách, čo ich nechránia. Keď sme pred štyrmi desaťročiami začínali, vo svete existovalo množstvo vlád, ktoré podporovali naše úsilie, lenže medzitým sa ich počet znížil. Našimi najsilnejšími spojencami boli USA a Európa, lenže teraz ich zamestnáva množstvo vlastných problémov.

Preto sa chcem zamerať na to, čo považujem za najdôležitejšiu otázku otvorených spoločností: čo sa stane v Číne?

Túto otázku môžu zodpovedať len Číňania. Všetko, čo môžeme robiť my ostatní, je nakresliť jasnú deliacu čiaru medzi nimi a Si Ťin-pchingom. Hoci Si vyhlásil svoje nepriateľstvo k otvorenej spoločnosti, Číňania zostávajú hlavným zdrojom našej nádeje.

Táto nádej nie je neopodstatnená. Ako mi vysvetlili niektorí experti na Čínu, v tejto krajine existuje konfuciánska tradícia, podľa ktorej sa od poradcov cisára čaká, že sa ozvú, keď budú silno nesúhlasiť s nejakým jeho činom či rozhodnutím, a to aj v prípade, ak by to malo viesť k vyhnanstvu či k poprave.

Veľmi sa mi uľavilo, keď som to v čase, keď som už mohol upadnúť do zúfalstva, počul. Oddaní obrancovia otvorenej spoločnosti v Číne, ktorí sú asi v mojom veku, sú už zväčša na dôchodku a ich miesta zaujali mladší ľudia závislí od čínskeho prezidenta. Ale v Číne sa objavila aj nová politická elita, ktorá sa chce držať konfuciánskej tradície. To znamená, že Si bude mať doma aj naďalej politickú opozíciu.

Veľmi drahá hodvábna cesta

Prezident predstavuje Čínu ako model pre iné krajiny, ale kritike nečelí len doma, lež aj v zahraničí. Jeho iniciatíva Nová hodvábna cesta funguje už dlho na to, aby bolo jasné, aké sú jej nedostatky.

Bola navrhnutá tak, aby podporovala čínske záujmy, a nie záujmy krajín na jej druhom konci. Ambiciózne infraštruktúrne projekty sú financované zväčša prostredníctvom pôžičiek, a nie grantov a zahraničných predstaviteľov k ich prijatiu často donútili úplatky. Mnohé z týchto projektov sa ukázali nerentabilné.

Ikonickým príkladom je Srí Lanka. Na ostrove Čína vybudovala prístav, ktorý slúži jej strategickým záujmom. Lenže prístav nedokázal pritiahnuť dostatočnú komerčnú dopravu, aby Srí Lanka dokázala splatiť dlh, čo Číne umožnilo prevziať nad prístavom kontrolu. A to nie je jediný podobný prípad. Skúsenosti s čínskym správaním majú aj inde, čo spôsobuje pomerne veľký odpor.

Protitlak vedie Malajzia. Predchádzajúca vláda, ktorú viedol Nadžib Razak, sa zapredávala Číne, ale v máji minulého roka Razaka z úradu odvolala koalícia vedená Mahathirom Mohamedom. Ten okamžite zastavil niekoľko veľkých infraštruktúrnych projektov a momentálne vyjednáva s Čínou, aké kompenzácie bude musieť Malajzia zaplatiť.

V Pakistane, ktorý je najväčším prijímateľom čínskych investícií, situácia nie je takáto jasná. Pakistanská armáda je plne zaviazaná Číne, ale pozícia Imrana Khana, ktorý sa stal predsedom vlády minulý august, je ambivalentnejšia. Začiatkom minulého roka Čína a Pakistan ohlásili grandiózny plán vojenskej spolupráce. Na konci roka bol Pakistan v hlbokej finančnej kríze. Ale jedna vec je zjavná už dnes: Čína zamýšľa iniciatívu Nová hodvábna cesta využiť aj na vojenské ciele.

Všetky tieto reakcie prinútili Si Ťin-pchinga modifikovať svoj prístup k Novej hodvábnej ceste. V septembri oznámil, že „projekty márnivosti“ bude treba zastaviť a prednosť majú dostať opatrnejšie pripravené iniciatívy. V októbri oficiálne čínske noviny varovali, že projekty by mali slúžiť záujmom druhých krajín.

V čom má Trump pravdu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie