Začiatok a koniec priateľstva Roberta Fica a Štefana Harabina (ukážka z knihy Harabin)

Text je súčasťou knihy Harabin,
ktorú napísali Veronika Prušová a Marián Leško

Vzťah medzi Štefanom Harabinom a Robertom Ficom má dlhú históriu. Ešte ako člen Strany demokratickej ľavice a potom zakladateľ Smeru Fico obhajoval Harabina v jeho sporoch s ministrami Jánom Čarnogurským a Danielom Lipšicom.

V januári 2003 sa ho zastal proti „organizovanému ťaženiu“, ktoré vraj proti nemu viedla druhá Dzurindova vláda. Ficovi neprekážalo, že Harabin odmietal zaviesť elektronickú podateľňu, lebo si chcel udržať svoj vplyv nad rozdeľovaním spisov, čo podľa vtedajšieho generálneho prokurátora predstavovalo aj vplyv na rozsudky.

Spôsob, akým viedol „svoj“ súd, ako organizoval výberové konania na voľné miesta, skladal dovolacie senáty, zostavoval rozvrh práce súdu, ako trestal sudcov, ktorých nepovažoval za „svojich“, a odmeňoval iných a aj seba, vyvolával pohoršenie. Ale nie u Fica.

Predseda Smeru nevzal vážne ani stanovisko sudcovského orgánu Najvyššieho súdu, ktoré upozornilo na „viacnásobné vážne porušenie platných zákonov súčasným predsedom pánom JUDr. Štefanom Harabinom“.

V roku 2006, keď Harabina navrhol za ministra spravodlivosti Vladimír Mečiar, predseda vlády, ktorý má ústavnú právomoc, aby stranícku nomináciu zamietol, nominanta HZDS akceptoval. Zastával sa ho aj vtedy, keď vyšlo najavo Harabinovo priateľstvo s Bakim Sadikim.

Svoj postoj nezmenil, ani keď sa voči ministrovi spravodlivosti začala vymedzovať časť sudcov, ktorí svoj postoj sformulovali v dokumente Päť viet. Sudcom, ktorí volali o pomoc, lebo „zmena justičného systému zvnútra nie je možná“, dal najavo, že od neho pomoc nedostanú.

Premiér držal ochrannú ruku nad šéfom kliky, ktorá ovládla slovenskú justíciu a disciplinárnymi konaniami trestala každého, kto sa jej opovážil vzoprieť. O protestujúcich sudcoch povedal, že začali vojnu proti Harabinovi, „len aby prekryli to, že majú slabé pracovné výkony“, a svojho ministra sa zastal tvrdením, že „ide veľmi proti tým, čo nepracujú“.

O tom, aké vrelé vzťahy medzi nimi panovali, svedčali bozky, ktoré Harabin v roku 2013 uštedril Ficovi pri oficiálnom podujatí a pred televíznymi kamerami. O to prekvapujúcejšia bola verbálna facka, ktorá padla na Harabinovu tvár v roku 2014 počas prezidentskej volebnej kampane.

Premiér v televíznom dueli povedal: „Ak by sa mňa opýtal pán Harabin, či by som mu odporúčal, aby kandidoval za predsedu Najvyššieho súdu, tak by som mu povedal, aby nekandidoval, že mu to neodporúčam.“ Vraj preto nie, lebo Harabin ako predseda Najvyššieho súdu rozdeľuje súdnictvo. Skutočnosť, že Harabin ho v tejto funkcii rozdeľoval odjakživa, si kandidát Fico roky nevšímal. Ako „objektívny fakt“ to postrehol týždeň pred druhým kolom prezidentských volieb.

Fico sa nezriekol Harabina za to, čo urobil slovenskému súdnictvu, ale odtiahol sa od neho preto, lebo nejaký interný prieskum naznačil, že mu to ako prezidentskému kandidátovi môže pomôcť.

Ficovi ani defenestrácia Harabina nepomohla k prezidentskému postu. Harabina však nasmerovala k tomu, aby sa o svoje miesto na výslní pokúsil ako alternatíva ku všetkému a voči všetkým.