Neokrôchanec vo verejnom priestore? Vyhodiť

Pred rokmi mala IKEA kampaň „Tidy up!“. V jednom spote sa mladá dvojica šmajchlovala na divániku, a keď dievča padlo mŕtve, ukázalo sa, že má v chrbte vidličku. Už prikvitol len slogan: Upracte si!

Náš verejný priestor sa podobá na obývačku, kde sa povaľujú smrtiace vidličky, a to s naším vedomím aj láskavým súhlasom. Novinár Korda povie o ženách, ktoré si ho dovolili kritizovať, že sú hysterky. Poslanec Blaha pre zmenu o novinárke napíše status, kde ju označí za teliatko. A vari vrchol všetkého predstavuje predseda parlamentu, ktorý sa o podpredsedníčke parlamentu vyjadrí ako o cigánočke, ktorá si naňho nebude dovoľovať (akože na bieleho, keby sme si neboli istí, či chápeme správne).

No nevieme my, čo s tými smrtiacimi vidličkami. Už nejaký čas sa zmáhame len na taktné mlčanie, ak je to tzv. náš človek, a má to niečo do seba – tento jav zaznamenala aj ľudová slovesnosť v podobe múdrosti o exkremente, s ktorým neradno invazívne zaobchodiť, lebo potom viac páchne. Ľud sa len zabudol vyjadriť k prípadu, že exkrement neuschne v predpokladanom čase.

Keď to nie je náš človek, zmôžeme sa tu a tam aj na niečo verbálne. A čo z toho? Nič, ak nerátame utešene sa rozvíjajúcu frazeológiu. Pomaly mizne idióm „celé zle“, ktorý som nikdy nemala v láske, lebo neakceptuje, že vždy môže byť horšie, a utešený rozkvet zažíva spojenie „preráža dno“. Napríklad Danko preráža dno spôsobom, ktorý sa nesníval ani cynikom a pesimistom, a navyše je možné, že zároveň porušil trestný zákon, ktorý na rozdiel od neho pamätá na hanobenie rasy.

A práve keď sme sa ocitli v takomto háji, konečne prerazila – aj keď nie dno – usmievavá Japonka, ktorá vraví: „Upracte si.“ Chvalabohu, máme recept na túto šlamastiku. To, že sa všetky jej dobre mienené rady nedajú využiť, je teraz druhoradé. Podstatný je princíp.

Podľa Marie Kondo je to jednoduché: pri rozhodovaní sa, čo si ponecháme a čo nie, berieme do úvahy jedinú vec – svoj pocit z toho. Vulgárne postavy nášho verejného priestoru síce nechytíme do ruky, aby sme priamym kontaktom zmerali svoju radosť či neradosť z nich, ale iste si to vieme predstaviť.

Radosť či neradosť? Tak ako nemusíme mať doma tisíce zbytočností, zle zvolené darčeky, mizerné (pre nás) knihy, čokoľvek, čo obťažuje, nemusíme mať ani ľudí, čo v nás vyvolávajú presný opak radosti.

Ako vraví klasik: vyberte si.