Rasizmus náš každodenný
Nacisti dokázali rasizmus vštepovať aj slepým deťom. Učili ich hmatom rozoznať „árijské“ lebky od černošských hláv.
Autor je historik, Filozofická fakulta UK
V rokoch 1940 a 1941 po Slovensku putovala výstava Nemeckého múzea hygieny z Drážďan s názvom Človek – zázrak života. Napriek názvu nešlo o náboženskú prezentáciu, skôr naopak, o „osvetu“ v zmysle poznávania antropologickej podstaty nacistického „nového človeka“.
Po Bratislave, Spišskej Novej Vsi a Žiline sa výstava presunula do zvolenského Grandhotela, kde sa na ňu v januári 1941 prišlo pozrieť na ten čas úctyhodných 17-tisíc ľudí – záujemcovia dostali zľavu na železnici a znížené skupinové vstupné. Na otvorenie výstavy sa vo Zvolene zišla na Slovensku pôsobiaca nemecká smotánka a pri tej istej príležitosti tu bola založená pobočka Slovensko-nemeckej spoločnosti.
Výstava sa členila na dva tematické okruhy: takzvaný Sklenený človek a Poznaj sám seba. Model ľudského tela ukazoval, ako to vyzerá pod jeho povrchom, iné exponáty demonštrovali vývin ľudského plodu. V tom čase šlo o háklivé veci, predovšetkým z hľadiska katolíckej cirkvi. Miestny orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, týždenník Štúrov hlas, ktorého zakladateľom bol katolícky kňaz, predseda okresnej organizácie HSĽS vo Zvolene a poslanec Slovenského snemu Anton Šalát a redaktorom miestny dekan, napriek tomu referoval o Zázraku života s nadšením. Podľa autora R. Cibuľu boli Slovensku zo strany Nemecka poskytnuté „privilégiá“, keďže výstava sa nekonala len v hlavnom meste, ale i na vidieku.
Jej posolstvo pretlmočil slovenským čitateľom a návštevníkom nasledujúcim spôsobom: „Chorý národ chradne, hynie, umiera. Zdravý národ je silný a mohutnie. Vie pracovať, tvoriť a závodiť, a preto sa nestratí pod slncom a nikto ho nevymaže z dejín. Len v zdravom tele je elán, odvaha, vôľa, odolnosť a sila.“
