Psychologička: Na rodičov sa vyvíja veľký tlak, že musia mať dokonalú prácu, hobby aj deti
Rady, aby rodičia okamžite nereagovali na podnety dojčaťa, inak ho rozmaznajú, psychologička z SAV neschvaľuje. Zahanbovanie rodičov, že sa správajú ako helikoptéry, nepovažuje za konštruktívne. „Oveľa lepšie by bolo, ak by dostali reálnu pomoc.“
Podcasty nájdete na: Apple – Spotify – Podbean – Amazon Alexa – RSS
Počas druhej svetovej vojny bolo 70-tisíc fínskych detí evakuovaných do náhradných domovov v Dánsku a vo Švédsku.
Tie, ktoré zostali doma, boli vystavené akútnemu stresu – zúrila vojna, mestá sa bombardovali a krajina zápasila so sovietskou a nemeckou armádou.
No trpeli aj deti, ktoré z krajiny odišli a žili v relatívnom bezpečí. Jazvy na ich duši vznikli aj preto, lebo na niekoľko rokov prišli o priateľov a rodinu.
Štúdia, ktorá vyšla v roku 2009 v časopise Annals of Medicine, ukázala, že Fíni, ktorí sa počas vojny ocitli mimo domova, vykazovali až takmer dvojnásobnú mieru úmrtí na srdcovo-cievne ochorenia ako tí, ktorí zostali doma.
Deti, ktoré sa na niekoľko rokov ocitli v zahraničí, mali v dospelosti vyšší krvný tlak a vo zvýšenej miere ich sužovala cukrovka 2. typu. Vo väčšej miere trpeli ťažkou depresiou a mali aj zvýšené stresové hormóny.
Nariadenie 770
O niekoľko desaťročí neskôr prebehol podobný „experiment“ spojený s odlúčením od milujúcich osôb v Rumunsku. V roku 1966 schválili v krajine takzvané Nariadenie 770, ktoré obmedzilo prístup rumunských žien k potratom. Z regálov obchodov zmizla antikoncepcia a pašovala sa na čiernom trhu.
Opatrenie viedlo k pôrodom nechcených detí, ktoré končili v preplnených sirotincoch, kde si ich nikto nevšímal. Deti žili v otrasných podmienkach, trpeli hladom, neodborným medikovaním a zneužívaním. Niektoré skončili v podzemných priestoroch a nemali prístup k dennému svetlu.
U týchto detí sa postupom času rozvinuli kognitívne deficity, boli impulzívne, nedokázali sa dlhšie sústrediť a mali problémy normálne sa socializovať.
Nariadenie 770 zrušili po revolúcii v roku 1990.
Experimenty Harryho Harlowa s makakmi. Zdroj – YouTube
https://www.youtube.com/watch?v=hh9tJnlkHwk
Makaky
Bezpečné puto – či vzťahová väzba k materskej (blízkej) osobe – hrá dôležitú rolu nielen pri ľuďoch, ale aj iných sociálnych tvoroch.
V 50. a 60. rokoch minulého storočia sa experimentmi s mláďatami makakov preslávil psychológ Harry Harlow. Ukázal, že ak prvých šesť mesiacov vyrastali opice bez sociálneho kontaktu, neskôr nedokázali s inými opicami normálne komunikovať. Samice, ktoré sa v dospelosti stali matkami, svojich potomkov zanedbávali a dokonca na nich aj útočili.
V ďalších experimentoch Harlow ukázal, že ak mali mláďatá na výber medzi umelými makakmi, ktoré bol vyrobené z mäkkej látky, no neposkytovali stravu, a makakmi z pichľavého drôtu, ktoré však poskytovali stravu, vyberali si skôr tie prvé.
Harlow z toho usúdil, že makakom záleží nielen na potrave, ale aj nehe, túlení či sociálnom kontakte s blízkym tvorom.
Od káčatiek k ľudským bábätkám
V minulom storočí sa rakúsky etológ Konrad Lorenz († 1989) preslávil zábermi, na ktorých ho nasledujú čerstvo vyliahnuté káčatká a húsatká.
Tieto mláďatá majú inštinkt, aby hneď po narodení nasledovali svoju matku (imprinting). Ak prvá bytosť, ktorú uvideli, bol Lorenz, mysleli si, že ide o ich matku, tak ho poslušne nasledovali.
Aj ľudské bábätká vyžadujú prítomnosť rodiča, ktorý je zdrojom bezpečia, potravy a nehy. No nevedia chodiť, a preto si vymysleli iné stratégie, ako sa ocitnúť v jeho blízkosti.
Patrí k nim celá paleta zvukov, ktoré vydávajú, očný kontakt, úsmev či plač. Ak dieťa nemôže ísť za rodičom, aktívny musí byť rodič. No ak dospelák dlhodobo nejaví o dieťa záujem, hrozí u neho rozvoj kognitívnych ťažkostí a problémov v správaní.
„Deti sú biologicky predisponované na to, aby vyhľadávali blízkosť druhých ľudí a s rodičom si vytvárali vzťahovú väzbu (z angl. attachment),“ hovorí pre Denník N psychologička Jana Bašnáková z Centra spoločenských a psychologických vied SAV.
Minulý rok jej s kolegyňami vyšla kniha Psychológia pre milujúcich rodičov.