Obhajoba železničiarov alebo Kto tu za čo môže

Často cestujem vlakom a robím to dokonca rád. Páči sa mi to, čo vidím za oknom – hlavne okolo Strečna -, považujem to za dobrý spôsob, ako pracovať a zároveň sa presúvať. Vo vlakoch prečítam hádam desiatky kníh ročne.

Každý rok sú to tisícky kilometrov; mohol by som rozprávať: o tom, ako sa kúri, keď sa nemá, a nekúri, keď sa má. O tom, ako som raz večer polovicu cesty do Banskej Bystrice presedel vo vagóne, ktorému vypadli poistky, a tak v ňom bola nielen zima, ale aj tma ako v rohu. O tom, ako je cestovanie vlakom často vlastne cestovaním na náhodu.

Lenže som ako môj kamarát, ktorý rád chodí na koncerty Petra Stašáka: našiel som v tom potešenie. Úprimne ma baví tá hádanka, kedy (a ako) dorazím do cieľa.

Iste, nemusí to tak mať každý, rozumieme si v tom, že doraziť do cieľa načas a ako človek je takpovediac legitímna požiadavka. Práve tu však nasleduje ale. Inak povedané: nestrieľajte posla zlých správ.

Cestujúci sú naštvaní, keď na ich mieste niekto sedí. Sú naštvaní, keď vozeň, ktorý mal byť, nie je. Alebo keď horí. Oprávnene. A obviňujú železničiarov. Nadávajú im, napádajú ich. Ako keby za to železničiari mohli. Nemôžu. Strieľame posla zlých správ, nie autora.

Čo železničiari nie sú? Nie sú na vine. Čo sú? Sú to ľudia, ktorí za málo peňazí robia svoju nevďačnú prácu najlepšie, ako vedia. Poviete, že keď nechcú, nech ju nerobia, ale sami by ste ju robiť nechceli. Platy sú nízke, ľudia nervózni.

Mnohí z nich ju robia jednoducho preto, že ju majú úprimne radi. Majú radi vlaky. Pre mnohých – poznám ich – je to otázka cti. Toto chceli vždy robiť – ako učitelia, ktorí napriek smiešnym platom učia deti, lebo presne to chcú robiť. A nikto sa im nečuduje, naopak. Skôr ich obdivujeme.

A tak železničiari pracujú najlepšie, ako vedia, v situácii, za ktorú nemôžu. Aby sme nezabudli, bolo to totiž takto: Robert Fico prišiel s vlakmi zadarmo. Tie znamenajú viac pasažierov, ktorí neplatia. Znamenajú viac miest, ktoré nie sú.

Vytiahli sa vagóny a lokomotívy, ktoré by inak už dávno nemali premávať – nie preto, že by ich niekto vytiahnuť chcel, ale preto, že musel. Vagóny a lokomotívy sa kazia, lebo premávať musia, hoci by premávať nemali. A ani nechcú. Lenže niekto dostal nápad.

Na vine je Robert Fico, nie železničiari. Tí sú ako učitelia, ktorým niekto dal do ruky kriedu s tým, aby deti naučili programovať – veď písať sa dá aj na tabuľu. A ak my nadávame železničiarom, sme ako rodičia, ktorí učiteľovi vyčítajú, že s kriedou v ruke nenaučil deti programovať.

Železničiari si zaslúžia mnoho vecí: napríklad prácu v dôstojnejších podmienkach a za viac peňazí. Kto chce, môže ich aj obdivovať. Rozhodne si však nezaslúžia kritiku. V situácii, za ktorú nemôžu, robia všetko pre to, aby udržali renomé zamestnávateľa, ktorý ich hodil do vody. So závažím na nohe.

Na toto si spomeňte, keď budete mať zase najbližšie chuť vynadať sprievodcovi za to, čo nie je jeho chyba.