Denník N

Bola som šťastná, že mám konečne diagnózu, hovorí žena, ktorá trpí hypochondriou

Ilustračné foto - Flickr.com/Mislav Marohnic
Ilustračné foto – Flickr.com/Mislav Marohnic

Čím viac ma lekári odmietali s tým, že všetko je v poriadku, tým viac som sa sledovala, priznáva Nina.

Asi každý z nás niekedy v živote stretol človeka, ktorý úzkostlivo dbal na svoje zdravie, banálne syndrómy považoval za prejav vážnej choroby a neznáme slová v lekárskych správach sa snažil vylúštiť pomocou internetu či slovníka. Možno sme niekomu, kto nás s tým otravoval, povedali so smiechom, že je hypochonder a nech to nechá tak.

To, čo väčšina ľudí zľahčuje s tým, že niekto sa len príliš sleduje, číta priveľa časopisov s medicínskymi radami, alebo fanaticky sleduje seriály z lekárskeho prostredia, je však duševná porucha, ktorou trpia dve až päť percent populácie. Neznamená to však, že každý, kto je trochu úzkostlivejší vo vzťahu k svojmu zdraviu, alebo si myslí, že lekári prehliadajú nejaké príznaky, je aj hypochonder.

Na druhej strane sú ľudia, čo sa s hypochondriou trápia bez toho, aby boli diagnostikovaní a dostalo sa im psychologickej alebo psychoterapeutickej pomoci.

38-ročnej Nine diagnostikovali hypochondriu pred pár rokmi. Strachom, že má vážnu chorobu, hoci všetky vyšetrenia boli negatívne, však trpí už oveľa dlhšie. Všetko sa začalo krátko po dvadsiatke.

Prázdniny pred nástupom na vysokú školu trávila Nina so svojou najlepšou kamarátkou Lenkou. Brigádovali v Anglicku na farme, starali sa o kone, obe boli niekoľko rokov členkami jazdeckého klubu. Zo zarobených peňazí potom dva týždne cestovali po Škótsku. Po ceste domov prišlo Lenke v lietadle zle. Mala vysokú horúčku, veľmi sa potila, sťažovala sa na bolesti celého tela. Dievčatá to prikladali tomu, že dva dni predtým zmokli a Lenka prechladla.

Z prechladnutia sa vystrábila, hoci to trvalo dlhšie ako zvyčajne. Po prázdninách dievčatá nastúpili na vysokú školu, každá v inom meste, zostávali však v kontakte. Lenka Nine často písala, že je doma, lebo sa necíti dobre, že veľa do školy nechodí.

Určite umieram

V polovici zimného semestra diagnostikovali Nininej kamarátke Lenke akútnu leukémiu, a hoci okamžite nasadili liečbu, jej oslabené telo sa nevedelo popasovať s infekciami. Zomrela v marci, pár mesiacov od odhalenia choroby. Nina bola zdrvená.

„Po pohrebe som týždeň prakticky nič nejedla, len som plakala. Vnímala som to ako hroznú nespravodlivosť,“ opisuje a dodáva, že Lenka bola ako jej sestra.

Už keď Lenka spoznala svoju diagnózu, začala si Nina vyhľadávať informácie o leukémii na internete, vypytovala sa medičiek, čo s ňou bývali na internáte. Neprešlo ju to ani po tom, čo kamarátka zomrela.

„Práve naopak, zhoršilo sa to. Začala som sa báť, že ochoriem aj ja alebo, ešte presnejšie, že aj ja som už určite chorá. Leukémia má v zásade nešpecifické príznaky a môže sa spočiatku javiť ako chrípka, nadmerná únava. Kým ostatní ľudia by išli k lekárovi s tým, že majú teploty a bolia ich kĺby, lebo asi chytili nejaký vírus, ja som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie