Denník N

Čo si počať s láskou k národu

Ilustračné foto N – Peter Kováč
Ilustračné foto N – Peter Kováč

Deti svetla a deti tmy sa od seba líšia ako deň a noc, ale spája ich jeden spoločný omyl – premýšľajú čierno-bielo.

Keď som sa pred pätnástimi rokmi na Harvarde zapisoval na predmet Religion, Nationalism and Peace (Náboženstvo, nacionalizmus a mier), tušil som, že napriek niektorým optimistickým predpovediam tu s nami fenomén nacionalizmu zostane aj v 21. storočí. Pohľad (nielen) na súčasné Spojené štáty americké, Európu či Slovensko toto tušenie potvrdzuje.

Nacionalizmus znamená pre rôznych ľudí rôzne veci. V tomto texte ho definujeme zdanlivo jednoducho – ako lásku k národu. Forma (aj) tejto lásky môže byť zdravá alebo zhubná. Ak svoj národ milujeme správnym spôsobom, výsledkom bude zodpovedné vlastenectvo; ak nesprávnym, výsledkom bude deštruktívna ideológia a z nej vyplývajúca politika.

Niektorí zastávajú názor, že samotný koncept lásky k národu treba odmietnuť. Nerozlišujú medzi národným egocentrizmom a oddaným vlastenectvom – existuje pre nich len jedna správna cesta. Na jej konci sa nachádza svet bez hraníc, v ktorom bude ľudstvo konečne môcť naplniť víziu Kantovho večného mieru.

Deti svetla a deti tmy

Podobne ako pri migračnej kríze, aj v súvislosti s nacionalizmom sme svedkami ideového stretu – so všetkými jeho praktickými dôsledkami – medzi deťmi svetla a deťmi tmy. Hlas detí úsvitu je vo verejnom priestore opäť málo počuť. Ak by hlavnou príčinou tohto stavu bol ich nízky počet, nasledovná dekáda by bola pre Slovensko horšia ako tá predchádzajúca.

Vzostup nacionalizmu nenecháva idealistické deti svetla ľahostajnými – bijú na poplach. Súčasťou ich morálnych apelov sú európske hodnoty, ľudské práva, multikultúrna spoločnosť, medzinárodná spolupráca či globálna zodpovednosť. Do ich koncepcie nezapadá nielen typ nacionalizmu, ktorého sme svedkami južne od slovenských hraníc, ale ani ten, ktorý viedol k brexitu.

Niektoré deti svetla sa rozhodli nálepkovať a škatuľkovať nielen deti tmy, ale každého, kto nezdieľa ich názor. Spomeňme si na diskusiu o povinných kvótach pre utečencov. Fakt, že tento mechanizmus pomoci odmietali deti tmy, neznamená, že by ho tie osoby, ktoré chcú v rámci možností obetavo pomáhať, mali prijať.

Deti tmy označujú deti svetla za naivných slniečkarov či dokonca vlastizradcov. Ich populárne výrazy, ktoré odzrkadľujú zastávané priority, sú národné záujmy, štátna zvrchovanosť, bezpečnosť a poriadok či kultúrne tradície. Odmietajú prijímať medzinárodné záväzky, ktoré sú podľa nich v rozpore so záujmami Slovenska. Medzi ich obľúbené piesne patrí „Zůstaň mým domovem“.

Mnohé deti svetla uvedenú skladbu nikdy nepočuli, napriek tomu, že má na YouTube viac ako štyri milióny prehraní. Česká hudobná skupina, z ktorej dielne pieseň vzišla, je prinajmenšom kontroverzná. Ak ju však len odsúdime a nezamyslíme sa, prečo je taká populárna, niečo dôležité nám uniká. Rovnaké platí o rastúcej popularite „alternatívnych“ médií. Práve tam dostávajú priestor osoby, ktoré sa prezentujú ako ochrancovia kresťanských a národných hodnôt.

Deti svetla diagnostikovali ochorenie, ale nenachádzajú účinný liek na ochromenie vplyvu detí tmy. Niektoré z nich si zvolili prístup nadradeného moralizovania, primitívneho zosmiešňovania či používania metód, ktoré samy odsudzujú u svojich názorových protivníkov. Vo svojej sociálnej bubline sa tešia popularite, no ich vplyv mimo nej je zanedbateľný. Ich prístup je navyše kontraproduktívny – vplyv detí tmy neoslabuje a, naopak, burcuje ich do ďalšieho boja.

Deti svetla a deti tmy sa od seba líšia ako deň a noc, ale spája ich jeden spoločný omyl – premýšľajú čierno-bielo a realitu prezentujú, akoby existovali len dve alternatívy. Deti svetla s horlivosťou revivalistických kazateľov nacionalizmus odsudzujú, zatiaľ čo deti tmy ignorujú jeho odvrátenú stranu.

Isteže, deti svetla a deti tmy by sme v ich čistej forme hľadali dlho a ťažko. Nachádzame medzi nimi rôzne odtiene, a preto je svet, v ktorom žijeme, taký pestrofarebný. To však nič nemení na skutočnosti, že základné nastavenie ľudí smerom k idealizmu alebo realizmu, univerzalizmu alebo partikularizmu, eurooptimizmu alebo europesimizmu, globalizmu alebo nacionalizmu je reálne. A spoločnosť je viac či menej polarizovaná pozdĺž týchto čiar.

Rovnako ako pri iných témach, aj pri téme nacionalizmu sa domnievam, že najlepší prístup ponúkajú deti úsvitu. Z istého uhla pohľadu môžeme povedať, že sú to deti svetla, ktoré sú realistické, alebo deti tmy, ktoré sú idealistické. Ich základné posolstvo je jasné: lásku k národu by sme nemali bagatelizovať ani absolutizovať.

Dobrý a zlý nacionalizmus

Teoretici nacionalizmu obvykle rozlišujú medzi „dobrými“ a „zlými“ typmi nacionalizmu. Do prvej kategórie patria jeho liberálne formy, zatiaľ čo do druhej neliberálne. Politický, kultúrny, etnický, občiansky či náboženský nacionalizmus sa od seba odlišujú a treba k nim podľa toho aj pristupovať. Ako deti svetla, tak aj deti tmy sú vinné z nedostatočne diferencovaného prístupu.

Riešenie, ktoré v tomto čase ponúkajú deti úsvitu na prebúdzanie (zlého) nacionalizmu, nie je viac globalizmu, ale (dobrý) nacionalizmus. Inými slovami, nemilovať svoj národ menej na úkor abstraktného univerzalizmu, ale milovať ho správnym spôsobom. Alebo ešte inak, zodpovedné vlastenectvo, ktoré je charakteristické eurorealizmom a v širšom kontexte glokalizmom (zvažovaním globálneho a lokálneho).

Paradoxne, milovať národ správnym spôsobom pomáha to, čo sa niekedy spája s milovaním ho nesprávnym spôsobom alebo nemilovaním ho vôbec – kresťanstvo. Je pravdou, že niektoré radikálne prúdy v rámci kresťanstva kladú lásku k Bohu do ostrého protikladu k láske k národu. Na druhej strane sa stretávame s nezdravým až nebezpečným prepájaním náboženských a nacionalistických sentimentov.

Kresťanstvo – ako mu rozumiem – tlmí zlý nacionalizmus a povzbudzuje k zodpovednému vlastenectvu, respektíve občianstvu. Ako náboženstvo, ktoré sa neviaže na žiadne teritórium, etnicitu či ideológiu, a ako viera, ktorá zdôrazňuje, že kresťania sú na tomto svete pútnikmi a ich etickým mandátom je milovať všetkých ľudí, sa kresťanstvo stáva prirodzenou hrádzou neosvieteného nacionalizmu, ktorý by si nárokoval absolútnu alebo neprimeranú lojalitu.

Takto chápané kresťanstvo zároveň rešpektuje konkrétne väzby lásky (a nutností) a povzbudzuje k zodpovednosti v rôznych úrovniach vzťahov. Začína partikulárnym, či už je to rodina, mesto, alebo národ, a končí univerzálnym. Je nielen idealistické, ale aj realistické: chápe, že abstraktné koncepty neprebijú emocionálne putá. Lásku k národu neznevažuje, ale koriguje ju inými láskami.

Nacionalizmus a hokej

Ktokoľvek by počas blížiacich sa majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji občanov Slovenska vyzýval, aby namiesto povzbudzovania vlastného tímu fandili „dobrému hokeju“ alebo „najlepšiemu tímu“, by väčšinu fanúšikov nepresvedčil. A to ani keby svoju výzvu podporil teóriou nacionalizmu, ktorá prezentuje národ ako „imaginárnu komunitu“. Už Seneca chápal, že „nikto nemiluje vlasť preto, že je veľká, ale že je jeho“.

To, že slovenská hokejová rodina bude povzbudzovať národné mužstvo k víťazstvu a pri znení štátnej hymny budú mať mnohí ruku na hrudi, je prirodzené a nie je to podmienené znevažovaním súperov. Medzi hráčmi jednotlivých krajín zväčša nie sú zlé vzťahy, najmä ak spolu hrajú na klubovej úrovni. Ani medzi fanúšikmi jednotlivých krajín nemusia byť nevraživé vzťahy.

Ak by došlo ku garazde či nenávistným prejavom fanúšikov, riešením by nebolo ich káranie, že príliš milujú svoje mužstvo, moralizovanie, že majú milovať hokej, či utopická vízia, aby milovali všetky tímy rovnako. Ešte horším by bola snaha zhora o vytvorenie multinárodných tímov a úplne najhorším by bol návrh zakázať hokej. Riešením by bolo zodpovedné vlastenectvo, ktoré nepotláča národnú identitu a súvisiace záujmy, no zároveň ich krotí vyššími ideálmi a hodnotami.

Zodpovedné vlastenectvo si tiež uvedomuje reálne možnosti svojej krajiny a má schopnosť robiť (aj) pragmatické rozhodnutia. Slovensko mohlo organizátorov Svetového pohára v roku 2016 postaviť pred ultimátum – buď bude na podujatí prítomné národné mužstvo, alebo sa ho slovenskí hokejisti nezúčastnia. Asi tušíme, ako by to dopadlo. Lepším riešením bolo zastúpenie Slovenska v Tíme Európy a konečný výsledok tejto medzinárodnej spolupráce nebol vôbec zlý.

Slovensko čakajú nielen majstrovstvá sveta v hokeji, ale aj prezidentské voľby a následne parlamentné voľby. Zodpovedný vlastenec si pri volebnej urne nechce vyberať medzi pochabými deťmi svetla, ktoré znevažujú alebo zľahčujú význam národného cítenia, a prefíkanými deťmi tmy, ktoré ho zneužívajú s cieľom uchopiť moc a presadzovať typ nacionalizmu, ktorý je nezlučiteľný s liberálnou demokraciou. Chce si vyberať spomedzi detí úsvitu, ktoré milujú svoju vlasť a pamätajú tiež na to, že autentická láska nepozná hranice.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie