Denník N

Futbalový Balkán je surový. Upozornil na rasizmus, je národným zradcom

Chorvátsky fanúšik má rád mužnú zábavu. Foto – TASR/AP
Chorvátsky fanúšik má rád mužnú zábavu. Foto – TASR/AP

Zoran Stevanovič upozornil na to, čo sa naozaj stalo, teda na rasistické pokriky fanúšikov počas kvalifikačného zápasu. Pre Chorvátsky futbalový zväz sa stal národným zradcom a udavačom.

Balkán je kráľovstvo absolútnych vecí, neuznáva zlatý stred. Radosť nemá vrcholu a smútok konca, bohatstvo existuje len absolútne a všetko to dávate najavo. Kdesi tam ešte stále prežíva komunitný spôsob života a zároveň snaha z tejto komunity uniknúť.

Zoberte si chorvátskych futbalistov – hrajú buď ako majstri sveta, alebo ako amatéri; jedného dňa Brazília a na druhý tretia okresná. Každý chce byť futbalistom a každý futbalista útočníkom – slávni sú predsa tí, ktorí góly dávajú, obrancovia maximálne ak kazia zábavu. Práve preto sú bosnianske dediny posiate nevkusnými vilami, preto majestátnym bránam kraľujú sochy levov. Svadby sú malými festivalmi.

Vonkajšie prejavy nadovšetko: buď na to máte, alebo ste všetko prehrali. Pre turistu fascinujúce (srdečnejších ľudí sotva niekde v Európe stretnete), kdesi tam sa však skrýva aj tušenie temnejšej stránky. V tomto čiernobielom svete, kde existuje len jasné plus alebo mínus, ste buď s nimi, alebo nepriateľ; buď „ingroup“, alebo „outgroup“. Niet času na nuansy, tento svet priam volá po zjednodušeniach a davovej psychóze.

Anglický reprezentant do 21 rokov Danny Rose musel v Srbsku cez zápas počúvať rasistické pokriky. Foto - TASR/AP
Anglický reprezentant do 21 rokov Danny Rose musel v Srbsku cez zápas počúvať rasistické pokriky. Foto – TASR/AP

Čo futbal hovorí o fanúšikoch?

Tu je rýchla história: v októbri 2012 proti sebe hrajú dvadsaťjednotky Srbska a Anglicka, hostia víťazia 2-0. Nasleduje záverečný hvizd, po ktorom Danny Rose, obranca s jamajskými koreňmi, odkopne loptu do hľadiska. Dostáva červenú kartu a nasleduje bitka. Rose neskôr vysvetľuje, že diváci každý jeho dotyk s loptou sprevádzali pokrikmi pripomínajúcimi opicu.

V októbri 2014, počas už beztak vypätého kvalifikačného zápasu Srbsko – Albánsko, keď veľká časť štadióna skanduje „Smrť Šiptarom“, prilieta na štadión dron s vlajkou Veľkého Albánska. Urážka, ktorá ani nemá slovenský ekvivalent. Jeden zo srbských hráčov dron zo vzduchu stiahne, nasleduje bitka o vlajku, diváci šalejú, albánski hráči utekajú do kabín, zápas sa končí. Neskôr sa ukáže, že ho pravdepodobne z čestnej lóže pilotoval brat albánskeho premiéra.

V novembri 2014 hrá v Taliansku kvalifikáciu Chorvátsko a jeho fanúšikovia trávnik na protest proti vlastnému zväzu zahádžu pyrotechnikou. O štyri roky skôr srbskí ultras zápas s Talianmi ukončia po siedmich minútach, v zápase Čierna Hora – Rusko zas brankára Igora Akinfejeva svetlica trafila len pred necelými dvoma mesiacmi.
Belehradské derby medzi Crvenou Zvezdou a Partizanom pravidelne sprevádzajú obrovské a väčšinou zbytočné policajné manévre: násilie si aj tak nakoniec nájde cestu. Kým však ide o domáce taľafatky, je to každému takpovediac jedno; no v momente, keď preniknú na medzinárodnú pôdu, dochádza k reakcii. Predsa len, Európa si od podobných vecí odvykla. Nevyhnutne nasledujú sankcie a dotknutí fanúšikovia sa nevyhnutne urazia. Na vine sú všetci ostatní, svet im nerozumie.

Obetný baránok Stevanovič

Zoran Stevanovič pracuje pre chorvátsku pobočku FARE – Football Against Racism in Europe. Zoran Stevanovič si dovolil nahlásiť rasistické pokriky počas kvalifikačného zápasu s Nórskom. Zoran Stevanovič je vlastizradca, ktorý momentálne znáša hnev (takmer) celej krajiny. Toľko novinky z Chorvátska.

Pre správanie fanúšikov v prvom zápase v Taliansku musia Chorváti odvetu odohrať pred prázdnymi tribúnami, teraz však konečne našli niekoho, kto je na vine. Proti Zoranovi Stevanovičovi sa postavili prakticky všetci: výkonný riaditeľ futbalového zväzu Damir Vrbanovič v rozhovore vyjadril svoj šok nad drakonickým trestom „za päť svetlíc a dva rasistické pokriky” a samotný zväz o dva dni uverejnil otvorený list, v ktorom Stevanoviča obvinil, že sa „živí donášaním na chorvátskych fanúšikov“.

Oficiálny fanklub reprezentácie zas tónom, v ktorom sa ukrýval roxor, konštatoval, že „zradil chorvátskych fanúšikov a chorvátsky národ ako taký“. Trval na tom, že sa žiadne incidenty nevyskytli, hoci ich kamery zachytili. Atmosféru, v ktorej jedna strana štadióna kričala „Za dom!“ a druhá „Spremni!“, čo je obsahový aj historický variant pozdravov zo Slovenského štátu, označil legendárny Davor Šuker, dnes prezident zväzu, za „krásnu“. Keď ho po zápase s Islandom skandoval s divákmi Josip Šimunič a pridal aj patričné gesto, vyslúžil si desaťzápasový dištanc.

Posvätený autoritami nasledoval aj virtuálny lynč – Stevanoviča označovali za zradcu a Srba, všeobecná nespokojnosť si našla konkrétny bod. Vyústila doň v skratke za to, že fanúšikovia nemôžu fandiť tak, ako si predstavujú: násilne, vulgárne a rasisticky. Šialené je, že podobná argumentácia je prípustná, smutné je, že jedna výnimočná generácia chorvátskych futbalistov je toho všetkého obeťou. Koľkí súhlasia, o tom radšej nerozmýšľať.

Aký je teda balkánsky fanúšik?

Povedať, že balkánsky futbalový fanúšik prenáša svoju bujarú povahu aj na tribúny, je hrubým eufemizmom. V skutočnosti nerozlišuje: nepozná hranicu, za ktorou už ubližuje svojmu mužstvu, a nezaujíma ho to. Cíti sa byť nadradený, je vo vojne.

Minihelikoptéra s albánskou vlajkou nad ihriskom v zápase Srbska s Albánskom vyvolala bitky a medzinárodný škandál. Foto - TASR/AP
Minihelikoptéra s albánskou vlajkou nad ihriskom v zápase Srbska s Albánskom vyvolala bitky a medzinárodný škandál. Foto – TASR/AP

Stelesňuje to najhoršie z kultúry alfasamcov, ktorá na Balkáne vládne: je netolerantný a homofóbny, často rasistický. Nacionalizmus a politiku prežíva priam bytostne a kopíruje tak spoločenstvo, z ktorého pochádza.

Tvrdé skupiny fanúšikov majú nezriedka nielen kriminálne, ale priam polovojenské pozadie. Z jednej z nich pochádza slávny alebo neslávny (podľa toho, koho sa spýtate) Arkan. Ten bol v čase najväčšej slávy majiteľom klubu Oblič Belehrad, ktorý počas svojho krátkeho pobytu na výslní získal titul a raz skončil druhý. Vzápätí takmer zanikol.

Vo všetkom, čo robí, cíti balkánsky futbalový fanúšik niekedy tichú a niekedy vyslovenú podporu oficiálnych športových alebo vládnych štruktúr – je hlásnou trúbou traumy, ktorú si nesie celý Balkán. Ten sa totiž cíti byť odsunutý, zabudnutý a postihovaný. Má pocit, že je nepochopený, že sa neprihliada na jeho „kultúrne špecifiká“, že mu je ubližované – a to všetko v mene akéhosi bližšie neurčeného sprisahania mocných. Cíti sa byť sám proti všetkým, a tak sa vyžíva vo vyčíňaní, neuvedomujúc si, že tým sám seba dostáva do ešte väčšej izolácie. Preto ten pocit vojny.

Balkánsky futbalový fanúšik je smutným stelesnením historickej, politickej a národnej traumy, ktorú si každý z týchto národov nesie. Táto hra – ako väčšina hier na Balkáne – nemá víťazov, ale presne ako káže tradícia, nepozná umiernenosť, nezaujíma sa o stred. Inak to v kráľovstve absolútnych vecí ani byť nemôže.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie