O politických kandidátoch na Ústavný súd a nemeckom príklade

Autor je právnik

Súčasná voľba kandidátov na ústavných sudcov otvorila otázku účasti bývalých či aktívnych politikov v týchto voľbách. Vstup bývalého trojnásobného premiéra ešte viac rozprúdil túto diskusiu. Samotný Robert Fico pri svojej prezentácii uviedol viaceré príklady zahraničných politikov, ktorých zvolili za ústavných sudcov okrem iného aj v Nemecku. Poďme sa pozrieť, ako to v tejto krajine funguje.

V Nemecku sa polovica zo 16 sudcov volí v Spolkovom sneme a druhá polovica sudcov v Spolkovej rade. V obidvoch komorách parlamentu sa vyžaduje dvojtretinová väčšina odovzdaných hlasov. Je to systém voľby ústavnou väčšinou, ktorý odporučila Slovensku aj Benátska komisia vo svojom nedávnom stanovisku. U nás sa ho nepodarilo presadiť. Nemecký ústavný súd sa skladá z dvoch osemčlenných senátov. Najmenej traja členovia senátu musia byť bývalí sudcovia najvyšších súdov, zvyšok tvoria profesori práva. Medzi kandidátmi nemôžu byť žiadne iné právnické profesie – advokáti, notári a pod.

Výber sa uskutočňuje dohodou dvoch rozhodujúcich politických klubov – kresťanských demokratov a sociálnych demokratov. Najdôležitejšia pri výbere je veľmi vysoko nastavená odborná a morálna latka na kandidátov. Vychádza sa z toho, že každý kandidát je obrazom strany, ktorá ho nominovala, a slabý sudca neobstojí pri konfrontácii s argumentačne zdatnejším kolegom. Výsledok? Nemecký ústavný súd patrí medzi najrešpektovanejšie ústavné súdy v Európe.

Ani voľby ústavnou väčšinou nezaručujú automaticky vysokú úroveň zvolených kandidátov. Aj tento systém sa dá obísť. Dve najsilnejšie politické strany by sa mohli dohodnúť aj na opačných kritériách. Nominovať na ústavný súd svojich poslušných kandidátov a tým si zabezpečiť vplyv na chod jedného senátu ústavného súdu. Napriek tejto existujúcej možnosti sa k tomuto riešeniu nemeckí poslanci neznížili. Nedovolí im to ich okrem iného vysoká politická a právna kultúra. Potom sa aj politické voľby menia na štátnické rozhodnutia s vysokou mierou zodpovednosti za fungovanie štátu. Tento náročný systém výberu umožňuje zvoliť za ústavného sudcu aj bývalého politika, ale musí ísť o mimoriadnu právnickú osobnosť, ktorá je rešpektovaná aj politickými súpermi.

O zvolení politika za ústavného sudcu by malo aj na Slovensku platiť, že okrem vysokej odbornosti je rovnako dôležitý charakter a ich doterajšie postoje. Ak niekto nemá problém účelovo vykladať a prekrúcať ústavu a zákony ako poslanec či predstaviteľ výkonnej moci, môžeme mať dôveru v principiálnosť jeho postojov na pozícii sudcu? Dnešní kandidáti s politickou minulosťou by sa mali zamyslieť, či sú takou právnickou osobnosťou, aby boli zvoliteľní aj v systéme voľby ústavnou väčšinou. Odpoveď nie je ťažká. Niektorí z nich by boli v takejto voľbe neúspešní s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Preto nebol ani vážny záujem väčšiny v parlamente meniť zaužívaný systém, lebo ten umožňuje vládnej koalícii navoliť si svojich kandidátov.