Denník N

Talianske varovanie pre Francúzsko

Vicepremiér Luigi Di Maio, predseda vlády Giuseppe Conte a druhý vicepremiér Matteo Salvini. Foto – TASR/AP
Vicepremiér Luigi Di Maio, predseda vlády Giuseppe Conte a druhý vicepremiér Matteo Salvini. Foto – TASR/AP

Poníženie je mocná vzpruha, ktorá môže ľudí viesť k čistej nenávisti, ako to v súčasnosti zažíva francúzsky prezident.

Podpora, ktorú vyjadrili talianski populistickí lídri protestom žltých viest vo Francúzsku, je smutná najmä preto, že sa niečo podobné stalo vôbec prvýkrát v histórii Európskej únie. Nikdy predtým jedna zo šiestich zakladateľských krajín európskeho projektu tak rezolútne neintervenovala do domácich záležitostí iného zakladateľského štátu.

Aby táto rana bolela ešte viac, Taliansko podporilo hnutie, ktoré obsahuje prvky jasne odmietajúce základné európske hodnoty tolerancie a rešpektu k demokratickým inštitúciám.

Taliansko zablúdilo a Francúzsko musí porozumieť tomu, prečo sa tak stalo, aby mohlo bojovať proti hrozbe, že populizmus v krajine získa ďalšie pozície. Lenže práve preto musí Francúzsko rozlišovať medzi Talianmi a niektorými ich oveľa menej obdivuhodnými politickými lídrami.

Hlbšie korene protifrancúzskych nálad

Rastúce napätie medzi francúzskou a talianskou vládou je čiastočne výsledkom rivality medzi dvomi populistickými stranami talianskej vládnej koalície, ktorá sa chopila moci v júni minulého roku. To sa nedávno odrazilo v silnej protifrancúzskej rétorike lídra Hnutia piatich hviezd Luigiho Di Maia, ktorého až donedávna zatieňoval líder Ligy Matteo Salvini. Ale protifrancúzske nálady v Taliansku majú hlbšie korene a vyskytujú sa u elít, ako aj v časti obyvateľstva.

Francúzsko-talianske vzťahy boli vždy komplexné. Ako dedič rímskeho impéria sa renesančné a barokové Taliansko cítilo kultúrne nadradené Francúzsku. Taliani sa zvrchu pozerali na demonštratívny spôsob, ktorým dávali Francúzi od čias kráľa Slnka Ľudovíta XIV. po Napoleona najavo svoju veľkosť a slávu, a znevažovali ho ako správanie zbohatlíka.

K ďalšiemu nedorozumeniu prispela dokonca aj podpora, ktorú Francúzsko poskytovalo pri zjednocovaní Talianska v druhej polovici 19. storočia. Dôvodom bolo, že za túto pomoc Francúzsko „získalo“ Savojsko a oblasť okolo mesta Nice.

V neskoršom období bolo v tomto vzťahu vidieť aspoň trochu vzájomného obdivu. Taliani sa závistlivo pozerali na francúzsky dobre fungujúci štát, kým Francúzi uznanlivo sledovali dynamickú sieť malých a stredne veľkých firiem v severnom Taliansku. Lenže dnes na tento typ vzájomnej dobroprajnosti môžeme už len nostalgicky spomínať.

Obrancovia sa nesmú vzdať

Dnešný pohľad z Ríma na Paríž je iný: Francúzsko síce dáva lekcie z rozpočtovej zodpovednosti, ale samo ju nedodržiava. Napokon, stačí sa pozrieť na to, ako prezident Emmanuel Macron zrušil plánované zvýšenie dane z palív práve pre protesty žltých viest.

Lenže súčasne talianske negatívne vnímanie Francúzska je predovšetkým emocionálnou záležitosťou. Od krízy v Líbyi, teda v krajine, ktorú Taliansko dobre pozná, po migračnú krízu, ktorá zo všetkých európskych krajín najviac postihla práve Taliansko, majú Taliani pocit, že ich Francúzi úmyselne ignorujú alebo ich už dokonca rovno opustili. A čo je ešte horšie, Taliani majú z Francúzov pocit, že sa na nich dívajú zhora.

Porovnávať taliansku kritiku Francúzska s nepriateľstvom žltých viest k francúzskym elitám je lákavé. Napokon, obe tieto emócie vyvierajú z pocitu poníženia zo strany niekoho, kto je vnímaný ako privilegovaný a arogantný. Veľkou otázkou tak je,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie