Vallova splnomocnenkyňa Chovancová: Sexbiznis sa presunul na priváty, to je veľké riziko

Iveta Chovancová sa venuje najmä pomoci ľuďom pracujúcim v sexbiznise a drogovo závislým. V Pláne Bratislava navrhuje aj zriadenie injekčných miestností či zberné nádoby na použité striekačky. V rozhovore hovorí aj o tom:

• aký je rozdiel medzi sexbiznisom a obchodom s ľuďmi;
• ako vyzerá sexbiznis v Bratislave;
• ako sa dá pomôcť ženám pracujúcim na privátoch;
• v ktorých častiach Bratislavy je najväčší problém s drogami;
• ako by sa mala zlepšiť pomoc drogovo závislým.

 

Odmietate, aby sa o pracovníčkach v sexbiznise hovorilo ako o prostitútkach. Prečo?

Z odborného aj ľudského hľadiska. O práci v sexbiznise hovoríme podľa odbornej terminológie, ktorú odporúčajú aj agentúry OSN, termín je zaužívaný v prístupe na ochranu verejného zdravia. Z etického a ľudského pohľadu sú to v prvom rade, bez ohľadu na to, z akej skupiny sú, ľudia a nesmieme im dávať nálepky, ktoré ich môžu stigmatizovať a zvyšovať voči nim negatívne predsudky.

Ako by sme ich mali korektne nazvať?

Ženy, muži a transrodoví ľudia pracujúci v sexbiznise.

Zneužívajú sa na Slovensku v sexbiznise aj deti?

Prácu v sexbiznise treba oddeliť od zneužívania detí a od obchodovania s ľuďmi. Keď sa rozprávame o sexbiznise, hovoríme o dospelých osobách, ktoré dobrovoľne, bez donútenia iných strán, poskytujú sexuálne služby za odmenu. Pri deťoch alebo pri nútenom sexe hovoríme o trestnom čine.

Existujú takéto prípady aj na Slovensku?

Samozrejme existujú, ale táto situácia sa viac týka zahraničia – ľudia zo Slovenska sú obeťami takýchto trestných činov v iných krajinách, priamo na Slovensku je tento problém menej častý.

Vráťme sa teda k sexbiznisu – existujú štatistiky, koľko ľudí je v tomto odvetví na Slovensku?

Asi vás sklamem, štatistiky a dáta v oblasti sexbiznisu či užívania drog takmer nie sú, situácia na Slovensku, žiaľ, vôbec nie je zmapovaná. Dáta, ktoré máme, hovoria o tisíckach ľudí, niektoré údaje sú však staré aj desať rokov, aktuálnu situáciu to nemapuje. Je to téma, ktorá je dlhodobo ignorovaná.

Ako je to možné? Štát sa o týchto ľudí nezaujíma?

Z veľkej miery je to tak, že štát tieto skupiny nezaujímajú, čomu sa čudujem, lebo primárne je to o ochrane zdravia či už týchto konkrétnych jednotlivcov, ale aj celých komunít a verejného zdravia. Ide aj o ochranu ľudských práv, o prevenciu násilia… Tieto témy by podľa mňa štát mali zaujímať a ľudia v sexbiznise či ľudia užívajúci drogy sú ohrozené komunity. Riziká, s ktorými sa stretávajú, sú vysoké. Napriek tomu reakcia od štátu neprichádza alebo nie je efektívna.

Štát ani neplánuje takéto štatistiky v najbližšom období zbierať?

Pri užívaní drog máme Národné monitorovacie centrum pre drogy, ktoré spadá pod ministerstvo zdravotníctva – žiaľ, ani odtiaľ nemáme prístup k aktuálnym dátam. Pri sexbiznise je najväčším zdrojom informácií pár organizácií, ktoré spadajú pod mimovládny sektor a ktoré pracujú priamo v teréne. Tie však nemajú kapacity robiť analýzy za celé Slovensko, nemajú na to ani prostriedky.

Ako ste sa dostali k práci s ľuďmi v sexbiznise?

V občianskom združení Odyseus som sa venovala terénnej sociálnej práci, stretávala som sa s ľuďmi pracujúcimi na ulici či ľuďmi užívajúcimi drogy. Dostala som sa k tomu po štúdiu liečebnej pedagogiky, počas štúdia psychológie, vďaka čomu som zistila, že chcem pracovať s dospelými. V tejto práci som našla zmysel a prepojenie v túžbe robiť v niečom, čo je odborné a efektívne, s potrebou podporovať skupiny, ktoré majú slabý prístup k naplneniu svojich práv.

Je táto práca aj nebezpečná?

S touto otázkou som sa stretávala veľmi často. Za tých osem rokov, čo som pracovala v teréne, sa mi nestalo nič, čo by ma od tejto práce odradilo. Väčšina mojich kolegov a kolegýň z terénu mala podobnú skúsenosť. Na začiatku, keď som nevedela, čo môžem od tejto práce očakávať, som mala otázniky, aké to bude… Príjemne ma to však prekvapilo. Naše klientky a klienti, ktorých sme na ulici stretávali, boli vďační, že majú prístup k pomoci, že im vie niekto pomôcť s riešením ich problémov a zároveň ich vypočuje, poskytne im oporu, ktorú by inak nedostali. Naozaj sme boli prví a vlastne aj poslední, koho títo ľudia ešte zaujímali. Ak sa mi aj niečo na tejto práci zdalo nebezpečné, tak to určite nebol odborný výkon v teréne, ale ignorácia a populizmus, s ktorými som sa potom stretávala ako riaditeľka združenia.

Nechcela by som prejsť k nejakej generalizácii vašich klientov, ale ako sa najčastejšie človek ocitne v takomto prostredí – je tam nejaká postupnosť, že problémy v práci, v rodine, nedostatok peňazí…?

Ak sa rozprávame o ľuďoch, ktorí berú injekčne drogy, tak je to kombinácia rôznych faktorov, ako rodinné zázemie, prípadne ústavná starostlivosť, experimentovanie s drogami v nízkom veku, chudoba, dlhodobá nezamestnanosť… Ten balík problémov je naozaj široký a navzájom sa ovplyvňuje. Čo sa týka sexbiznisu, často to je najlepšia možnosť z náročných riešení, ktoré majú títo ľudia z hľadiska príjmu k dispozícii. Stretla som sa so ženami, pre ktoré bola práca v sexbiznise najvýhodnejšou možnosťou, ako si zarobiť na živobytie, ako sa postarať o deti, o rodinu.

Čo všetko patrí do sexbiznisu? Sú to len pracovníčky na ulici, na privátoch alebo napríklad aj striptérky či masérky v erotických podnikoch?

Áno, sexbiznis má rôzne podoby a tieto, ktoré ste vymenovali, tam spadajú.

Aj pornografia?

Tá je špecifickým druhom poskytovania sexuálnych služieb, ale v širšom ponímaní áno.

Štatistiky teda nie sú dostupné, ale viete aspoň približne povedať, koľko takýchto pracovníčok je ešte stále na ulici?

V Bratislave sa rozprávame o stovkách ľudí, ale trend ukazuje na to, že z ulice sa sexbiznis vďaka internetu a anonymite, ktorú poskytuje, presúva do indooru. To je problém preto, že nemáme vytvorené služby, ktoré by boli v kontakte s týmito ľuďmi. Vzniká tak zraniteľná skupina ľudí, čo sa týka násilia, zdravia, prístupu ochrany práv či verejného zdravia, s ktorou nikto nemá kontakt. V súčasnosti neexistujú žiadne odborné služby, ktoré by tam pomáhali znižovať riziká. My o nich nemáme informácie a oni sa nemajú kam obrátiť, keď potrebujú pomoc.

Ako by sa teda dalo pomôcť ženám na privátoch?

Mala by byť dostupná možnosť odborného poradenstva, ktoré vykonávajú sociálni pracovníci – tým sa môže znížiť riziko násilia, prenosu infekcií. Okrem poradenstva je dôležitý aj prístup k dobrovoľnému testovaniu na pohlavne prenosné infekcie a zabezpečenie následnej starostlivosti, ak je potrebná.

