Denník N

Čo vznikne, ak spojíme toto s týmto? Písaním spoznávam seba a svet, tvrdí priateľ špekulatívnosti Boris Ondreička

Boris Ondreička. Foto - Bobo Boška
Boris Ondreička. Foto – Bobo Boška

Zbierka esejistickej poézie Spevník nechce poúčať či exhibovať, ale provokovať mysle.

Tá hrubá čierna kniha môže vyvolať rešpekt či dokonca odstrašiť. Takmer sedemsto strán potlačených malým písmom, texty štruktúrované do formy básní, naplnené zvláštnym jazykom. Termíny vied sa krížia s odkazmi na dejiny myslenia, vymyslenými novotvarmi a menami z popkultúry. Názov Spevník vtlačený do obalu knihy chce byť odkazom na klasickú poetickú formu, ale zároveň pozdravom smerom k rapu – slová plynú po stránkach v rýchlej kadencii ako z úst sčítaného hiphopera.

Kurátor, umelec a autor Boris Ondreička tvrdí, že jeho dielo sa dá čítať ako zbierka aforizmov, či dokonca ako „toaletná“ literatúra. Ponoríte sa do textu a v prúde podnetov môžete zažiť dobrodružstvo. Témy jednotlivých „spevov“ nie sú nijako abstraktné, ale vecne dnešné: pravda, šťastie, jazyk, spolužitie, štát, umenie, kreativita, sloboda či komunikácia. Okolo nich krúži nepokojná myseľ, nasávajúca podnety zo všetkých smerov a vystupujúca z mantinelov bežného poznávania sveta. Je to písanie, ktoré môžete so záujmom prijať alebo s prevrátenými očami odmietnuť. Rovnako, ako každý iný text, ktorý sa narodil pod širokou nálepkou literatúra.

Keď som si išiel kúpiť váš Spevník, rozmýšľal som, kde ho v kníhkupectve hľadať. Medzi filozofiou, alebo medzi umením? Pobavilo ma, keď ma predavač nasmeroval k oddeleniu Hudba. Kam by ste vašu knihu zaradili vy?

Do poézie. Nikdy som sa nepovažoval za filozofa. Nepohybujem sa v tejto disciplíne, neštudoval som ju a nemám také znalosti, aby som s ňou mohol riadne narábať. Ja som len fanúšik filozofie. Čítam ju a väčšina kníh, ktoré absorbujem, je non-fiction.

Vo vašich textoch sa témy filozofie a iných vied objavujú. Rozdiel je vo forme písania, ktoré je istým spôsobom literárne. V čom je pre vás ten špecifický prejav dôležitý?

Nejde o to, že by som hľadal nejaký iný spôsob písania. Píšem tak, ako je mi to prirodzené. A tiež, aby som tie texty mohol sám dobre čítať. Majú diagramatickú štruktúru a dá sa povedať, že ide o multimodálne, čiže viaczdrojové písanie. Nie sú to však žiadne jazykové experimenty. Keď píšem, chcem niektoré veci usporiadať jednak vzhľadom na vizuálny vnem – čiže ako strana vyzerá a ako sa text vinie, keď ho človek číta. Druhá vec je moje čítanie textu nahlas. Jednotlivé odseky sa prejavujú v tonalite hlasu a majú určitú hierarchiu. Mám v istom zmysle systematické myslenie, ale zároveň som chaotický. A toto je spôsob poriadku, ktorý sa snažím vytvoriť.

Predstavovali ste si pri písaní nejakého čitateľa a to, čo by si z knihy mohol odniesť?

Štruktúra knihy umožňuje, aby sa čítala ako zbierka aforizmov. Môže to byť také to „toaletné“ čítanie. Nie je nevyhnutné, aby to človek čítal od začiatku a úplne všetko. Texty sú nenaratívne, rozprávanie sa skrýva vždy len v určitých odstavcoch, potom sa dostáva niekam inam a zase sa vracia. Verím, že čitateľ pri tom môže zažiť nejaké dobrodružstvo.

Tvrdíte, že poetické písanie môže byť zdrojom poznania, ktoré je iné ako vedecké. V akom zmysle?

Jedna z novodobých tradícií vo svete píšuceho myslenia je špekulatívny realizmus. Špekulatívnosť tu znamená, že sa zaoberáte domnienkami, ktoré nie sú overené. Predtým, než prejdete vedeckým postupom cez hypotézu, testovanie a dokazovanie, vyslovíte tézu a začnete sa ňou v nejakom otvorenom priestore zaoberať. Jeden z dôvodov, prečo tento interdisciplinárny smer vznikol, bol ten, že sa objavili problémy, ktoré sa nedali zahrnúť do kánonického písania. Vedecké písanie má totiž určitý úzus. A pre istú skupinu mysliteľov to začalo byť obmedzujúce.

Predstaviteľ špekulatívneho realizmu Timothy Morton napríklad prišiel s pojmom hyperobjektu. Máme tu na jednej strane nejaký objekt. Ten však má emanácie, čiže vyžarovanie, ktoré ďaleko presahuje jeho bežný význam. Preto sa môže stať, že to vyžarovanie je oveľa podstatnejšie než objekt samotný. A často sa stáva, že veda svojím spôsobom písania či uvažovania takéto javy nedokáže zachytiť.

Spomenuli ste interdisciplinaritu, ktorá je blízka aj vám. V textoch vašej knihy sa to hemží pojmami z rôznych vedeckých disciplín. Čo by ste povedali čitateľovi, ktorý by tvrdil, že tu nejde o druh poznania, ale len o akési asociačné hry?

Najprv by som skúmal, čo tá výpoveď znamená. Ako prvé by som spochybnil to „len“. Pretože hra je seriózna záležitosť. Teórie hier patria medzi veľmi zaujímavé oblasti matematiky, kombinatoriky a logiky. Mohol by som rozprávať aj o miliónoch, ktoré tečú do vývoja hier, prejsť k téme kreatívnych priemyslov a tak ďalej. Potom by som sa pozrel na slovo asociačné. Všeobecne to môže znieť ako nejaká zasnívanosť.

Asociovať však pôvodne znamená dávať veci dokopy. Také, ktoré sú síce spojené, ale sú nejako opomínané, alebo nie sú spojené viditeľne. Môže ísť aj o testovanie spojení: čo vznikne, ak spojíme toto s týmto? Takto veľa vedcov, napríklad chemikov, dospelo k objavom. Moja asociatívnosť nie je surrealistická. Som síce potomok avantgárd a mám veľmi rád pankáčstvo hnutia dada, nie je to však niečo, čím by som sa mal zaoberať celý život. Čo robím, je hľadanie a vytváranie vzťahov.

Nielen váš spôsob písania je poetický, ale vy za poetický označujete aj náš prístup a vzťah k svetu. Čo to znamená?

Tu sa dá ísť naozaj veľmi hlboko.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie