Prečo obete sexuálneho zneužívania hovoria až po rokoch? Sú ich výpovede dôveryhodné? Vysvetľuje psychologička

Zuzana André je analytička Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Rozpráva aj o tom, ako rozoznať znaky zneužívania dieťaťa a ako minimalizovať riziko zneužitia.

Keď po rokoch či dokonca desaťročiach obeť prehovorí o tom, že bola sexuálne zneužívaná, u časti verejnosti to vzbudzuje nedôveru. Pýta sa, prečo tak dlho mlčala, nepodala trestné oznámenie, nikomu sa s tým nezverila. Obviňujú ju z toho, že sa chce niekomu pomstiť, zničiť niekomu život, prípadne z toho vytĺcť peniaze. Sú tieto pochybnosti relevantné?

Sexuálne zneužitie predstavuje závažnú traumatickú udalosť, ktorá má komplexnú dynamiku, a prehovoriť o nej je z mnohých dôvodov náročné a riskantné. Až 30 percent detských obetí sexuálneho zneužívania prehovorí o tom, čo zažili, až v dospelosti. Niekedy môže ísť aj o desaťročia mlčania a niektoré obete sa nemusia zdôveriť nikomu po celý život.

Odborné poznatky týkajúce sa sexuálneho zneužívania nie sú na Slovensku, a to často ani u odbornej verejnosti, dostatočne rozšírené. Oneskorené odhalenie sexuálneho zneužívania obeťou spôsobuje spochybňovanie dôveryhodnosti obete.

Existuje mnoho mýtov o tom, ako by obeť sexuálneho zneužívania mala konať či vyzerať, a ak tieto predstavy nie sú napĺňané, dochádza k spochybňovaniu vierohodnosti obete i jej skúsenosti. Výskumné štúdie však opisujú takzvané kontraintuitívne reakcie obete, teda reakcie, ktoré sa priečia našim bežným očakávaniam.

Čo máte na mysli? 

Patrí k nim napríklad i skutočnosť, že obete zvyčajne nevyhľadajú pomoc hneď a prehovoria o svojej skúsenosti až oneskorene. V priemere ide o časový odstup 8 až 15 rokov. Menej než jedna zo štyroch obetí vyhľadá pomoc okamžite. Dlhodobé mlčanie preto nie je dôvodom na spochybňovanie obete, ani jej skúsenosti so sexuálnym zneužívaním. Takzvané oneskorené odhalenia sú skôr typické.

Má také konanie obete svoje dôvody a zmysel?

Má. Tieto dôvody sú zvyčajne veľmi komplexné. Patrí k nim napríklad strach obete z toho, čo by sa stalo, keby prehovorila. Môže sa báť samotného páchateľa a jeho následného konania, toho, že prehovorením ešte zhorší svoju situáciu alebo ublíži svojim blízkym.

Dokonca môže mať obavu z ublíženia samotnému páchateľovi, najmä ak je páchateľom osoba, ktorá je s obeťou v blízkom vzťahu. Ďalším dôvodmi môžu byť pocity hanby, viny či bezmocnosti na strane obete spojené napríklad s tým, že sa do takej situácie vôbec dostala, prípadne spojené s neporozumením vlastnej reakcii v danej situácii – takzvanému „zmrznutiu“, ktoré je vôľou nekontrolovateľným inštinktívnym mechanizmom organizmu v reakcii na stres.

Iným dôvodom môže byť zmätok, ktorý môžu obete zažívať, pretože to, čo sa im deje, nevedia jasne identifikovať. Často môžu preberať manipulatívnu interpretáciu udalostí páchateľom, ktorý zámerne skresľuje realitu a normalizuje to, čo sa deje. Obete môžu byť tiež viazané mlčať obavami z nedôvery a odsúdenia zo strany rodiny i širšieho okolia, prípadne obavami zo stigmatizácie a podobne.

Aký je podiel krivých obvinení v prípadoch sexuálneho zneužívania detí?

V prípadoch, ktoré boli ohlásené, je to približne nula až päť percent, čiže veľmi nízke číslo. Kým bude reakcia spoločnosti v prvom rade spochybňujúca, výsledkom bude skôr pokračujúca vysoká latencia týchto prípadov a opakujúca sa viktimizácia obetí, tých, čo prehovoria a hľadajú pomoc, ako i tých, ktoré svoje zážitky držia v sebe.

V záujme poskytovania podpory obetiam je kľúčové prijať takzvaný princíp prezumpcie statusu obete, ktorý vyplýva zo Smernice Európskeho parlamentu a rady z októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a ktorá je premietnutá i do zákona o obetiach trestných činov.

Čo to v praxi znamená? 

Podľa bodu 19 tejto Smernice „oso­ba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol pá­chateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez oh­ľa­du na rodinný vzťah medzi nimi“. Ak by sa prístup odbornej i laickej verejnosti dôsledne opieral o tento princíp, obeť by sa nemusela v praxi obávať opakovanej viktimizácie – čiže spochybňovania, nedôvery, obviňovania, pripisovania spoluzodpovednosti za to, čo sa jej stalo a podobne.

Pomáhajúce profesie ani verejnosť si často neuvedomujú, aké dôsledky má nedodržanie tohto princípu práve v podobe ďalšieho ubližovania obetiam. V priestore, ktorý nie je dostatočne podporný a bezpečný na to, aby obete mohli prehovoriť o svojej skúsenosti, je takýto čin skôr osobným hrdinstvom.

Poznanie dôvodov, pre ktoré obete dlhodobo mlčia, môže snáď pomôcť ich lepšiemu pochopeniu a vhodnejšiemu reagovaniu každého z nás.

Aké bývajú motivácie obetí, ktoré sa rozhodnú po dlhom čase verejne prehovoriť o tom, čo sa dialo, hoci sú si vedomé rizika, že to môže mať vplyv na ich ďalší život?

Ľudia, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve, môžu mať aj po rokoch potrebu vysporiadať sa takto so svojou skúsenosťou, s ktorou sa, samozrejme, rôznymi spôsobmi vyrovnávali i dovtedy.

Odhalenie a pomenovanie skutku, ktorý bol spáchaný v minulosti, a pripísanie zodpovednosti páchateľovi za jeho konanie môže pre obeť predstavovať ozdravný proces. Uviesť minulosť na pravú mieru a uzavrieť týmto spôsobom to, čo sa odohralo kedysi, môže byť uľavujúce a užitočné, a to nielen pre obeť, ale v skutočnosti i pre páchateľa a spoločnosť vôbec.

Motiváciou pre vystúpenie z kruhu mlčania a pomenovanie konania páchateľa verejne je často potreba zabrániť páchateľovi pokračovať v jeho konaní, teda v zneužívaní ďalších obetí. Môže ísť aj o akt akejsi solidarity s ďalšími ľuďmi, ktorí majú podobnú skúsenosť a môžu byť takýmto krokom povzbudení a dokonca získať odvahu a prehovoriť tiež.

Kedy sa to najskôr stane, že obeť prehovorí? 

Obeť sa zvyčajne rozhodne podstúpiť riziko a prehovoriť vtedy, keď na to dostatočne prežíva mieru bezpečia. Takýto stav môže nastať vďaka rôznym okolnostiam v živote obete. Obeť má podporné zázemie, je v lepšom spojení so svojimi zdrojmi, páchateľ už nie je nažive, prípadne rodičia, ktorých reakcie sa obeť mohla obávať, už zomreli a podobne.

Verím, že je potrebné, aby obete hovorili o svojich skúsenostiach. Namieste je však aj otázka, čo vieme – jednotlivo i ako inštitúcie prichádzajúce do kontaktu s obeťami sexuálneho násilia – ponúknuť k zvýšeniu prežívaného bezpečia a ich ochrany. To, na čo obeť v realite neraz narazí, je vyčerpávajúci proces sprevádzaný sekundárnou viktimizáciou, ktorého zavŕšením nie je potrestanie vinníka.

Muž, o ktorom sme aktuálne písali v súvislosti s tým, že ho opakovane sexuálne zneužíval kňaz, hovorí, že v tom čase mal asi 12 až 15 rokov. Nikomu sa nezdôveril, lebo rodičia ako silní veriaci by mu neverili, nikdy s ním o týchto témach nehovorili, navyše sám nemal jasno v tom, či to, čo sa deje, je v poriadku, alebo čosi neprípustné. Vedel len to, že je mu to nepríjemné. Došlo mu to až v 15 rokoch, keď aj samotný kňaz vo svojom konaní pritvrdil. Platí, že ani deti v takomto veku pri kontakte s duchovnou autoritou – v tomto prípade dokonca šlo o birmovného otca a rodinného priateľa – nemusia vedieť rozlíšiť a správne vyhodnotiť, čo sa deje?

Sexuálne zneužívané dieťa nemusí vedieť správne vyhodnotiť, čo sa mu deje, a to nielen v prípade, keď je páchateľom duchovná autorita. Dieťa môže mať len málo nástrojov na to, aby rozpoznalo, že konanie páchateľa nie je v poriadku.

V prvom rade nemusí mať dostatok informácií, aby vedelo identifikovať a pomenovať, o čo ide. Až 40 percent detských obetí sa nevníma ako obeť. Ak v kontakte páchateľa s dieťaťom nie je prítomné fyzické násilie, môže byť sexuálne násilie zo strany blízkej či známej osoby, ktorá využíva skôr rôzne manipulatívne techniky, pre dieťa málo zjavné a čitateľné.

Čím je to, že je to pre dieťa taký problém identifikovať ako neprijateľné správanie dospelého? 

Ak je páchateľom niekto, koho dieťa pozná a kto sa k nemu správa inak láskavo, priateľsky, prejavuje mu pozornosť a starostlivosť, a je prijímaný najbližšími príbuznými dieťaťa, dokonca je s nimi v priateľskom vzťahu, a vo svojom okolí požíva všeobecnú úctu, môže dieťa zažívať skôr zmätok a správanie páchateľa vnímať ako zneisťujúce a nezrozumiteľné.

Hoci to, čo sa deje, môže preň predstavovať záťaž a vzbudzovať nepríjemné pocity, mlčanie môže byť podporené samotným páchateľom, ktorý skreslene interpretuje realitu a normalizuje svoje konanie.

Asymetrické rozloženie moci, ktoré existuje vo vzťahu dospelého páchateľa a detskej obete prispieva k normalizácii jeho správania dieťaťom, prípadne k jeho ospravedlňovaniu a hľadaniu viny na svojej strane za to, čo sa deje. Zvyčajne je to v období adolescencie, keď dieťa dokáže rozlíšiť, že to, čo sa stalo, bolo sexuálnym zneužívaním.

Pán z nášho prípadu hovorí, že tie zážitky vytesnil z hlavy a iba občas sa mu myšlienky na to, čo sa dialo, vrátili. Tvrdí, že zneužívanie ho nakoniec, našťastie, nepoškodilo, že má šťastnú rodinu a deti. Je naozaj možné vytesniť zneužívanie na dlhý čas z hlavy? Býva bežné, že dôsledky zneužívania sa v praktickom živote neprejavia?

Podľa výskumných štúdií majú detské obete v čase, keď k sexuálnemu zneužívaniu dochádza, tendenciu reagovať prevažne takzvaným hypoarousalom. To znamená, že pôsobia ochromene, sú akoby zmrznuté, v role „mŕtveho chrobáka“. Ide o inštinktívny obranný mechanizmus.

Ako sa prejavuje? 

Toto zmrznutie umožňuje odpojenie sa od zážitkov, predstavujúcich prílišnú záťaž, ktorú nie je možné v danom bode integrovať, a preto v rôznej miere disociuje. Práve vďaka disociácii môže obeť aj následne vytlačiť z vedomia nepríjemné pocity, informácie, spomienky. Obeť nie je s nimi v plnom spojení a v každodennom živote môže dočasne fungovať, akoby sa nič nestalo.

Súčasťou vedeckého poznania je aj disociatívna amnézia, teda dočasné – čiastočné alebo kompletné – zabudnutie na traumatické udalosti, ktoré je prítomné asi u 20 percent obetí sexuálneho zneužívania. Ide o zabudnuté či potlačené spomienky, ktoré sú s odstupom času obnovené. V niektorých obdobiach môžu byť spomienky menej dostupné ako v iných.

Kedy sa to deje? 

Táto amnézia je pravdepodobnejšia práve v prípadoch sexuálneho zneužívania, v ktorých je prítomná vysoká miera sociálnej zrady, pretože páchateľom je osoba, s ktorou je obeť v blízkom vzťahu a ktorej dôverovala. Každý človek je jedinečný, a aj to, ako vnútorne i navonok naloží so svojou skúsenosťou, je jedinečné. Na druhej strane, sexuálne zneužívanie detí patrí medzi závažné traumatické udalosti. Ide o úmyselné ľudské konanie zasahujúce najvnútornejšie časti človeka a zahŕňajúce vysokú mieru sociálnej zrady.

Trauma zo zrady má zvyčajne veľmi nepriaznivý dosah na psychiku. Zároveň je podstatné, že traumu nespôsobuje iba skutok samotný, ale aj ďalšie dianie súvisiace so zneužívaním, ktoré môže traumu skôr fixovať a zvyšovať alebo, naopak, zmierňovať jej dosah i možnosti spracovania.

Čo konkrétne? 

K faktorom zvyšujúcim traumatickosť zneužívania patrí už spomínaná problematickosť identifikácie páchateľa ako páchateľa, seba ako obete a páchateľovho konania ako násilného činu. K ďalším faktorom patria napríklad hlboké pocity viny, hanby a zmätku vychádzajúce zo zážitku sexuálneho vzrušenia či orgazmu, pokiaľ sú tieto prítomné v reakcii na sexuálne zneužívanie.

Obeť sa môže cítiť vzhľadom na túto reakciu spoluzodpovednou za to, čo sa deje, pričom opäť dochádza k narušeniu identifikácie obete a páchateľa. Iný traumatizujúci faktor predstavuje veľmi častá neadekvátna reakcia rodiny a okolia obete po odhalení – v prípade, že je páchateľom dieťaťu známa osoba – ktorá môže zahŕňať nedôveru, obviňovanie dieťaťa, jeho spochybňovanie, umlčiavanie a podobne.

Pri tom všetkom dieťa opäť prežíva sociálnu zradu prehlbujúcu traumatickú skúsenosť. Naopak, k zníženiu traumatickosti sexuálneho zneužívania pomáha napríklad jasná identifikácia násilia, obete a páchateľa, ako aj okamžité odhalenie a vyhľadanie pomoci či emocionálna podpora a starostlivosť niekoho z rodiny či okolia.

Má sexuálne zneužívanie dlhodobé nepriaznivé následky?

Existuje na tom zhoda. Patria k nim najmä úzkosť, depresia, samovražda, závislosti, sexuálne či vzťahové problémy a iné. Dlhodobé následky traumy sexuálneho zneužívania v detstve môžu byť vo svojom pôsobení veľmi komplexné.

Nemusia sa prejaviť hneď, ale až oneskorene, v kritických obdobiach, ku ktorým patrí napríklad puberta, obdobie nadväzovania sexuálnych kontaktov, narodenie vlastného dieťaťa a ďalšie. Môže sa tiež stať, že sú pociťované v nejakej oblasti života, zatiaľ čo v inej vôbec, a aj toto sa v čase môže zmeniť.

Dosah traumy sexuálneho zneužívania nemožno bagatelizovať, hoci ho niektoré obete prekonajú a niektoré môžu ostať voči nemu odolné. Obeť môže tiež zažiť takzvaný posttraumatický rast, keď dokáže svoju skúsenosť a jej dosah nejakým spôsobom zmysluplne transformovať.

Ako?

Napríklad prispieť svojím príbehom a skúsenosťou na podporu iných obetí, čo však neznamená, že v dôsledku traumy sexuálneho zneužívania už viac netrpí.

Existujú spoľahlivé signály, pri ktorých by mali rodičia spozornieť, pretože poukazujú na pravdepodobnosť, že dieťa je niekým zneužívané?

Odborná literatúra uvádza mnoho symptómov, ktoré môžu byť potenciálne prítomné u dieťaťa so skúsenosťou so sexuálnym zneužívaním. Treba si však uvedomiť, že neexistuje balík symptómov, ktorú by vykazovalo každé dieťa so skúsenosťou sexuálneho zneužívania. Až 40 percent obetí nevykazuje žiadne vonkajšie príznaky sexuálneho zneužívania, kým ďalších 30 percent len málo.

K fyzickým symptómom patria napríklad infekcie pohlavných orgánov, poranenia v análnej oblasti, bolestivosť pri močení, veľkej potrebe, chôdzi, sedení, zápcha, poranenia genitálnej oblasti, odreniny, modriny či ranky na stehnách, brušku, zadočku, v ústach a podobne.

Medzi psychické symptómy zaraďujeme napríklad návrat k prejavom, ktoré boli súčasťou mladšej vývinovej fázy – cmúľanie prstov, pomočovanie či pokakávanie sa, problémy s rečou, utiahnutosť, neprimerané prejavy zlosti, podráždenosť, úzkosť, strach, neschopnosť sústrediť sa a iné.

K pozorovateľným symptómom na behaviorálnej úrovni patrí najmä sexualizované správanie – častá masturbácia, znázorňovanie sexuálnych orgánov na obrázkoch ľudí, snahy chytať iné deti či dospelých v rozkroku či na prsiach a podobne, ale aj vyhýbanie sa dotyku, situáciám, kde sa treba vyzliekať, umývaniu sa, prípadne nutkavá potreba umývať sa a mnoho ďalších.

Ako si to však rodič má z týchto pozorovaní vyskladať správne? Jeden z príznakov bude málo na to, aby robil závery o zneužívaní, nie? 

Prítomnosť jedného symptómu u dieťaťa nemusí okamžite znamenať jeho sexuálne zneužívanie, ale žiadny z nich, hoci môže byť aj prejavom niečoho iného, netreba podceňovať. O to viac, ak sa vyskytujú spoločne viaceré symptómy naraz alebo za sebou.

Prostredníctvom mnohých týchto symptómov sa dieťa snaží komunikovať svoju situáciu, ale pre dospelého často nezrozumiteľným spôsobom. Dôležité je mať vo vzťahu k dieťaťu oči otvorené, byť voči nemu ako rodič vnímavý a v prípade zmien v správaní či prežívaní dieťaťa, pre ktoré neexistujú zjavné vysvetlenia, zaujímať sa o dieťa a pátrať citlivým spôsobom ďalej.

Dieťa nemožno izolovať od okolia, pričom predátori svoje chúťky nemajú napísané na čele a často ide navonok o slušných ľudí a svojím spôsobom aj autority. Ako minimalizovať riziko, že dieťa nebude niekým zneužité? Na čo by rodičia nemali zabúdať?

Každé dieťa sa môže stať obeťou sexuálneho zneužívania, čiže i možnosti rodičov chrániť dieťa sú v tomto prípade – podobne ako aj v mnohých iných – obmedzené.

Intelektuálne schopnosti, sociálne pozadie, emocionálna zrelosť, dobrý vzťah s rodičmi, dostatok informácií či iné charakteristiky dieťaťa nezaručujú „úspech“. Nevieme znížiť riziko sexuálneho zneužitia na nulu, pretože zlo sexuálneho násilia je v našom svete prítomné. Môžeme sa však pokúšať znižovať riziko zneužitia a hlavne zlepšovať schopnosť včas detekovať zneužitie a reagovať naň, a tým ho minimalizovať.

Čo by teda rodičia mali brať pri pohľade na svoje deti do úvahy? 

Z pohľadu rodiča môže byť zaujímavé vedieť, že prevažná väčšina prípadov sexuálneho zneužívania detí je spáchaná osobou, ktorú dieťa pozná a prechováva voči nej dôveru, nie cudzincom. Ide o 70 až 85 percent prípadov. Dieťa sa najčastejšie so svojou skúsenosťou zverí kamarátke či kamarátovi, menej často autorite, vrátane rodiča, ktorého môže chcieť mlčaním napríklad chrániť.

Asi najviac, čo môžu rodičia urobiť v rámci prevencie, je budovať s dieťaťom úprimný a otvorený vzťah, v ktorom existuje vysoká miera vzájomnej dôvery, v ktorom sa dieťa cíti prijímané a rešpektované také, aké je.

V takom prostredí je možné hovoriť o všetkom, čiže neexistujú témy, ktorým sa v rodine úmyselne vyhýba. Témy ako dotyky, sexualita, ale aj násilie, tajomstvo a mnohé ďalšie sú súčasťou rozhovorov medzi dieťaťom a dospelým.

Dieťaťu môžu byť informácie podávané jemu primeraným spôsobom, reagujúc na jeho záujem a otázky. Dnes už máme aj na Slovensku vyvinutý preventívny program pre deti vo veku štyroch až siedmich rokov.

Ako sa volá? 

Jeho názov je Kozmo a jeho dobrodružstvá, ktorý je ponúkaný materským školám a je verejne dostupný v knižnej podobe vrátane príručky pre dospelých. Mať informácie môže byť pre dieťa užitočné, i tu však platí, že poznatky nezaručujú schopnosť ich využitia v praxi.

Zodpovednosť za ochranu detí leží najmä na pleciach dospelých. Ochrana detí je viac ako individuálna či „rodinná“ záležitosť. Kľúčové v úsilí poskytovania adekvátneho bezpečia a ochrany môžu byť najmä odbornosť a profesionálny prístup pomáhajúcich profesií, polície, súdov a ďalších inštitúcií.

Ak aj nedokážeme sexuálnemu zneužívaniu úplne predísť, jeho včasná identifikácia a vhodná reakcia naň môžu minimalizovať jeho dosah. Scitlivenie spoločnosti na fenomén sexuálneho násilia môže vytvárať bezpečnejší priestor, v ktorom obeť môže cítiť väčšiu odvahu prehovoriť a páchateľ menšiu odvahu konať.