Martin M. ŠimečkaV téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Život na okraji spoločnosti mal v komunizme jednu veľkú výhodu: spoznal som ľudí, ktorých by som v konformnom dave nikdy neobjavil. Boli tvoriví, slobodní a každý z nich bol výnimočný.
Jedným z najexotickejších bol Nikolaj Žunko, potomok ruských emigrantov, ktorí do Československa utiekli pred ruskou komunistickou revolúciou. Zdedil po nich energiu a podnikavosť, ktorú nedokázal skrotiť ani vtedajší režim.
Chodieval som za ním do jeho kráľovstva na Kramároch, do veľkej záhrady, kde žil v domčeku prerobenom z chaty. Tentoraz, koncom januára 1989, som za ním prišiel preto, lebo potreboval nemecké marky – rozhodol sa totiž vycestovať na Západ.
Priniesol som mu marky od otca, ktorý od roku 1982 – potom, čo sa vrátil z väzenia – odkázal komunistom, že sa bude živiť písaním do novín v zahraničí (aj sa mu to podarilo, bol jedným z najprekladanejších autorov z východnej Európy). Dostával za to honoráre, ktoré ho uživili lepšie, ako keby bol robotníkom.
Režimu sa to nepáčilo, ale čím bol otec na Západe známejší, tým ťažšie ho bolo poslať opäť do väzenia. A keďže otcovi chodili honoráre v západných menách, ktoré režim zúfalo potreboval, privrel nad pôvodom týchto peňazí oko.
Žunkovi som teda priniesol marky, aby mal na cestu do Nemecka, o ktorej význame pre slovenský samizdat ešte bude reč o niekoľko mesiacov neskôr.
V jeho obrovskej záhrade pobehovali sliepky pomedzi dva vyradené obrnené transportéry. Žunko ich odkúpil od komunistickej armády a keď som sa pýtal, ako sa mu to podarilo, len sa usmieval a krčil plecami. Jeho snom bolo jeden transportér opraviť a premávať sa v ňom po Bratislave, komunistom navzdory. „Bude to legálne,“ uisťoval ma.
Transportérom chýbali motory, ale Žunko mi ponúkol, že pod kapotou ukryje namiesto motora kufor s desiatkami samizdatových vydaní Písačiek Dominika Tatarku. „Tu ho policajti hľadať nebudú,“ tvrdil. Mal pravdu, knihy v transportéri prežili bez úhony.
Rád som počúval jeho podnikateľské plány, z ktorých takmer nikdy nič nebolo, ale jeden mu naozaj vyšiel: išlo o lov červíkov pre akvarijné rybičky.
Vtedy to bol takmer jediný spôsob slobodného podnikania: v bahne na brehoch kalných vôd žili kolónie malých červíkov tenkých ako niťovky do polievky. Červíky vykupoval od súkromných dodávateľov štátny podnik Chovprodukt. Robil to preto, lebo chovatelia rybičiek po týchto červíkoch túžili a žiaden štátny podnik nebol schopný ich dodať.
Ja som sa na jeho podnikaní priživil – Žunko mňa a Mira Kusého naučil ich loviť. Kúpil nám rybárske nohavice a vyrobil rámy so sieťami, ktorými sa červíky naberali z bahna a prepierali vo vode.
Najlepším lovišťom boli brehy Malého Dunaja, ktorým tiekla voda vtedy ešte plná odpadu zo Slovnaftu, a ten červíkom mimoriadne chutil. Poznali sme s Mirom tajné miesta, kde sa v bahne pod hladinou červenali kolónie červíkov. Bol to hotový poklad. Za jeden deň sme si takto dokázali každý zarobiť aj 500 korún – štvrtinu môjho platu kuriča. Žunkov zisk bol iste vyšší, ale to ma nezaujímalo.
Žunko si pre červíky vyrobil aj plytké vane, v ktorých ich držal pri živote. Pod domom vykopal obrovskú dieru a zo starých tehál v nej vybudoval pivnicu s klasickými klenbami, aby mohol úradom tvrdiť, že táto pivnica tu je stará sto rokov a že ju nepostavil on (keďže na to nemal povolenie).
V pivnici urobil z plechových vaní kaskádu s tečúcou vodou, v ktorej bolo červíkom dobre. Tvorili veľké chuchvalce čistého proteínu, ktorý sa správal ako jeden organizmus. Keď som do chuchvalca ďobol prstom, prebehol ním kŕč a stiahol sa do pevného klbka.
Žunko objavil aj spôsob, ako ich živé dopravovať až do Ostravy. Vyberal z obchodov kartóny na vajcia a prázdne jamky sme plnili červíkmi. V kartónoch dokázali prežiť aj celý deň. Vozil som kartóny v balíkoch na železničnú stanicu a posielal ako spešninu nočným vlakom do Ostravy.
Žunko bol podnikateľský génius, ktorému sa darilo v komunizme, ale v kapitalizme už taký úspešný nebol – zrejme narazil na väčších dravcov.
Policajti vedeli, že sa priatelíme a ak sa aj pokúšali urobiť z neho svojho agenta, nepodarilo sa im to. Zo spisov Ústavu pamäti národa vyplýva, že ho od roku 1987 viedli ako kandidáta tajnej spolupráce a z 13. februára 1989 pochádza zápis dôstojníka ŠtB Mĺkveho o plánovanej ceste „prameňa“ s krycím menom Niki do Rakúska a do Nemecka.
Lenže keby Žunko s ŠtB spolupracoval, nenechával by u seba Tatarkove knihy a neprepašoval by z Nemecka pre našu disidentskú partu moderný xerox, o čom bude reč o niekoľko mesiacov.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
