Denník N

Po vojne rodinu Gizely Borikovej ako Maďarov vysťahovali, odišla do Čiech, ostatných roztrúsili po Maďarsku

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Po skončení druhej svetovej vojny prebiehali v Československu (i v celej Európe) presuny veľkého množstva ľudí – vojaci sa vracali z fronty, oslobodení politickí väzni a hŕstka preživších holokaust prichádzali domov z koncentračných táborov, do vlasti sa vracali nasadení na nútené práce.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Ďalšou vlnou migrácie sa stali povojnové dobrovoľné i nútené presídľovania – odsun etnických Nemcov, následná vnútorná kolonizácia, keď sa do vyprázdnených krajov v bývalých Sudetách sťahovali osídlenci z českého a slovenského vnútrozemia. Došlo tiež k čiastočnej výmene obyvateľov s Maďarskom, niektorí etnickí Maďari boli vysťahovaní do Maďarska a naopak na Slovensko repatriovali maďarských Slovákov.

Gizela Boriková osobne zažila rovno dva tieto transfery – jej rodičia a súrodenci sa ako Maďari sťahovali zo Slovenska do Maďarska a ona s manželom osídľovala západné Čechy.

Slovenský chlieb ješ, rozprávaj po slovensky

Gizela Boriková, rodená Meszárošová, sa narodila 12. októbra 1927 v Bratislave. Pochádzala z maďarskej rodiny, ktorá žila v obci Takšoň (dnes Matúškovo) v okrese Galanta na južnom Slovensku. Jej rodičia Július Mezsároš a Gizela Lenártová hospodárili na väčšom statku. Gizela a jej päť súrodencov pomáhali s poľnohospodárskymi prácami.

„Mali sme veľké pole, domáce zvieratá, veľkú záhradu. Museli sme robiť na poli a okopávať záhradu. Väčšinou mali kulaci nádenníkov, ktorí u nich pracovali, ale my sme ich nemali. Bolo nás šesť a bolo dosť práce pre každého. Stačili sme na to. Len na väčšie práce – jarné jednotenie repy alebo letný zber obilia – sme mali najatých robotníkov.“

Gizela ako jediná z rodiny študovala. Po ľudovej škole a meštianke navštevovala dva roky lýceum v Nových Zámkoch. Želala si stať sa učiteľkou. Sen sa jej však nesplnil. Školu nedokončila, pretože v roku 1944 postúpil na Slovensko vďaka SNP vojnový front, vzdelávacie ústavy boli zatvorené a slúžili ako vojenské nemocnice.

Po oslobodení sa už do školských lavíc nevrátila. Celý vzdelávací proces absolvovala v maďarčine na maďarských inštitúciách. Tie sa však po vojne znovu neotvorili a dievčina si pre protimaďarské nálady netrúfla pokračovať na slovenskej škole.

„Na južnom Slovensku bola väčšina obyvateľstva maďarská. Po vojne tam však prišli slovenskí úradníci, ktorí boli veľmi horliví. Konali v duchu: slovenský chlieb ješ, rozprávaj po slovensky. Ani na ulici sme nemohli hovoriť po maďarsky.“

Na jeseň 1945 sa Gizela zoznámila so svojím budúcim manželom Štefanom Borikom. Štefan pochádzal zo zmiešanej maďarsko-slovenskej rodiny z Hlohovca. Počas vojny ho odviedli do maďarskej armády, bojoval proti Červenej armáde. Vážne zraneného ho Rusi zajali. Nedokázali ho liečiť, preto mu chceli v nemocnici amputovať ruku. Štefan utiekol a pri Košiciach sa ho ujali dedinčania, ukryli ho a zranenie mu vyliečili len svojpomocne.

Potom sa vrátil domov, kde vstúpil do slovenskej armády. Gizela ho poznala už ako príslušníka československých ozbrojených síl. Štefan sa zblížil s celou rodinou, keď pomohol Gizelinmu bratovi. Toho československé úrady nútene odviedli na poľnohospodárske práce do Čiech, umiestnili ho do Rakovníka. Štefan mu zariadil návrat na Slovensko. Budúceho švagra priviezol k sebe domov na rodinný statok, aby tam vypomohol, kým on bude slúžiť v armáde.

Foto – Post Bellum

Majstri z porcelánky na Slovensku zháňali pracovníkov

V roku 1946 sa Gizela za Štefana Borika vydala. Mladý manželský pár nemal ľahké začiatky. „Nemali sme nič. Zobrali sme sa a bývali sme u rodičov.“

V tejto situácii radi využili príležitosť, ktorá sa im naskytla: v západných Čechách sa končil odsun Nemcov, v podnikoch však za nich často chýbala náhrada.

„Nemeckých robotníkov nevyhadzovali, pretože nemal kto pracovať v továrni. Ale postupne museli odísť do Nemecka i robotníci, ktorí neboli vedeniu po vôli. Namiesto nich tu nemali ľudí, ktorí by pracovali. Preto prišli takzvaní majstri z porcelánky agitovať na Slovensko, aby išli mladí ľudia pracovať do českého pohraničia. Keď som sa vydala (na jeseň v roku 1946), môj svokor a švagriná išli s prvou skupinou, pricestovali do Karlových Varov. Potom napísali domov, že tam je dostatok práce, voľné byty, veľa nábytku a všetko možné, aby sme  prišli.“

Dva mesiace po svadbe sa Borikovci sťahovali do Čiech. Usadili sa v Starej Roli pri Karlových Varoch a nastúpili do miestnej porcelánky Bohemia. Manžel pracoval ako automechanik a šofér. Gizela v závode dlho neostala, v auguste 1947 sa jej narodila prvá dcéra a ona zostala v domácnosti.

Foto – Post Bellum

Viezli si svoj majetok v štyroch vagónoch

Gizela odišla do Čiech a ostatní členovia rodiny Meszárošovcov čoskoro Slovensko opustili tiež.

„Môj otecko bol sirota. Od nikoho nič nedostal. Čo mal, vybudoval vlastnými rukami. Keď sa oženil, postavil dom a potom musel odísť. Maďari z južného Slovenska museli odísť do Maďarska. Nemuseli však odísť všetci, len tí majetní. Na rozdiel od Nemcov si však mohli čokoľvek vziať so sebou. Naši mali asi štyri vagóny, dokonca si viezli i slamu, keďže brali so sebou aj dobytok a zvieratá museli žrať. Cesta do Maďarska trvala dva dni. Muselo to byť hrozné.“

Niektorí Maďari zo Slovenska boli z nariadenia vlády vymenení za maďarských Slovákov, ktorí sa presunuli do Československa. Preto ani Meszárošovci nežili v novej vlasti spoločne, boli rozhádzaní po všetkých kútoch Maďarska podľa toho, kde pôvodne bývali Slováci, s ktorými sa menili. Gizelin brat sa usadil na severe krajiny v meste Nyíregyháza, sestra naopak na juhu pri Szegede. Rodičia skončili na samote.[1]

Kto bude vášho chlapca dojčiť, keď vás zavrieme?

Po prvom dieťati sa Gizele čoskoro narodila ďalšia dcérka a v roku 1951 syn. Spomína, že napriek tomu, že sa na začiatku 50. rokov Československo borilo so zásobovacími problémami, až do roku 1953 fungoval prídelový systém, keď si občania mohli kúpiť potraviny a ďalšie produkty len na prídelové lístky. O tehotné a dojčiace ženy sa štát staral dobre.

„Mala som toľko lístkov na potraviny, že som to absolútne nemohla spotrebovať. Každý deň najmenej dva litre mlieka. Naproti tomu normálny dospelý človek dostal za dva dni štvrť litra mlieka. U nás v dome bývala Nemka, ktorá mala rovnako starého syna ako ja, tak som jej vždy dala lístky. ‚Choďte a vymeňte si to.‘ Bola vďačná, neskôr vždy upiekla deťom na narodeniny tortu. A keď sa presťahovala do Nemecka, bola som ju navštíviť.“

V tejto dobe sa Gizela stretla aj s negatívnou stránkou komunistickej moci. Manželia Borikovci sa v Starej Roli priatelili s farárom Václavom Divíškom, spoločne používali automobil. V roku 1950 farára zatkla Štátna bezpečnosť, pretože finančne pomohol odporcom režimu, odsúdili ho na 12 rokov väzenia za vlastizradu.[2]

Pri jeho vyšetrovaní predvolali eštebáci na výsluch aj Gizelu.

„Kedy to bolo? Ako sme sa zoznámili? Prečo k nám chodil? Vyšetrovateľ to opakoval stokrát, či sa niekde náhodou nepomýlim. Už som tam sedela viac ako tri hodiny. Vtedy som kojila a keď prišla hodina, keď som zvykla bábätko kŕmiť, mala som toľko mlieka, že som si myslela, že mi prasknú prsia. Povedala som vyšetrovateľovi: ‚Pusťte ma domov, prasknú mi prsia, ja tu odpadnem.‘ Bolelo to. Nikdy som taký pocit nezažila, vždy som kojila načas. Hovorí: ‚Pche. Kto bude vášho chlapca kojiť, až vás zavrieme? Dáme ho do dojčáku, a bude.’ Cítila som sa hrozne.“

Hrozbu našťastie vyšetrovateľ nesplnil a Gizela sa vrátila sa domov k deťom.

Asi v roku 1955 začala pracovať v obchode s potravinami v Starej Roli, doplnila si vzdelanie a vyučila sa za predavačku. Zanedlho znovu otehotnela a v roku 1956 sa jej narodila najmladšia dcéra. Popri materskej dovolenke vypomáhala v obchode. Potom nastúpila do mäsiarstva, ktoré vtedy patrilo k štátnemu podniku Pramen. Tu pôsobila až do odchodu do dôchodku v roku 1981.

 

[1] Informácie získané pri telefonickom rozhovore editorky Evy Palivodovej s pamätníčkou dňa 21. augusta 2015.

[2] Viď Rímskokatolícky kňaz Václav Divíšek. Súťaž Príbehy 20. storočia: Soutěžní příběhy 2013 [online]. 2013 [cit. 2015-08-31]. Dostupné z: http://www.pribehy20stoleti.cz/2013/533#av

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie