Prečo obete sexuálneho zneužívania hovoria až po rokoch? Sú ich výpovede dôveryhodné? Vysvetľuje psychologička
Deti sú sexuálne zneužívané zväčša osobami, ktoré poznajú a majú k nim dôveru, tvrdí Zuzana André.
Zuzana André je analytička Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Rozpráva aj o tom, ako rozoznať znaky zneužívania dieťaťa a ako minimalizovať riziko zneužitia.
Keď po rokoch či dokonca desaťročiach obeť prehovorí o tom, že bola sexuálne zneužívaná, u časti verejnosti to vzbudzuje nedôveru. Pýta sa, prečo tak dlho mlčala, nepodala trestné oznámenie, nikomu sa s tým nezverila. Obviňujú ju z toho, že sa chce niekomu pomstiť, zničiť niekomu život, prípadne z toho vytĺcť peniaze. Sú tieto pochybnosti relevantné?
Sexuálne zneužitie predstavuje závažnú traumatickú udalosť, ktorá má komplexnú dynamiku, a prehovoriť o nej je z mnohých dôvodov náročné a riskantné. Až 30 percent detských obetí sexuálneho zneužívania prehovorí o tom, čo zažili, až v dospelosti. Niekedy môže ísť aj o desaťročia mlčania a niektoré obete sa nemusia zdôveriť nikomu po celý život.
Odborné poznatky týkajúce sa sexuálneho zneužívania nie sú na Slovensku, a to často ani u odbornej verejnosti, dostatočne rozšírené. Oneskorené odhalenie sexuálneho zneužívania obeťou spôsobuje spochybňovanie dôveryhodnosti obete.
Existuje mnoho mýtov o tom, ako by obeť sexuálneho zneužívania mala konať či vyzerať, a ak tieto predstavy nie sú napĺňané, dochádza k spochybňovaniu vierohodnosti obete i jej skúsenosti. Výskumné štúdie však opisujú takzvané kontraintuitívne reakcie obete, teda reakcie, ktoré sa priečia našim bežným očakávaniam.
Čo máte na mysli?
Patrí k nim napríklad i skutočnosť, že obete zvyčajne nevyhľadajú pomoc hneď a prehovoria o svojej skúsenosti až oneskorene. V priemere ide o časový odstup 8 až 15 rokov. Menej než jedna zo štyroch obetí vyhľadá pomoc okamžite. Dlhodobé mlčanie preto nie je dôvodom na spochybňovanie obete, ani jej skúsenosti so sexuálnym zneužívaním. Takzvané oneskorené odhalenia sú skôr typické.
Má také konanie obete svoje dôvody a zmysel?
Má. Tieto dôvody sú zvyčajne veľmi komplexné. Patrí k nim napríklad strach obete z toho, čo by sa stalo, keby prehovorila. Môže sa báť samotného páchateľa a jeho následného konania, toho, že prehovorením ešte zhorší svoju situáciu alebo ublíži svojim blízkym.
Dokonca môže mať obavu z ublíženia samotnému páchateľovi, najmä ak je páchateľom osoba, ktorá je s obeťou v blízkom vzťahu. Ďalším dôvodmi môžu byť pocity hanby, viny či bezmocnosti na strane obete spojené napríklad s tým, že sa do takej situácie vôbec dostala, prípadne spojené s neporozumením vlastnej reakcii v danej situácii – takzvanému „zmrznutiu“, ktoré je vôľou nekontrolovateľným inštinktívnym mechanizmom organizmu v reakcii na stres.
Iným dôvodom môže byť zmätok, ktorý môžu obete zažívať, pretože to, čo sa im deje, nevedia jasne identifikovať. Často môžu preberať manipulatívnu interpretáciu udalostí páchateľom, ktorý zámerne skresľuje realitu a normalizuje to, čo sa deje. Obete môžu byť tiež viazané mlčať obavami z nedôvery a odsúdenia zo strany rodiny i širšieho okolia, prípadne obavami zo stigmatizácie a podobne.
Aký je podiel krivých obvinení v prípadoch sexuálneho zneužívania detí?
V prípadoch, ktoré boli ohlásené, je to približne nula až päť percent, čiže veľmi nízke číslo. Kým bude reakcia spoločnosti v prvom rade spochybňujúca, výsledkom bude skôr pokračujúca vysoká latencia týchto prípadov a opakujúca sa viktimizácia obetí, tých, čo prehovoria a hľadajú pomoc, ako i tých, ktoré svoje zážitky držia v sebe.
V záujme poskytovania podpory obetiam je kľúčové prijať takzvaný princíp prezumpcie statusu obete, ktorý vyplýva zo Smernice Európskeho parlamentu a rady z októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a ktorá je premietnutá i do zákona o obetiach trestných činov.
Čo to v praxi znamená?
Podľa bodu 19 tejto Smernice „osoba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez ohľadu na rodinný vzťah medzi nimi“. Ak by sa prístup odbornej i laickej verejnosti dôsledne opieral o tento princíp, obeť by sa nemusela v praxi obávať opakovanej viktimizácie – čiže spochybňovania, nedôvery, obviňovania, pripisovania spoluzodpovednosti za to, čo sa jej stalo a podobne.
Pomáhajúce profesie ani verejnosť si často neuvedomujú, aké dôsledky má nedodržanie tohto princípu práve v podobe ďalšieho ubližovania obetiam. V priestore, ktorý nie je dostatočne podporný a bezpečný na to, aby obete mohli prehovoriť o svojej skúsenosti, je takýto čin skôr osobným hrdinstvom.
Poznanie dôvodov, pre ktoré obete dlhodobo mlčia, môže snáď pomôcť ich lepšiemu pochopeniu a vhodnejšiemu reagovaniu každého z nás.
Aké bývajú motivácie obetí, ktoré sa rozhodnú po dlhom čase verejne prehovoriť o tom, čo sa dialo, hoci sú si vedomé rizika, že to môže mať vplyv na ich ďalší život?
Ľudia, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve, môžu mať aj po rokoch potrebu vysporiadať sa takto so svojou skúsenosťou, s ktorou sa, samozrejme, rôznymi spôsobmi vyrovnávali i dovtedy.
Odhalenie a pomenovanie skutku, ktorý bol spáchaný v minulosti, a pripísanie zodpovednosti páchateľovi za jeho konanie môže pre obeť predstavovať ozdravný proces. Uviesť minulosť na pravú mieru a uzavrieť týmto spôsobom to, čo sa odohralo kedysi, môže byť uľavujúce a užitočné, a to nielen pre obeť, ale v skutočnosti i pre páchateľa a spoločnosť vôbec.
Motiváciou pre vystúpenie z kruhu mlčania a pomenovanie konania páchateľa verejne je často potreba zabrániť páchateľovi pokračovať v jeho konaní, teda v zneužívaní ďalších obetí. Môže ísť aj o akt akejsi solidarity s ďalšími ľuďmi, ktorí majú podobnú skúsenosť a môžu byť takýmto krokom povzbudení a dokonca získať odvahu a prehovoriť tiež.
Kedy sa to najskôr stane, že obeť prehovorí?
Obeť sa zvyčajne rozhodne podstúpiť riziko a prehovoriť vtedy, keď
