Denník N

Zasiahol nás bacil džezu, rock sme nebrali ako konkurenciu, hovorí kapelník Traditional Clubu

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Igor Čelko o koncertoch na európskych festivaloch, o džemovaní s orchestrom Chrisa Barbera aj o švajčiarskej emigrácii, kde si popri hraní vo významných džezových kapelách musel spomenúť, že je aj stavebný inžinier.

Hoci odporcovia falošnej romantiky, mágie čísiel a bezhraničného velebenia najrôznejších okrúhlych výročí majú svoju pravdu, aj oni musia uznať, že niekedy nejaké to jubileum môže vyústiť do dobrej veci. To sa stalo napríklad aj pred niečo vyše dvoma rokmi, keď sa pri príležitosti 55. výročia založenia džezovej formácie Traditional Club (a „takmer jubilea“ len o rok mladšej kapely Revival Jazz Band) uskutočnili v Bratislave dva veľkolepé večery tradičného džezu. Stali sa nielen nevšedným poslucháčskym či diváckym zážitkom, ale hlavne inšpiráciou pre samotných muzikantov z oboch skupín na pravidelné hranie, a teda na vznik či oživenie staronovej formácie Traditional Club Revival. Jej lídrom je saxofonista IGOR ČELKO, a keď sa tu hovorí o jubileách, tak on práve v týchto dňoch oslavuje 75. narodeniny.

K tomu saxofonistovi treba pripísať ešte aj profesie skladateľa a aranžéra, ale pamätníci vás majú zafixovaného pôvodne ako klaviristu.

Na klavíri som sa učil hrať v Ľudovej škole umenia na Františkánskom námestí, tá mala medzi bratislavskými hudobnými školami veľmi dobré meno. Musel som veľa cvičiť, ale nebránil som sa tomu, klavír ma bavil. U nás to bola takmer samozrejmosť, mama spievala v rôznych zboroch, takže muziky bolo aj doma dosť. Ako sa v dobrých rodinách patrilo, deti išli na klavír, najskôr sestra a po nej som prišiel na rad ja.

Aj s ambíciou hrať v kapele?

Myslím si, že celkom logicky som sa potom na strednej škole objavil v študentskej kapele, a keď ma zasiahol bacil džezu, tak už v roku 1960 som hral v kapele s názvom Dixieland na Suchom mýte. Tam sme v divadielku vystupovali v programe americkej poézie, ktorý pripravovali o niečo starší študenti zo slávnej „šupky“, Elo Havetta a ďalší.

Prvé úspechy?

Keď máte nejakých šestnásť-sedemnásť a vidíte, ako ľudia čakajú pred vaším vystúpením v rade na lístky a vy potom hráte pred nadšenou natrieskanou sálou, tak vám k šťastiu nič nechýba. Pravda, dnes si neviem predstaviť, akú to malo vtedy úroveň, ale my sme boli nadšení.

Ako zasahuje bacil džezu?

Ešte pred maturitou sme s Martinom Porubjakom zistili, že v Tatra revue sú nedeľné mládežnícke

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie