Herečka Procházková: S milencovou milenkou som dodnes najväčšia kamarátka
Zdenka Procházková urobila najväčšiu kariéru v 60. rokoch v Rakúsku. Keď sa jej druhý manžel priznal k nevere, odpustila mu. No on bol stále smutný, tak mu urobila škandál, len aby ho rozveselila.
Po našom rozhovore odchádzala 92-ročná Zdenka Procházková natáčať seriál do Viedne. Aktívna dáma sa nehrá na keby a neutápa sa v nostalgii. Svojho prvého muža, legendárneho herca Karla Högera, milovala, ale „slobodnou“ a sebavedomou ženou sa stala až ku koncu manželstva. Veď napokon, k láske, sexu a manželstvu dodnes zaujíma veľmi liberálny postoj. „Skutočná láska spočíva v niečom inom ako v sexe. Keď mám niekoho rada a nechcem ho stratiť, som schopná pre toho človeka urobiť všetko. A keď už ma neláka sex, prečo by on nemohol mať sex s niekým iným?“ pýta sa v otvorenom rozhovore pre český Deník N.
Stále pendlujete medzi Prahou a Viedňou?
Teraz dokonca aj medzi Budapešťou. Rakúsky seriál, v ktorom už deväť rokov hrám, teraz natáčame aj tam, pre produkciu je to asi lacnejšie. Stále ma to veľmi baví, okolo seriálu je výborná partia, nevadí im, že jazdím až z Prahy, mám také úžasné podmienky, skvelý hotel a občas natáčame aj niekde inde. Boli sme dokonca v Južnej Afrike. „Naša rodina“, ktorej babičku hrám, tam bola na dovolenke.
Ste stále veľmi akčná…
Snažím sa. Ale poviem vám, je to hrozné, byť takto stará. Ráno vás všetko pichá, ale zase si vďaka tomu môžem povedať, že ešte žijem.
Ako sa dnes cítite?
V zásade som rada na svete. Mám rôzne boľačky, ale tie patria k veku. Sú ďaleko mladší ľudia, ktorým je horšie. A tiež horšie žijú. Ja sa snažím naozaj žiť, nie len živoriť. Som opotrebovaná, ale to je v mojom veku prirodzené. Len tá hlava je katastrofa, nič si nepamätám. Aj moje vlastné zážitky a historky mi musia pripomínať iní ľudia.
Asi by sme mali čitateľom vysvetliť, že v Rakúsku ste s veľkým úspechom hrali už od 60. rokov. Neboli ste emigrantka, boli ste tam legálne, potom ste sa tam aj vydali a získali angažmán v slávnom Burgtheatri. Ale koncom 70. rokov ste svoju dobre rozbehnutú kariéru vo Viedni prerušili kvôli mame, ktorá tam chradla a cnelo sa jej, tak ste sa s ňou vrátili do Prahy.
Mamička na tom nebola dobre a ja som jej chcela poslúžiť v poslednej fáze života. Potom sa však zotavila a žila až do roku 1989.
Na slávnu viedenskú éru sa vám však už v Prahe nepodarilo nadviazať a s angažmánmi vo Viedni bol koniec. Niesli ste to ťažko? Bola to veľká obeť?
Do Viedne som chodievala, mala som tam manžela, občas som tam ďalej hrala, ale už som nemohla byť v stálom angažmáne, nemám teda ani „burgtheatrovskú“ penziu, akú mal napríklad Pavel Landovský. Nebolo ľahké to prehryznúť, v Prahe som dobrú prácu až do revolúcie tiež nemala, ale nedalo sa nič robiť. Ale neľutujem veci, ktoré sa stali.
Nepodpísať bolo možné
V Československu ste svoju najslávnejšiu éru prežili v 50. rokoch, boli ste dokonca konferenciérkou Laterny Magiky na EXPO 1958 v Bruseli. V relácii Krásný ztráty ste vraveli o tom, že si vás predtým dôkladne preklepla ŠtB. Ako to prebiehalo? Tlačili na vás?
Zavolali si ma na Bartolomejskú, preverili si ma a do Bruselu ma pustili. Ten nátlak som zažila neskôr, kvôli niečomu inému.
Vtedy na EXPO nepustili Irenu Kačírkovú, lenže ona si to trochu spôsobila sama. Keď sa dozvedela, že je vybraná, bola celá rozradostená, vtedy bola na vrchole tunajšej slávy, bola krásna… a nechala sa párkrát počuť, ako si predstavuje, že ju tam trebárs spozná niekto z Hollywoodu a dostane ponuku do filmu. Niet divu, že keď sa to donieslo eštebákom, nešla nikam.
A na vás teda tlačili kedy, za akých okolností?
Mala som kamaráta z Uruguaja, s ktorým som
