Pocit je opakovateľný, ale v textoch nie opakujúci sa

Dušan Dušek je jedným z tých nemnohých autorov, ktorých rukopis je nezameniteľný. Ide nielen o typy textov, aké sú v knihe Veľká potreba lampášov (Modrý Peter), ktorá pripomína inú (Počúvať je zadarmo), ale aj o mnohé ďalšie. Majú jemnú, poetickú glazúru, ktorá vytvára dušekovskú prózu. Lebo aj tie jeho texty, ktoré sa označujú za eseje či úvahy, majú v sebe jemný príbeh. A ním akoby aj Dušek potvrdzoval, že „písať sa dá iba autobiograficky“.

Zásadne v prvej osobe

Pritom však nejde natoľko o biografický príbeh, ale o osobné city a pocity, asociácie a úvahy, ktoré jeho prozaického hrdinu sprevádzali počas rokov, či na ktoré si ex post spomína. Napriek týmto znakom nejde u Dušeka o akúsi chronológiu udalostí, ale o obraz u vnímavého človeka, ktorý ho mal a má, nosil a nosí ho v sebe stále. Jednoducho – jeho pocit zo sveta, ktorý žil a žije, je nezmeniteľný, opakovateľný, ale v textoch nie opakujúci sa.

Autor píše takmer zásadne v prvej osobe jednotného čísla, svedčí o tom aj úvodná kapitolka Nahá pod lampou s podtitulom „Namiesto predslovu“, kde sa, podobne ako inde, vyskytujú výrazy pamätám sa, spomínam si, myslím na to… V jeho textoch je veľmi jemný humor a konštrukcie slov i lexika sa niekedy zdanlivo blížia k sentimentu, ale nikdy tú hranicu neprekročia – zostanú jemné vyjadrenia a metafory, ktoré pôsobia príjemne.

V jedinom spomínaní či rozpamätávaní sa povodí čitateľa časťou, ba celým obdobím svojho života a cez detail či jemný príbeh dotkne sa aktuálne aj doby a na krátkej ploche, ale detailne, aj jednotlivých druhov umenia, napríklad výtvarného.

V knihe nájdeme pohľad na tvorbu takých výtvarníkov ako Longauer, Monogramista T. D., Gažovič, Kľúčik, Nágel, Hyža a ďalších. Nielen v textoch o literatúre, ale aj v takýchto príspevkoch sa Dušek ukázal ako autor s veľkým prehľadom a schopnosťou ak nie priam hodnotiť (čo robí veľmi zaujímavo), tak dávať výtvarné artefakty a tvorbu jednotlivých umelcov do širších kontextov, paralel a konfrontácií.

Výtvarné diela prinášajú Dušekovi nekonečné asociácie, čitateľovi predstavuje, ako by sa dal „čítať obraz“ i čo by mohol priniesť percipientovi. A to platí aj o fotografii, ktorá „je na pozeranie“. Na jednom mieste hovorí o voľnosti, fantázii a hravosti – to môže platiť pre autora i pre príjemcu: „Treba sa len dobre zadívať. A vstúpiť.“

Výtvarný artefakt je často pre Dušeka „len“ téma, ktorú rozvíja svojimi reflexiami, alebo mu evokuje príbeh, ktorý prozaicky vytvára.

Knihy-vábničky

Najviac priestoru v knihe venuje textom o literatúre. Môžu to byť vyznania o knihách, ktoré naňho zapôsobili v detstve, i o ďalších „knihách-vábničkách“, dôležité je, že Dušan Dušek „každú knihu najprv ovonia“. Pre Dušeka je typická bezprostrednosť a úprimnosť – konkrétne mená a názvy, presné časy, napríklad beseda v kníhkupectve Svet knihy, redakcia časopisu Romboid na Laurinskej ulici, Laučíkov Liptovský Mikuláš i ukážky z jeho veršov, cituje aj z Földváriho a z mnohých iných. Citácie sú súčasťou istého typu jeho literárnych kritík a esejí.

Tieto žánre Dušek vytvára tak, že majú podobu poviedok. „Obdivujem jedinečné knihy,“ vyjadruje sa o niekoľkých. Postupuje od hodnotenia tých, ktoré čítal v detstve, až po Lau­číka, Földváriho, Kapitáňovú, Štrassera, Janovica, Vášovú, Tatarku („Neskôr som prečítal naozaj všetko, čo Tatarka napísal po tejto knihe, no nie všetko, čo napísal pred ňou.“). Podrobne teda analyzuje práve prózu Prútené kreslá. V nej, tak ako vo svojich posledných knihách, „písal a rozprával podľa svojho vlastného života, v ktorom napriek démonom okolo neho bola stále vzácna a vznešená vrúcnosť, vľúdnosť a veľkorysosť, úprimná náklonnosť ku každej drobnej radosti“.

Na základe umeleckých textov iných vytvára Dušek svoj esejistický text plný metafor a poetického vyjadrovania i presného teoretického pomenovania, často vychádzajúceho z prírodných vied. Dušekove texty sú jedinečné, originálne – spája sa v nich veda s estetikou. Sú to aj reflexie a hodnotenia filmov, analyzuje tie, pre ktoré vytvorila scenáre Alta Vášová a ktoré režíroval Juraj Herz alebo Vido Horňák. Radosť z filmov „išla do trezorov, tupí komunistickí normalizátori nedovolili ľuďom, aby sa tešili z krásy, priateľstva a erotiky, slobodného ducha“.

Je veľmi dobré, že do knihy zaradil aj texty, ku ktorým by sa čitateľ inak dostal ťažko (napríklad laudatio na knihu Tatarkovej ceny). Sú tu aj recenzie diel inonárodných autorov (Eco, Pamuk, Calvino), vzdáva hold aj ich prekladateľom. Dušekova zaujímavá, ale veľa hovoriaca stručnosť sa prejavila napríklad v kapitole Dobrozdania, v ktorej je viacero výstižných úvah plných typickej dušekovskej prajnosti, poetickosti a máme obraz o podstate tvorby niekoľkých autorov, ktorých knižky ho zaujali (Hevier, Piussi, Púček, Litvák, Mihalkovič, Repka, Letňanová, Milčák, Pastirčák).

Mladá tvorba zostala v pamäti mladá

Všetko s veľkým citom pre výber slov, pre ich synonymizáciu a v dôsledkoch metaforickosť a rôzne odtiene emócií, ktoré sú akýmisi parafrázami pôvodne skúmaného textu. A v tých niekoľkých priaznivých vetách vie umiestniť aj mnoho iného, čo súvisí s predmetom reflexie.

Akýmsi dodatkom v tejto knihe je rozhovor s Dadom Nagyom na tému Ako vzniká kniha i scenár krátkeho filmu Vtáctvo našej literatúry v spoluautorstve (Púček, Šulík, Raýman). Takmer na konci je rozsiahlejšia multižánrová kapitola Nablízku – stále bližšie plná zaujímavostí zo života autora a osobností jeho generácie okolo Mladej tvorby: úryvky z textov, Laučíkov list, že Mladá tvorba zostala v našej pamäti mladá: „Stále sme jej blízki priatelia. Sme blízka rodina.“

Ale aj Repkov „ľúbostný list desaťročnej Mladej tvorbe“, i to, ako ho Stano Dusík zoznámil s Petrom Repkom „asi niekde na chodníku pred redakciou Mladej tvorby na Štúrovej ulici v Bratislave. Fajčili sme spolu bystrice“. Dušek píše, že za svojho literárneho krstného otca považuje posledného šéfredaktora Mladej tvorby, básnika Jána Buzássyho, a charakterizuje ho tými najpozitívnejšími a najvľúdnejšími vlastnosťami.

A namiesto doslovu Dušekove slová Stúpa na cene. Ak by sme hľadali paralelu Dušekovej prózy s prózou inonárodnou, tak by nám prišiel na um Hrabal i Čechov. „Čechov patrí medzi moje najväčšie čitateľské objavy. Objavom pri čítaní myslím – zjavenie, očarenie, radosť, nadšenie.“ Súčasne zdôvodňuje prečo. A s charakteristikou jeho tvorby môžeme byť všetci, čo máme Čechova radi, maximálne spokojní. Rovnako s Dušanom Dušekom.

A prečo Veľká potreba lampášov? Zistíme po prečítaní kapitolky s týmto názvom, ale „potrebu lampášov“ nájdeme v celej knihe.