Denník N

Ján Benčík: Konšpirátorov a extrémistov nepribúda, sú iba hlučnejší

Ján Benčík. Foto - TASR
Ján Benčík. Foto – TASR

Ich sny o tom, ako budú vládnuť tejto krajine, sú len chiméry.

Ak niekto dobrovoľne zverejní facebookový status tak, že ho môžu vidieť všetci, je to na úrovni verejného vyhlásenia, vysvetľuje bloger Ján Benčík, ktorý už neraz sledoval, ako si ľudia začali meniť profil na sociálnej sieti z verejného na súkromný až potom, čo o nich niečo napísal.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v januárovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Máte sedemdesiat rokov, čo je vek, v ktorom už má človek nárok oddychovať. Miesto toho ste sa na dôchodku pustili do odhaľovania konšpirátorov a extrémistov, čo, logicky, prináša aj nenávisť voči vám, urážky a vyhrážky. Prečo to robíte?

Lebo sa mi nepáči, čo tí ľudia robia. Pre parlamentnú demokraciu predstavujú reálne nebezpečenstvo. Do roku 1989 som žil v jednej totalite, nechcem pár rokov pred smrťou skončiť v ďalšej.

A už vôbec nechcem, aby v nejakej totalite žili moji synovia alebo vnuci. Konanie konšpirátorov aj extrémistov ma vytáča, a čím sú na mňa útočnejší, tým viac ma utvrdzujú, že to nesmiem nechať tak.

Pociťujete strach?

Nie. Už po prvom článku na mňa dotyčný konšpirátor podal trestné oznámenie, takže vtedy som sa trochu zľakol, ale dnes viem, že sa nemám čoho báť. Nikto si netrúfol dať ma za moje články na súd, pretože v nich píšem pravdu, pár ľudí na mňa podalo trestné oznámenie.

Okrem toho, mám šťastie, že ako dôchodca nechodím do práce, takže odpadá riziko, že by si ma niekto vystriehol na pravidelnej ceste. Nechodím ani do krčiem či kaviarní, v podstate na žiadne miesta, kde by sa mohlo čosi zomlieť.

Niekam však chodiť musíte.

Jasné, chodím do mesta, sám, ale necítim žiadne akútne ohrozenie. Bežne tiež cestujem vlakom a autobusom, ale až na jeden incident vo vlaku, keď ma verbálne napadli dvaja neznámi ľudia, sa nikdy nič nestalo. Vtipné bolo, že vtedy sa na stranu útočníka pridal aj sprievodca vo vlaku.

Celkovo na jeden kritický názor pripadá možno desať pozitívnych, takže je to v poriadku. Väčšina ľudí si myslí, že to, čo robím, je prospešné, a pri osobných stretnutiach mi to dávajú najavo.

Z množstva článkov, ktoré ste publikovali, to pôsobí tak, že existujú dva svety, dve bubliny – naša a ich. Opticky to však pôsobí, že ich bublina sa zväčšuje – konšpiračným médiám pribúdajú čitatelia, neustále prinášate aj mená nových extrémistov. Nemávate pocity márnosti, že celá vaša snaha je zbytočná?

Každého, kto niečo robí, občas prepadnú podobné pocity. Sklamania patria k práci. Celkovo však mám skôr pocit užitočnosti. Vôbec si nemyslím, že konšpirátorov a extrémistov pribúda – ten dojem sa vytvára len tým, že sú veľmi hluční. Sú organizovaní na sociálnych sieťach, všetci dookola zdieľajú tie isté nezmysly, vzájomne si pritakávajú, až to zvonku vyzerá, že ide o masy. Sociálne siete jednoducho dali takýmto ľuďom krídla.

Stačí sa však pozrieť na výsledky komunálnych volieb a vidíte, že ide o marginálnu skupinu. Extrémisti totálne prepadli, ich výsledky boli žalostné, priam katastrofálne. Ľudia ich už prekukli, a tak si ich nevolili nieže za starostov, ale ani len za poslancov.

Faktom je, že nemajú ľudí, kandidátov dokázali postaviť len v zlomku miest a obcí.

Aj preto si myslím, že ich sny o tom, ako budú vládnuť tejto krajine, sú len chiméry. Na druhej strane, demokrati sa teraz nesmú uspokojiť. Nesmú ignorovať pomery, v ktorých žijeme a ktorých sprievodné znaky generujú práve extrémistov – rozkrádanie, korupcia, rodinkárstvo a podobne.

Na celoštátnej úrovni to totiž stále znamená, že ak volič nikomu neverí, pokojne dá hlas aj niekomu, kto sľubuje tvrdú ruku, poriadok a oslobodenie od zla, ktoré podľa nich prichádza výhradne zo západnej Európy. Horšie je, že na úroveň posledných konšpirátorov tu už klesajú aj vysokí politici, medzi nimi bývalý premiér, ktorý bez hanby tvrdí, že ľudia chodia na námestia, lebo ich platí Soros.

Máte hranicu, za ktorú už pri svojej práci nejdete?

Samozrejme. Nikdy nezverejňujem osobné veci, informácie o súkromí. Neraz sa mi stalo, že mi niekto napísal alebo zatelefonoval, že ten a ten človek sa tam a tam stretne s nejakou ženou a že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie