Denník N

Európska únia, právny štát a ako niektorí nechápu jeho podstatu

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Mnohí moji eurokolegovia nepodporili správu k návrhom Európskej komisie previazať rozpočet Únie s podmienkou dodržiavania princípov právneho štátu. Ich najsilnejší argument bol v presvedčení, že to „staré“ členské krajiny budú zneužívať voči tým „novým“. To preto, že v túto chvíľu sú na pranieri práve Poľsko a Maďarsko.

Ja som návrh Komisie – aj so zásadnými pozmeňovacími návrhmi, ktoré vzišli z dielne europarlamentu – podporil. Z viacerých dôvodov. Predovšetkým nepodlieham akémusi stihomamu, alebo ak chcete komplexu „nových“ krajín voči „starým“. Neakceptujem ho a neuznávam (rovnako ako delenie na demokratický Západ a autoritatívny Východ či na racionálny Sever a rozhadzovačný Juh a iné umelé delenia, ktoré majú s historickou realitou, ako aj so súčasnými problémami máločo spoločné).

Je to vždy pohotová výhovorka netrvať na spoločných pravidlách. Samozrejme, že všetko je zneužiteľné a k dodržiavaniu pravidiel treba členské krajiny vždy prinucovať, a keď treba, tak aj sankciami. Sú to totiž pravidlá, za ktorých je možné spolužitie: mierové, ekonomicky efektívne a sociálne bezpečné. Ak majú niektorí pocit, že trvanie na princípoch právneho štátu je zneužiteľné voči „nám“, tak ja osobne nemám pocit nijakej spolupatričnosti s Orbánom a Kaczyńským. A nemal som ho ani s Berlusconim a ani dávnejšie s Tonym Blairom (keď zavádzal do britského systému 90-dňové zadržanie bez súdneho rozhodnutia). A iste by som si spomenul aj na iné prípady…

Do môjho „my“ títo páni nepatria! A to aj napriek tomu, že k rôznym nekonvenčným prístupom mám dušu otvorenú. Lenže to, čo robia oni, nie je nič nekonvenčné, ale obyčajný konvenčný, staromilský nacionalizmus.

Nepochybne v pozadí toho, že sa okrem mňa a kolegu Kukana ostatní slovenskí europoslanci od správy dištancovali, je aj solidarita, ktorá sa v rámci V4 rozvinula na spoločnom odmietnutí utečeneckých kvót. Tento boj ešte nie je vyhratý, tak sa radšej držme spolu, znie niekde v pozadí motív. Lebo mnohé krajiny určite znova zdvihnú svoj hlas – napriek tvrdeniam slovenskej reprezentácie, že kvóty sú mŕtve –, že nie je možná solidarita len na finančnom a hospodárskom poli, kde je to pre „nových“ výhodné, a kde je to nevýhodné, počuť nekompromisné nie. (Nejdem teraz polemizovať o tom, že neprijatie nejakého spoločného prerozdeľovacieho mechanizmu utečencov – nie migrantov – je skôr nevýhodou…) A tá istá otázka solidarity zosilnie aj v téme daňovej konkurencie.

Lenže to je len jeden aspekt. Lebo ten druhý je práve v tom, že ak sa raz prijmú takéto pravidlá, budú uplatniteľné všeobecne, na každého. Nezabudnime, treba stále do omrzenia pripomínať, že Komisia vymáha a nemôže vymáhať nič iné ako to, k čomu zaväzuje Lisabonská zmluva – ktorú každý členský štát prijal úplne slobodne. A k nej patria aj takzvané kodanské kritériá, ktoré vytvárajú spoločnú hodnotovú bázu, na ktorej stojí právny štát.

Jeden môj kolega (meno teraz nie je podstatné, nejde o stranícku polemiku) sa ma opýtal, „čo teda také tí Poliaci spravili, veď len povyhadzovali starých komunistických sudcov…“

Tu tkvie to nebezpečenstvo – v absolútnom nepochopení, čo vlastne právny štát je. Môžeme pokladať za úplne legitímne úsilie zbaviť sa istej záťaže minulosti, aj tej komunistickej. Ale nemôžeme to urobiť tak, že vládna moc zbaví celé súdnictvo nezávislosti, podriadi ho sebe, po 30 rokoch demokratického režimu zmení pravidlá za pochodu; a, samozrejme, využije túto situáciu na to, aby dosadila svojich, politicky lojálnych sudcov… Je to ideologická totalizácia štátu, po ktorej vždy nasleduje aj totalita spoločenská: štát bude určovať, ktoré občianske združenia, mládežnícke organizácie, odbory, univerzity, cirkvi či protestné hnutia môžu existovať.

Túto logiku poznajú azda všetky európske štáty aj ich občania. Ani jeden, na všetkých európskych svetových stranách, sa nevyhol týmto totalizujúcim nástrahám: či už v podobe fašizmu, nacizmu, alebo boľševizmu. Právny štát je preventívna aj aktuálna zábrana nástupu takýchto typov vlád. Potreba strážiť hodnoty a zásady právneho štátu je o to aktuálnejšia, o čo nám pred očami narastá vplyv hnutí, ktoré sú už svojou ideológiou na úrovni fašizmu 20. rokov minulého storočia.

Rezolúcia Európskeho parlamentu za dodržiavanie právneho štátu, ktorú som podporil, je iba prvým obranným krokom a mementom, aby sa z tohto raného fašizmu (ktorý najprv vyzeral veľmi ľúbivo, nádejne a podľahli mu nielen nižšie a stredné vrstvy, ale aj inteligencia vrátane umeleckej…) nemohol rozvinúť ten vojnový fašizmus, ktorý si už vieme predstaviť plastickejšie.

Nuž toľko aj ako vysvetlenie môjmu ctenému kolegovi, lebo s ním mám pozitívnu skúsenosť, že vie svoj názor po polemike/hádke aj korigovať. Vtedy, keď sa ma pýtal, som ho odbil, že nech si to naštuduje sám. No keď som zistil, že má trpezlivosť kuchárčiť – a potvrdzujem, že jeho výtvory sú pochutinou –, tak som si povedal, že aj ja musím mať trpezlivosť vysvetľovať, hlavne ak sa ma niekto priamo pýta…

Teraz najčítanejšie