Univerzity vo veku neistoty

Autori sú vysokoškolskí učitelia

Turbulentná atmosféra doby zasiahla všetky vrstvy spoločnosti. Neobišla ani našu akademickú obec a obnažila jej etické dimenzie. Nebývalým spôsobom a u nás vlastne po prvýkrát konfrontovala morálku vrcholových politikov predovšetkým s ich postavením a autoritou, ale aj ich vzťahy k akademickej obci.

Vedenia univerzít sa viac či menej rázne ohradzovali a ohradzujú, že „plagiáty na akademickú pôdu nepatria“, a že ich nikto nikdy nikde — tobôž na niektorej vysokej škole — nepodporoval či netoleroval, či im napomáhal. Mlčanie by bolo vlastne priznaním, že príslušné komisie sú nezriedka „spolupáchateľmi“ takýchto deliktov. Ako keby ktorýkoľvek titul, ktorý získal hocikto, vrátane predsedu parlamentu, vzišiel a mohol vzísť z inej než akademickej pôdy…

Vyhlásenie (práve končiaceho) vedenia Univerzity Komenského o plagiátorstve, v ktorom „prosí spoločnosť, aby rešpektovala a ctila zásadu apolitickosti akademickej pôdy“, pretože „nijako nemienila vstúpiť do debát na domácej politickej scéne a ohradzuje sa voči interpretáciám, ktoré jej tento zámer podsúvajú“, síce vyznieva ako obhajoba akademickej autonómie, ale sotva zakryje fakt, že na jej pôde už predtým získal titul profesora akademický funkcionár usvedčený ako plagiátor.

Univerzity ani nemôžu stáť mimo spoločenského diania. Spoločnosť od nich oprávnene očakáva nielen vyššiu odolnosť voči erózii etických štandardov, vzory, ktoré dokážu čeliť morálnemu rozvratu. Akademické dejiny také osobnosti poznajú. Platilo to nielen v minulosti, keď Ján Hus a Martin Luther morálnymi postojmi ďaleko presiahli hranice svojich alma mater a založili celospoločenské hnutia.

Aj ďalší myslitelia a učitelia nastavovali zrkadlo vrcholnej moci svojej doby. Na českých univerzitách aj dnes nájdeme kritikov, ktorí sa neboja postaviť vládnucej moci aj za cenu rizika jej pomsty. Na takýto odpor je však potrebná najvyššia morálna úroveň, ktorá je presným opakom posluhovania a ustupovania hoci aj pred takými rozmarmi politikov, akými je „parádenie sa“ akademickými titulmi. Takže kritický pohľad dovnútra nášho akademického sveta je namieste. Kto iný než akademici sami si majú strážiť hodnotu výsledkov svojej práce? Schopnosť sebareflexie je základom účinnej a fungujúcej autonómie vysokých škôl.

Kauza titulu predsedu parlamentu tak otvorila otázku kvality nášho vysokého školstva a funkčnosti jeho kontrolných mechanizmov. V súčasnosti napríklad (pod egidou ministerstva školstva) by mala vzniknúť nová agentúra na hodnotenie kvality vysokých škôl – jeden z mála akceptovaných výsledkov dokumentu Učiace sa Slovensko. Vytvára príležitosť pre Slovenskú agentúru pre vysoké školstvo (ako má znieť jej názov) stať sa riadiacim aktérom zmeny, vďaka ktorej bude Slovensko znova prijaté do medzinárodnej asociácie hodnotenia kvality vysokých škôl ENQA.

Predovšetkým by mala viesť k zvýšeniu sebavedomia a k zodpovednosti vysokých škôl za vlastnú kvalitu. Na to však bude potrebná iná filozofia hodnotiaceho procesu. Aby sa to stalo, musel by ju uskutočniť tím bez kontinuity si zrušenou Akreditačnou komisiou. Súčasný stav a procesy okolo konštituovania agentúry nedávajú istotu, že sa tak stane. Ak by takýto zámer existoval, inzerát na predsedu by nebol iba na webovej stránke ministerstva a iba v slovenčine, ale po anglicky vo významných periodikách zameraných na zahraničnú akademickú komunitu.

Oprávnené rozhorčenie nad plagiátmi krátkodobo rozčerilo stojaté vody nášho akademického sveta. Na zmenu k lepšiemu je však potrebný hlbší prienik do podstaty akademického systému, dlhodobé, systémové riešenia. Také môže priniesť len obrat myslenia podporovaný úplne novým zákonom o vysokých školách, nie jeho nespočetné partikulárne a účelové novely. Zdá sa však, že na tento typ strategického riešenia nie je u nás akademická ani politická vôľa.