Denník N

Stačilo spomenúť meno Lipšic a Harabin sa stával nekontrolovateľným (ukážka z knihy)

v roku 2008 sa pokúsila opozícia odvolať ministra spravodlivosti Štefana Harabina (za HZDS). Foto - TASR
v roku 2008 sa pokúsila opozícia odvolať ministra spravodlivosti Štefana Harabina (za HZDS). Foto – TASR

V roku 2006 sa zo sudcu Najvyššieho súdu stal minister spravodlivosti. Do funkcie v prvej vláde Roberta Fica ho oslovil líder HZDS Vladimír Mečiar. Štefan Harabin dostal ponuku, ktorú nedokázal odmietnuť.

Text je súčasťou knihy Harabin,
ktorú napísali Veronika Prušová a Marián Leško

S faktom, že nový minister spravodlivosti bol vnímaný ako kontroverzný človek, a ani s tým, že bol spájaný s množstvom negatívnych krokov, ktoré na Najvyššom súde robil, nemal problém ani premiér Robert Fico. Ten na jeho obhajobu povedal, že Harabin bol „aj legitímne zvolený druhýkrát za predsedu Najvyššieho súdu a z dôvodov, ktoré nie sú doteraz vyjasnené, bol zbavený funkcie“.

Fico sa s Harabinom poznal ešte z čias, keď spolu pôsobili na ministerstve spravodlivosti. Navzájom sa obdivovali. Spájalo ich trestné právo, v ktorom sa považovali za odborníkov. Keď Fico v roku 2001 vydával knihu Nutná obrana, Harabin ako predseda Najvyššieho súdu mu ju recenzoval.

V čase, keď vznikala vláda, sa tak vlastne nikto v Smere nezamýšľal nad tým, že Harabin nie je najvhodnejším kandidátom na ministra. Jeden z jeho členov spomína, že skôr sa diskutovalo o otázke, či ísť vôbec s Mečiarom, no Harabin neprekážal nikomu. Na to, ako predtým viedol súd, sa už zabudlo. Keď do neho bili médiá či opozícia, Smeru to skôr imponovalo: „Sami sme si boli vedomí, že nie sme prijímaní mnohými a že nás považujú za outsiderov. Preto nebol dôvod Harabina odmietať.“

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Pri rokovaniach s Mečiarom si vraj Harabin kládol podmienky. Jednou bolo, že bude môcť robiť akékoľvek personálne aj legislatívne zmeny. Druhou, že sa zruší Špeciálny súd. Od Mečiara dostal voľnú ruku, a tak sa 4. júla 2006 stal ministrom spravodlivosti v prvej vláde Roberta Fica, ktorú tvorila koalícia Smeru, HZDS a SNS.

Na uvedenie do úradu si do Bratislavy odskočil z dovolenky v Chorvátsku, ktorú trávil s rodinou, a vzápätí sa k Jadranu vrátil. Už s ochrankou a vládnou limuzínou. Bola to ďalšia z jeho podmienok. Chcel s dcérami absolvovať dovolenku pri mori, ktorú im sľúbil. Aj tak z nej vraj dokopy nič nemal, pretože si chystal priority. Potom sa do úradovania pustil naplno.

Stále pri tom zdôrazňoval, že ostáva sudcom a že vo vláde je ako odborník. Odmietal špekulácie o tom, že vstúpi do HZDS. „S niektorými predstaviteľmi tejto politickej strany sa poznám. Ale nemám s nikým z politikov nadštandardné vzťahy. Viacerých si vážim, ako napríklad premiéra Roberta Fica, z ktorého pre jeho vedomosti z práva a logiku by bol skvelý sudca alebo prokurátor. Po skončení funkcie ministra sa hodlám vrátiť k súdeniu. Nemienim vstúpiť do žiadnej politickej strany,“ tvrdil.

„Na vláde vystupoval absolútne kompetentne. Bolo nespochybniteľné, že sa rezortu rozumie,“ spomína človek, ktorý Harabina v kabinete zažil. Jeho kolegovia zistili, že ak sa s Ficom na niečom zhodne, tak je to podpora sudcov. Nový minister stále zdôrazňoval, že treba navýšiť počet sudcov, zvýšiť im platy a zlepšiť ich podmienky na prácu. To prešlo aj do vládneho programu.

Harabin sudcom sľuboval vytvorenie podmienok „na naplnenie záruk sudcovskej nezávislosti“ a zachovanie ich „sociálnych istôt s cieľom maximálne stabilizovať ich spoločenské postavenie“. No na druhej strane vláda v programovom vyhlásení sudcov upozornila, že bude zvyšovať nároky aj na ich občiansku bezúhonnosť a etické správanie, a to aj mimo pracoviska, „s tým, že v prípadoch zavineného porušenia týchto kritérií bude vyvodená ich zákonná zodpovednosť“.

Pravidelne opakoval, že neznesie lenivcov v talári. Náhodne navštevoval súdy, kde kontroloval pojednávania a následne hodnotil pripravenosť sudcov. No pri návšteve nikdy nezabudol sudcom aj čosi prisľúbiť – nové vybavenie, počítače, rekonštrukciu atď. Zároveň sa im líškal aj zabezpečením štrnástych platov, ktoré neboli vyplatené dlhé roky.

Pôsobil metódou „cukru a biča“. „Chce len jedno – aby sudcovia pracovali, a to bez rozdielu, lebo naozaj, až na pár výnimiek, mnohí sú chronicky unavení, vyhorení, leniví. Vo svojej podstate uznáva každého, ak je múdry, je dosť zhovievavý k väčšine, ale, žiaľ, nezabúda, ak si niekto do neho rypol,“ povedal jeden z jeho blízkych spolupracovníkov.

O Harabinovi sa vedelo, že nemá rád kritiku a mstí sa oponentom. Takže aj vyvodzovanie zodpovednosti záviselo napríklad od toho, ako sa kto v minulosti staval k Lipšicovi a jeho reforme.

„Lipšicom bol priam posadnutý,“ hovorí istý bývalý minister. Vraj stačilo spomenúť exministrovo meno a Harabin sa stal nekontrolovateľným. Dokázal sa pri tom neuveriteľne rozčúliť. „Niekedy sme to využívali a robili si z neho aj srandu pri obede. Vždy niekto z nás, väčšinou Robert Kaliňák, nadhodil tému Lipšic a Pišta spustil. A išiel a išiel. Bol to nezastaviteľný prúd.“

Na vláde si všetci tykali. „Pišta bol inak žoviálny a priateľský. Dokázal presvedčivo hovoriť o svojich návrhoch.“ Údajne jediný, kto mu dokázal oponovať, bol generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Medzi ním a Harabinom vraj vždy bolo cítiť isté napätie.

Keďže Harabin, ale aj Mečiar boli priam posadnutí Lipšicom, kľúčovou témou ministra spravodlivosti sa stalo zrušenie Špeciálneho súdu. „Bol ako buldog. Ak bol o niečom presvedčený, tak za tým išiel. Je až neuveriteľne húževnatý,“ spomína si na Harabina niekdajší kolega. „Ak raz niekomu vyhlási vojnu, tak ide až do konca.“ Keďže Špeciálny súd bol Lipšicovým „dieťaťom“, išiel po ňom. Žiadne argumenty proti nevnímal.

Lenže tento súd bol symbolom boja proti korupcii a ani verejnosti nebola táto téma až taká vzdialená. Vládnym politikom preto nebolo úplne ľahostajné, keď novinári začali písať, že mafiáni sa budú radovať, ak sa Špeciálny súd zruší.

Štefan Harabin

Teraz najčítanejšie