V NHL mohol mať dlhú kariéru, dnes je šťastný, že sa môže bicyklovať

Marián Cisár mal výborný štart do NHL. Sľubnú kariéru však zastavil silný otras mozgu, pre problémy s kolenom ukončil hokejovú kariéru predčasne ako 26-ročný. Pracoval 12 rokov v IT ako projektový manažér a súčasť vedenia spoločnosti, v súčasnosti je projektovým manažérom pre Slovenský zväz ľadového hokeja.

V rozhovore sa dozviete:

• Po otrase mozgu nemohol sledovať televíziu ani čítať
• Dodnes cíti bolesti a pichanie v kolene
• Po konci kariéry začínal od nuly
• V rámci zväzu buduje informačný systém pre trénerov
• Tréner Mike Babcock ho so spoluhráčmi brával stanovať

Vašu dobre rozbehnutú kariéru v Nashville zastavil silný otras mozgu. Spomínate si, kedy a po akom náraze prišiel?

Samozrejme, vykorčuľoval som spoza brány medzi kruhy a vystrelil. Brankár strelu pokryl a ja som cúval k modrej čiare. Vracajúci sa útočník do mňa vtedy vrazil ako vlak. Dostal som úder do hlavy, bol to škaredý zákrok. Myslím si, že to však vôbec neposúdili ako faul, ani klub nepodával sťažnosť, aj keď to podľa mňa prišlo už po odpískaní. Chcel som hrať, ale stále som mal problémy, bolela ma hlava. Mesiac som nemohol sledovať televíziu ani čítať knihu, lebo ma veľmi rozbolela.

Dali sa symptómy nejakým spôsobom liečiť alebo ste museli iba čakať?

Klub urobil maximum, chceli ma späť v tíme, povedali mi, že ma potrebujú. Poslali ma za rôznymi doktormi, aj do Chicaga za doktormi, ktorí liečili Erica Lindrosa. Skúšal som všeličo, ale nemohol som ísť cez bolesti. Vo februári som mal stále bolesti, predčasne som ukončil sezónu a vrátil som sa na Slovensko.

Otrasy mozgu sú v NHL veľmi diskutovanou témou. Skupina bývalých hráčov dokonca ligu žalovala, pretože mali pocit, že pre ich ochranu neurobila maximum. Môže NHL viac chrániť zdravie hráčov?

V 90. rokoch to bol dôsledok – dominovali hráči ako Lindros, ľuďom sa páčila fyzická hra. Hráči vtedy naschvál vystrkovali lakte a spôsobovali takéto zranenia. Vtedy sa to asi začalo lámať. NHL urobila dobré opatrenia a dnes je hra takmer úplne čistá. Spomínam si, ako sa mi za mojich čias ťažko presadzovalo na farme. Skočil som na ľad a dostal som štyri sekery, tri háčiky. Za jedno striedanie bolo tých faulov neskutočne veľa.

V NHL si už vtedy hráči tieto veci až tak nedovoľovali, boli pod kamerami a mal som viac priestoru na sebarealizáciu než na farme. Liga v tomto postupuje, teraz je skvelá. Je veľmi rýchla, trochu sa vytráca ten tvorivý duch, ale je čistá. Posúva sa však aj slovenská liga. Keď mi otec pustil staré pásky z čias, keď som hral za Slovan, tak dnes by pri takom hokeji neodohrali zápas piati proti piatim, všetko by sa pískalo.

Ako ste sa napokon zbavili symptómov otrasu mozgu?

Netušil som, čo so mnou bude. Bol máj a mňa bolela hlava, keď som šiel po schodoch. Vnímal som, že v auguste sa začína nová sezóna a ja som pol roka nič nerobil. Viackrát som skúšal ísť cez bolesť, ale vždy som pre ňu prestal. Raz som sa však nahneval, vzal som bicykel a napriek veľkej bolesti som vyšliapal na Biely Kríž. Toho dňa ma prestala bolieť hlava. Netuším prečo, to nech povedia odborníci. Mohol som však znovu trénovať a pripravovať sa na sezónu.