Hovoríte, že internet poskytuje určitú formu anonymity, ženy sa presúvajú na priváty a terénni pracovníci s nimi neprichádzajú do priameho kontaktu, nevedia s nimi hovoriť priamo na ulici. Ako ich teda oslovujete?

Nemáme vytvorený žiaden systém služieb, ktoré by tento problém riešili. S touto cieľovou skupinou nikto nemá profesionálny kontakt.

Nie je možnosť urobiť pre tieto ženy napríklad podpornú skupinu na anonymných fórach alebo mať niekde inzerát, kde by sa raz za čas mohli s týmito terénnymi pracovníkmi stretnúť?

To je jeden z nástrojov. Aj v Pláne Bratislava hovoríme o tom, že je to nezmapovaný problém, ktorý predstavuje riziká pre jednotlivcov, ale potenciálne aj pre všetkých obyvateľov Bratislavy. Možnosti, ako osloviť túto skupinu žien a poskytnúť im podporu, ak ju potrebujú, by mali byť vytvorené, ale nie sú.

Čo by sa s tým podľa vás dalo urobiť?

Jedna z vecí, ktorú vnímam ako dôležitú, je priznanie si problému. Dodnes sa mesto Bratislava tvárilo, že sa ho tento problém netýka. Na súčasnom vedení mesta a Pláne Bratislava oceňujem, že začíname priznávať ohrozené skupiny a lokality v meste, pred ktorými už nemôžeme zatvárať oči a potrebujeme prijať odborné riešenia. Jedným z nich je terénna sociálna služba, ktorá spadá pod obec – chceli by sme, aby odborní terénni pracovníci a pracovníčky začali rozvíjať prácu v lokalitách, ktoré boli doteraz zanedbávané. Terénna sociálna práca je efektívna, je to vedecky podložené – takže ak investujeme do tohto riešenia, v dlhodobom horizonte sa to spoločnosti vráti v podobe ochrany zdravia. Napríklad vysoká nákladová efektivita bola potvrdená práve pri terénnom programe OZ Odyseus, kde sa podľa odhadov Inštitútu finančnej politiky každé investované euro vráti spoločnosti takmer trojnásobne.

Ešte pred pár rokmi kolovala po Slovensku „fáma“, že takéto pracovníčky stoja na Krížnej ulici.

To bola v istom období aj pravda.

Teraz ich už na Krížnej ulici, ktorá je v podstate v širšom centre Bratislavy, nevidieť. Sú tieto ženy v okrajových častiach Bratislavy?

Áno, v súčasnosti sú to skôr okrajové časti Bratislavy, čo zvyšuje riziká násilia – skupina je vytláčaná na okraj, aj čo sa týka prístupu k pomoci. Ak máme problém ich nakontaktovať a pomôcť im, zvyšujú sa riziká pre všetkých.

Z mestských častí je to napríklad Dúbravka alebo Podunajské Biskupice?

Nie, skôr Petržalka a Ružinov na pomedzí s Podunajskými Biskupicami.

Máte prehľad aj o tom, koľko mužov pracuje v sexbiznise?

Prehľad absolútne žiadny. Je to skupina ľudí, s ktorou nikto nepracuje a nedochádza ani do kontaktu. O ženách pracujúcich v sexbiznise na ulici máme prostredníctvom dvoch mimovládok v Bratislave aspoň nejaké informácie. Muži pracujúci v sexbiznise sú pre nás veľká neznáma.

Počas svojej kariéry ste sa teda nestretli so žiadnym mužom, ktorý by v tejto oblasti pracoval?

Asi by som ich zrátala na prstoch jednej ruky.

Z filmov poznáme, že ženy, ktoré pracujú v sexbiznise, majú svojich „pasákov“, ktorí sú často násilní ľudia. Je taká aj realita v Bratislave alebo ide len o filmovú dramatizáciu?

