Terapeut z hospicu: Keď umierajúci prežil pekný život, dokáže sa radovať
Najpríjemnejšie je zistenie, že pomoc funguje. Predtým som si neuvedomoval, že ľuďom je možné pomôcť doma, a nemusia tak umierať v nemocnici, vraví terapeut.
Oldřich Hanibal (54) z pražského hospicu Cesta domů sa stretáva so smrťou prakticky denne. Zomierajúcim a ich príbuzným pomáha kľučkovať zákutiami zdravotnej a sociálnej starostlivosti i vo vlastných vzťahoch. V rozhovore pre český Deník N hovorí aj o tom, že svoju prácu berie aj ako cestu k tomu, aby sa smrti sám nebál.
Ak má človek šťastie, stretne sa zblízka so smrťou len niekoľkokrát za život. Oveľa častejšie ju uvidí cez trúchliaceho priateľa alebo kolegu. Čo mu v takej chvíli povedať? Má zmysel prísť, pohladiť ho po pleci a povedať, že to bude dobré?
Predstavte si tú situáciu a že vás v nej potľapkám po pleci a poviem, že to bude dobré…
Asi to veľmi nefunguje.
Veľmi nie. Mám za to, že najviac pomáha obyčajný ľudský záujem. To, že tým druhým niečo je, väčšinou nejako vycítime. Prísť a opýtať sa, čo sa deje, je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Aj keby povedal, že nič, už len svojím záujmom dávame druhému informáciu, že nám na ňom záleží.
Je dobré vedieť, že si ľudia o pomoc nevedia povedať. A tiež počítať s tým, že pomoc môžu odmietnuť. Nechajme to zatiaľ tak. Ľudia niekedy potrebujú čas na to, aby to skúsili zvládnuť sami alebo aby získali odvahu pomoc prijať. Pripomeňte sa mu neskôr. Občas stačí mať niekoho, kto to nenechá len tak.
Pomôže, ak si v takej situácii poviete, čo vlastne potrebujete, či už je to od kamaráta, alebo blízkeho. Povedať mu: „Potrebujem ti niečo povedať, ale vôbec neočakávam, že