Čo nasledovalo potom?

V Nashville sa mi skončila zmluva a mal som možnosť podpísať novú dvojcestnú. NHL bola krásna, ale celkový životný štýl v Amerike mi až tak nevyhovoval. Povedal som si, že už nechcem hrať na farme a radšej sa vrátim do Európy a rozbehnem sa tu. Po otrase mozgu som bol rád, že som mohol ešte hrať hokej. Mal som ponuku z Fínska a Česka, rozhodol som sa pre Znojmo. Tešil som sa, že budem blízko a budem hrať kvalitnú súťaž.

Vaše zdravotné problémy však pokračovali. V Znojme vám lekári vraj pri jednom zákroku museli naschvál zraniť slabiny.

Vždy treba hľadať širšie súvislosti. Po zápase máte v kabíne sedem hráčov, ktorí si ľadujú kolená, ramená. V hokeji je stále niekto zranený. Ja som si natiahol slabinu, mohlo to vyplývať z dlhej pauzy, ktorú som predtým mal, svaly neboli zvyknuté na zápasovú záťaž. Určite by som nepovedal, že mi niekto naschvál zranil slabiny. Nejaký terapeutický postup bol možno zameraný na opätovné prekrvenie slabiny alebo niečo podobné. Určite však nikto nič netrhal, chýbal som zhruba pár týždňov.

Prečo ste za Znojmo napokon odohrali len deväť zápasov?

Bohužiaľ, ako to v živote chodí, niekedy v podobe trénera narazíte na človeka, ktorý vám nepraje, podobne ako ostatným Slovákom v Znojme. Fakt je, že Uram, Pucher, Cisár boli zrazu tretia až štvrtá päťka, pritom sme mohli byť traja najdrahší a, samozrejme, najkvalitnejší hráči v tíme. Takéto veci boli úplne mimo môjho zmýšľania a presvedčenia a vôbec mimo potrieb v mojej momentálnej situácii.

Hrali ste ešte vo Fínsku a v Nemecku a potom ste predčasne ukončili kariéru pre zdravotné problémy. Aké zranenia za tým boli?

Zo Znojma som odišiel do Fínska, pretože som potreboval viac hrať a hlavne sa nestresovať úplne nezmyselnými rozhodnutiami vtedajšieho hlavného trénera. Odohral som veľmi dobrý zvyšok sezóny vo Fínsku. Tam to bolo super – rýchla liga, profesionalita na všetkých úrovniach. Na ďalšiu sezónu si hlavne chceli ponechať v útoku ako zahraničného hráča Roba Krona. Mali aj obmedzenia, čo sa týkalo počtu zahraničných hráčov, tak som neotáľal a posunul som sa do Norimbergu.

Tam som sa úplne banálne zranil na tréningu. Vošiel som do ryhy na ľade a zvrtlo mi kolenom. Predpokladám, že vtedy som si odtrhol meniskus. Povedal som, že ma bolí koleno, museli sme ľadovať. Začal som nosiť ortézy, magnetická rezonancia niečo ukázala, ale nie všetko.

Hrával som celú sezónu s opuchnutým kolenom, s bolesťami, ale počas zápasu na takéto veci nemyslíte. Hráč chce hrať a pokiaľ môže, hrá za každých okolností. Počas hrania však meniskus pravdepodobne zničil chrupavky – a to bol dôvod, prečo som skončil. Mal som štyri operácie počas dvoch rokov, ale nedokázal som sa z toho dostať.

Ovplyvňovali alebo dodnes ovplyvňujú tieto zranenia váš život?

Dodnes cítim bolesti a pichanie v kolene, keď napríklad idem po schodoch. Nikdy som úplne nezrehabilitoval. Poslednú štvrtú operáciu som riešil s doktorom Eichhornom, ktorý mal na starosti aj bundesligových futbalistov. Povedal mi, že k tým poškodeným chrupavkám sa nevie dostať a nedá sa v danom momente nič robiť. Meniskus som už v tom čase nemal, celý mi ho vybrali.

Môžete sa vôbec venovať nejakým aktivitám?

Behať veľmi nemôžem, ale som veľmi šťastný, že môžem bicyklovať. Šport je súčasť môjho života, s kamarátmi chodíme na horské bicykle, vždy do toho vnesieme trochu súťaživosti. Sem-tam si chodím s chlapcami zahrať hokej, ale aj rekreačný hokej ma bolí. Ak by som zle zvrtol nohu, mohlo by to dopadnúť zle.

Ako ste znášali predčasný koniec kariéry? Mali ste nejaký záložný plán?

Mladý hokejista nemá plán. Má plán ísť hrať NHL, zarobiť si a baviť sa hokejom. Prežil som náročné dva roky, veril som, že to ešte dám dokopy, ale po tretej operácii som si začal uvedomovať, že to nepôjde. Nevedel som, čo budem robiť, bolo to nepríjemné. Vždy som sa dobre učil, nemal som problém ísť na vysokú. S Marošom Krajčim som riešil možnosť ísť do kancelárie Slovanu, bol som vďačný za túto ponuku, ale rozhodol som sa inak. Otec mal firmu v oblasti informačných technológií a šiel som týmto smerom. Vyštudoval som Vysokú školu manažmentu City University of Seattle, začo som veľmi vďačný.

Ako ste zvládli návrat do bežného života? Zostali ste v kontakte s hokejom?

Bol som nahnevaný, že som skončil. Mohol som niečo dokázať – aj sám sebe – a dokonca sa hokejom zabávať a uživiť sa ním. Päť rokov som pracoval a študoval, veľmi málo som toho naspal. Narodilo sa nám prvé dieťa a trvalo mi, kým som sa preorientoval na normálny život. Veľmi mi pomohla manželka a rodina. Hokej som absolútne nevnímal, musel som začať od nuly podobne ako mnoho iných športovcov.

Po tomto období som už všetko vnímal pozitívnejšie, mal som skúsenosti, zo školy som mal základné vedomosti o tom, ako funguje manažment a trh. V 22 rokoch ako hráč NHL tieto znalosti nemáte, chýbajú vám základné informácie. Vzdelanie je nesmierne potrebné. Čítal som aj váš článok, v ktorom ste písali o tenistke Collinsovej, ktorá šla na univerzitu. To kvitujem, bolo to veľmi dobré riešenie.

V súčasnosti pracujete pre hokejový zväz ako projektový manažér. Čo vás napokon priviedlo späť k hokeju?

Ďalej som sa vzdelával v informačných technológiách, bol som projektovým manažérom, spolupodieľal som sa na vedení firmy. Práca mi fungovala, mal som už viac času a cítil som, že hokej mi chýba. Môj mladší syn bol od narodenia pohybovo nadaný a vždy chcel hrať hokej, miloval ho, tak sa aj na hokej dal, čím som začínal byť opätovne v kontakte s hokejom. Ťahalo ma to k nemu, ale nevedel som, akým smerom ísť. Premýšľal som nad podnikaním, založením klubu, na vysokej škole som robil prácu o výstavbe štadióna. Popri IT to však nešlo, ale napokon som sa dostal k správnym ľuďom a som veľmi rád.

Kto vás oslovil s touto ponukou?

Komunikoval som s Martinom Kohútom. Vedel som ponúknuť svoje dvanásťročné skúsenosti z manažmentu, vo firme som pracoval asi na všetkých možných úrovniach, skúsenosti z hokeja mám aj ako hráč, ktorý si prešiel reprezentáciami a NHL. Stretli sme sa aj s Diankou Kosovou, ktorá rieši infraštruktúru a mnoho iných skvelých vecí na SZĽH, a dohodli sme sa na spolupráci. Verím, že v rámci projektov pomáham k rozvoju Hockey Slovakia.

Na akých projektoch momentálne pracujete v rámci SZĽH?

Budujeme vzdelávací informačný systém pre trénerov, celý názov je Centrálny informačný systém pre rozvoj a podporu tréningového procesu mládeže. Spolupracujem hlavne s Jukkom Tiikkajom, ktorý v súčasnosti vo zväze pôsobí. Mám na starosti celý proces od analytických stretnutí, komunikáciu s dodávateľom až po zavedenie tohto systému do praxe. Chceme, aby tréneri tento systém využívali.

Vedľajším projektom je zavedenie kamerového systému pre trénerov, aby mohli odsledovať svoje zápasy a tréningy. Na starosti mám aj budovanie menších športových ihrísk, ľadových plôch, pilotné riešenie už realizujeme v Liptovskom Hrádku pri základnej škole. Cieľom je dostať deti na korčule, rozšíriť základňu a zlepšiť športovú orientáciu detí. O tento projekt má záujem minimálne desať ďalších obcí.

Hokejový zväz však za posledné dva roky celkovo urobil veľmi veľa dobrého a pozitívneho pre hokej, pre športovanie detí ako také a postupne týchto informácií bude pribúdať.

Počas zámorskej kariéry ste mali šťastie na renomovaných trénerov. V juniorke vás viedol vtedy ešte málo známy Mike Babcock. Aké bolo hrať pod takou trénerskou osobnosťou?

Už vtedy som tvrdil, že je jedným z najlepších trénerov, akých som kedy mal. Mal som veľa dobrých trénerov, ale Mike Babcock trénoval úplne inak. Bol skvelým človekom aj mimo ľadu, vedel komunikovať. Cvičenia, ktoré sme robili pred dvadsiatimi rokmi s ním, sa u nás ešte možno stále netrénujú.

Nás ako hráčov skvele pripravil na zámorský hokej. Hrať vo WHL bolo náročné, spomínam si na 18-hodinové cesty autobusom a dnes by som sa možno rozhodol skôr pre univerzitnú súťaž. Mal som však veľké šťastie, že som natrafil práve na Mika. Dva roky s ním ma posunuli obrovskými krokmi dopredu.

Čo odlišuje špičkového trénera z NHL ako Babcock od dobrého trénera z Európy?

Je to veľmi individuálne. Musí to byť osobnosť, ktorá má nejakú predstavu. Musí vedieť trénovať detaily. V podstate by sa to vedel naučiť každý, ak by mal potrebný prístup k informáciám. V Európe sa mi stalo, že sme prehrali veľa zápasov, potom prišiel niekto ako Mike a zrazu sme vyhrávali. Na ľade nás pripravoval na konkrétne herné situácie, ako hrať pod tlakom, ako komunikovať.

Mike vedel povedať správne veci, ktoré úplne zmenili pohľad hráča na hru. Okrem toho pre nás vymýšľal rôzne aktivity, brával nás na stanovačky a rôzne teambuildingové aktivity. Ráno o šiestej nás nechal naskákať do jazera asi s trojstupňovou vodou. Pre nás to bolo vtedy niečo úplne nové, veľmi pozitívne to vplývalo na tím.

Šancu v NHL ste napokon dostali v Nashville Predators, ktorý vás získal ako svojho historicky prvého hráča. Aké boli úplné začiatky v NHL?

Prvá myšlienka je, že som nastúpil v Detroite a hneď na buly bol oproti mne Yzerman a ďalšie hviezdy. Pre mladého chalana to bolo niečo výnimočné. Začiatky boli také, že na konci sezóny ma vzali na tri zápasy, keďže som hral veľmi dobre na farme.

V ďalšej sezóne som začal znovu na farme, ale hneď ma povolali do NHL a odohral som najlepšiu sezónu kariéry. Presadzovať sa v tíme Nashvillu bolo ťažké, oproti ostatným tímom sme ofenzívne nemali taký tím. Ja som hral s mladými chlapcami Archipovom a Hartnellom a hralo sa mi perfektne. Barry Trotz mi dával priestor aj na presilovky, ako hráč tretej formácie som mal v prvých 32 zápasoch 23 bodov. S ohľadom na minúty, ktoré som odohral, to bol úžasný začiatok.

Potom však prišlo prvé väčšie zranenie, vybili mi deväť zubov, čo mi spôsobovalo problémy – zo začiatku možno herné, no neskôr som hral pod desať minút na zápas a to sa odrazilo aj na štatistikách a hlavne na sebadôvere, s ktorou som bojoval.

Trénoval vás ďalší dnes úspešný tréner Barry Trotz, ktorý je známy tým, že vo svojich tímoch preferuje silovú hru a silové typy hráčov. Ako ste si na to zvykali?

Spočiatku som to neriešil, ale potom už áno. Ako mladý chlapec máte rôzne myšlienky a stáva sa, že nemáte dostatok informácií a nevyhodnotíte situáciu správne. Keď postavil nejakého iného hráča na miesto, kde som hrával ja, vplývalo to na mňa zle a mal som s tým problém, hlavne keď to nie je mladému hráčovi správne odkomunikované.

Utkvelo mi v pamäti, ako raz celému tímu povedal, že on by mal v tíme radšej troch hráčov za 300-tisíc než jedného za 900-tisíc. Ak by ste mohli mať nekonečno hráčov, rozumel by som, ale na ľade je ich vždy len päť, a preto mi to prišlo nelogické.

Barry Trotz je dnes určite úplne inde, ale vtedy podľa mňa uprednostňoval dravosť na úkor talentu, aj keď ho v tíme mal. Ak sa na to spätne pozriem, podobné problémy mali možno aj iní hráči, napríklad Patric Kjellberg bol výnimočný talent, ale aj mnohí iní mladí hráči. V takýchto situáciách to však treba rešpektovať a mať trpezlivosť, ja som ju niekedy nemal.

Nashville bol v čase vášho pôsobenia v NHL úplne novým tímom. Aký vzťah mali miestni k hokeju? Bol tam podobný ošiaľ ako vlani vo Vegas?

Marketing sa za dvadsať rokov posunul úplne niekam inam, ale už vtedy to bolo úžasné. Celý rok tam bolo relatívne teplo, ľudia boli fantastickí a vnímal som to ako také malé mestečko. Majú štadión pre klub NFL Tennessee Titans pre 80-tisíc ľudí, rovnaký štadión pre univerzitný klub a pribudol náš štadión. Ľudia chodili všade, boli nadšení. Šport berú ako spôsob kultúrneho vyžitia, často samotný zápas ani tak nesledujú. Obľúbil som si aj americkú country hudbu a životný štýl, z tohto pohľadu to bol krásny zážitok.

Sledujete dnes Nashville, z ktorého sa stal jeden z najsilnejších tímov NHL?

Detaily nesledujem, ale keď hrali vysoko v play-off, zaujímalo ma, kto tam pôsobí. Poznal som Davida Poila, ktorý bol generálnym manažérom ešte v mojich hráčskych časoch, a ešte možno masérov či kustódov. Všetko je už iné, kolektív je iný, herný prejav tímu tiež. Sledujem ich výsledky, viem si veľmi dobre predstaviť, aký ošiaľ tam bol.

V kariére ste si prežili veľa zranení, skončili ste predčasne. Aká je vaša najkrajšia hokejová spomienka?

Pri tejto otázke sa mi vynárajú aj negatíve spomienky, krivdy, zlé rozhodnutia. Pozitívne zážitky spojené s hokejom sú však úžasné, so Slovanom sme ako 14-roční vyhrali skupinu turnaja Pee-Wee v Kanade, veľa pekného som prežil v juniorke v Spokane, kde chodilo 10-tisíc divákov v priemere na zápas, alebo aj v NHL či v mládežníckych reprezentačných výberoch, napríklad pri výhre B skupiny európskeho šampionátu do 18 rokov. Každý gól bol zážitkom. Vďaka hokeju som zažil rovnaké množstvo krásnych nehokejových zážitkov, veľa toho precestoval, spoznal veľa kultúr a ľudí. Vďaka hokeju som taktiež spoznal svoju manželku.