V Bratislave som sa nestretla s tým, že by to fungovalo tak, ako vo filmoch. Stretla som sa však s tým, že ženy majú opakované skúsenosti s násilím a nebola im poskytnutá pomoc, keď ju potrebovali. Najčastejšie mali násilné skúsenosti zo strany zákazníkov, verejnosti, svoju rolu zohráva aj partnerské násilie, ale ten fenomén, ktorý poznáme z filmov, v Bratislave skôr nefunguje.

Nemáme si to teda predstavovať tak, že ženám v Bratislave zoberú doklady a stavajú ich do pozície otrokýň?

Nie, to je už obchod s ľuďmi, nie sexbiznis.

A ten je v Bratislave tiež?

V teréne sme sa za tie roky stretli asi len s dvoma prípadmi, ktoré sme riešili s políciou. Aj pre toto je dobré mať vybudovaný kontakt so ženami, ktoré pracujú v sexbiznise bez donútenia tretími stranami – ich úloha môže byť veľmi dôležitá v prevencii obchodovania s ľuďmi. Ženy pracujúce v sexbiznise nám vedia pomôcť identifikovať obete obchodovania s ľuďmi, ktoré potrebujú pomoc polície. Komunita má o sebe informácie a práve ľudia z komunít najlepšie vedia, čo sa v komunite deje.

Hovorili ste o násilí zo strany verejnosti – to je zo strany bežných ľudí, ktorí ich stretnú na ulici? Sú ľudia schopní na tieto ženy zaútočiť?

Áno, aj to sa stáva.

Je časté násilie aj zo strany zákazníka?

To je najčastejšie.

Bývajú tieto ženy zároveň aj drogovo závislé?

Určite k presahu dochádza, ale nie je to pravidlo.

Prejdime k drogovo závislým. Ktoré drogy sa v Bratislave najviac užívajú?

Jednoznačne alkohol. Máme informácie o kanabise, stimulantoch, ako kokaín, pervitín či extáza.

Idú podľa vás slovenské súdy a polícia tvrdo po užívateľoch marihuany?

Slovensko má jednu z najprísnejších legislatív pri postihovaní ľudí v súvislosti s drogami – aj v rámci Európskej únie. Napriek tomu vidíme, že ľudia stále drogy užívajú, vidíme dosahy v Bratislave, kde nie je vybudovaný systém pomoci – obrovské prostriedky sa vynakladajú na represívne riešenia, ktoré však neprinášajú výsledky. Je to pre mňa zaujímavé, obrovské verejné zdroje vynakladajú neefektívne. Intervencia, ktorá funguje, tu absentuje.

Čo napríklad?

Terénna sociálna práca je poddimenzovaná a absentujú aj iné programy, ktoré sú zamerané na znižovanie rizík v súvislosti s drogami. Na Slovensku máme slabú dostupnosť liečby, systém prevencie by taktiež potreboval posilniť. V Bratislave máme lokality, kde obyvatelia žijú v desivých podmienkach a doteraz ich nikto nevypočul a nepomohol im v týchto lokalitách nájsť riešenia. Primátor Matúš Vallo teraz zriadením funkcie splnomocnenkyne pre bezpečnosť a drogovú závislosť priznal, že tento problém v hlavnom meste je. Naším cieľom je teda zmapovať situáciu a pomôcť mestu, aby prijalo odborné riešenia a začalo efektívne vynakladať verejné zdroje.

O akých bratislavských lokalitách sa rozprávame? Je to „Pentagon“?

Je to napríklad „Pentagon“ na Stavbárskej ulici, Kopčianska ulica, Obchodná ulica, Trnavské mýto… Nie je to uzavretý zoznam, potrebujeme si situáciu ešte zmapovať. V spomínaných lokalitách však tento problém je, koncentrujú sa tu problémy, ktoré súvisia s drogami. Tieto problémy doteraz neboli riešené a to sa musí čo najskôr zmeniť.

Nedávno sme v Denníku N písali, že čoraz viac bratislavských manažérov užíva kokaín. Čím to podľa vás je?

Nemám informáciu o tom, že by to bolo najvypuklejším problémom práve v skupine manažérov. Evidujeme však postupný nárast užívania stimulantov. Potrebujeme viac informácií o tom, v akom prostredí sa tieto drogy užívajú, akým spôsobom a ako často, aby sme vedeli tento problém riešiť. A tie informácie v súčasnosti nemáme.

Zaujíma ma takisto psychologický pohľad, keďže ste aj psychologička – nie je to aj preto, že na ľudí sú kladené privysoké nároky, a preto siahajú po stimulantoch?

Určite tam je aj tento súvis, špeciálne pri profesiách, kde je tlak na výkon väčší. Stimulanty môžu ľuďom pomôcť krátkodobo zvýšiť výkon, alebo pri odreagovaní sa. Aj z histórie vieme, že drogy majú na ľudí aj pozitívne účinky, v súčasnosti však vieme tiež to, že prinášajú riziká. Zatvárať ľudí alebo ich strašiť však na nich nefunguje v žiadnom prípade.

Mnohí ľudia, ktorí sú na drogách závislí, majú zrejme pocit, že to zvládajú a liečbu nepotrebujú. Dá sa užívanie drog „zvládať“?

Väčšina ľudí, ktorí majú s drogami skúsenosti, sa nikdy nedostane do štádia závislosti. V ich životoch sú obdobia, kedy drogy vyskúšajú, možno ich aj rekreačne či pravidelne užívajú, no neprepukne u nich závislosť či chaotické užívanie. U týchto ľudí preto musíme  znížiť riziká predávkovania sa, výskytu psychóz – aby napríklad aj pri príležitostnom užívaní vedeli, ako sa vysporiadať s problémami, ktoré im drogy môžu priniesť. Na to potrebujeme práve terénnych pracovníkov, ktorí vedia odborne viesť poradenský dialóg.

Kde je hranica medzi tým, že človek rekreačne užíva drogy a začína byť závislý?

Závislosť diagnostikujú špecialisti, psychiatri či adiktológovia. Nám v teréne nikdy neprislúchalo stanovovať diagnózy. Ľudia nám však často hovorili, že majú nekontrolovanú chuť na drogu, že im prináša problémy v iných oblastiach života a samotný život sa im začína točiť len okolo drog. Ak užívajú stále viac a vo vyššej frekvencii, majú preukázané zdravotné problémy – vtedy sme vedeli, že liečba je pri týchto ľuďoch na mieste a oni sami s týmto nápadom prichádzali a hľadali pomoc. Systém však na tieto volania o pomoc nereaguje efektívne. Kým sa človek rozhodne abstinovať, potrebujeme znížiť riziká ako prenos infekcií, predávkovanie… A keď sa človek rozhodne liečiť, mali by sme mu zabezpečiť jednoduchý prístup ku kvalitnej liečbe.

Ako je na tom Bratislava v pomoci drogovo závislým v porovnaní s inými mestami?

Ako hlavné a najväčšie mesto Slovenska musí rátať s tým, že problém s drogami tu vždy bude a bude sa tu koncentrovať. Máme tu veľa obyvateľov, turistov, funguje tu nočný život, Bratislava je dopravným uzlom… Doteraz však hlavné mesto tento problém nebralo do úvahy. Počas terénnej práce sme videli ľudí, ktorí sú v ohrození zdravia a života. Videli sme obyvateľov v lokalitách, kde sa im žije zle a nestretávali sme sa s politickým záujmom prinášať odborné riešenia, či už na úrovni mesta alebo štátu. Máme tisícky ľudí, ktorých sa tento problém týka či už priamo alebo nepriamo, zasiahnuté rodiny, ktoré sú v tomto probléme ponechané samé. Boli ignorované. Odborné riešenia sú, ale záujem o ne tu doteraz nebol.

Poďme teda k riešeniam – v Pláne Bratislava v sociálnej oblasti píšete, že by sa napríklad dali zriadiť zberné nádoby či injekčné miestnosti. Tie doteraz neboli?

Nie. Tieto opatrenia tu doteraz neexistujú. Plán Bratislava je dokument, ktorý zhŕňa odborné riešenia, pri ktorých podľa nás treba zvážiť uvedenie do praxe. Injekčné miestnosti alebo zberné nádoby na použité striekačky, to sú riešenia, o ktorých zo zahraničia vieme, že fungujú. Musíme však nadviazať komunikáciu so všetkými relevantnými stranami a hľadať riešenia spoločne.

Ako by fungovala injekčná miestnosť? Ako si ju mám predstaviť?

Skúsenosti z Holandska, Kanady alebo Švajčiarska hovoria o tom, že je to miestnosť, kde je vyškolený odborný personál, ktorý dohliada na to, že ľudia – aktívni užívatelia drog – môžu v tejto miestnosti užiť drogu bezpečnejším spôsobom. Eliminuje sa tým rušenie verejného poriadku či riziko úmrtia na predávkovanie. V injekčnej miestnosti je prístup k sterilnému materiálu, čím sa minimalizuje riziko prenosu infekcií. Je to odborná intervencia, ktorá vznikla v zahraničí na miestach, kde je otvorená drogová scéna – kde ľudia užívajú drogy na verejnosti, kde je nedostatok sterilného materiálu a obyvatelia sa  na tento jav sťažujú.

Je to teda užívanie drog pod dozorom?

Dá sa to tak nazvať.

V ktorých lokalitách by ste chceli takúto miestnosť zriadiť?

Momentálne nie sme v štádiu, že by sme mohli hovoriť o tom, koľko miestností by sme chceli. Vieme, že v Bratislave je otvorená drogová scéna napríklad na Stavbárskej ulici. Na základe prvotných rozhovorov s obyvateľmi vieme, že tento problém je pre nich taký frustrujúci, že si takéto riešenie vedia predstaviť. Sme však len na začiatku. Aj v krajinách, kde injekčné miestnosti fungujú, to trvalo roky – komunita na to musí byť pripravená, musíme mať aj odborné dáta, ktoré nám potvrdia, že iné riešenie nebude efektívne.

Ani zberné nádoby na použité injekčné striekačky tu doteraz neboli? V Prahe už sú.

V Česku to funguje už roky. Mám informácie o tom, že slovenské mimovládne organizácie už začínajú umiestňovať prvé nádoby, je to taká pilotná fáza. Pohodené injekčné striekačky však musí riešiť mesto, nemôžeme to nechať len na mimovládkach a obyvateľoch, nech sa s tým nejako vysporiadajú – tak to fungovalo doteraz a to jednoducho nestačí. Chceme s jednotlivými mestskými časťami a mimovládnymi organizáciami komunikovať, či to funguje. Ak áno, mesto bude mať veľký záujem na tom, aby tieto nádoby podporilo. Možná je aj telefonická linka, prostredníctvom ktorej by obyvatelia mohli nahlasovať použité striekačky na zemi. Nemôžeme to už odkladať.

Hoci ste ešte len na začiatku plánov, máte predstavu, koľko by zriadenie takýchto injekčných miestností alebo nádob stálo?

Cena jednej zbernej nádoby sa pohybuje v stovkách eur. Pri injekčných miestnostiach je to zatiaľ ťažko povedať, musíme prekonať aj legislatívne bariéry, ktoré by takejto intervencii bránili. Nemám teda na to odpoveď, udalosti by sme predbiehali o niekoľko rokov.

Mohlo by sa to podariť za jedno volebné obdobie?

To, čo vieme stihnúť za štyri roky, je nadviazať dialóg s ohrozenými lokalitami a zapojiť do toho mestskú políciu. Bezpečnosť a posilnenie mestskej polície je jedna z priorít – nemôžeme len navýšiť počet mestských policajtov, ale aj ich odborne vzdelávať a vyškoliť, aby vedeli v týchto lokalitách pôsobiť. Mestskú políciu musíme prepojiť aj s obyvateľmi, ktorých dodnes nikto nepočúval, a potrebujeme do toho zapojiť aj komunitu, ktorá užíva drogy. Treba len začať.