Vladimír Šnídl
O kantíne v kasárňach Vajnory niektorí návštevníci hovoria, že keby ju ešte nedávno videla hygiena, tak ju nechá zavrieť. Pleseň na stenách, odretý nábytok a jedlo low-costovej kvality sú bežným štandardom. Podobne síce vyzerajú kantíny aj v iných útvaroch, Vajnory sú však v jednej veci výnimočné. Dlhodobo v nich pôsobí desať zahraničných dôstojníkov, ktorí sem prišli na žiadosť slovenskej vlády.
Až opakované sťažnosti a hroziaca medzinárodná hanba primali ministerstvo obrany, aby kantínu upravilo aspoň do trochu prijateľnej podoby. „Je to štandardné zariadenie, jeho úroveň je v zmysle aktuálnych noriem a predpisov,“ hovorí major Tomáš Čiampor, ktorý za týchto cudzincov komunikuje s médiami.
Banálny príbeh okolo kantíny dokresľuje prístup Slovenska k medzinárodnej jednotke, o ktorej ste zrejme doteraz veľa nepočuli. Nesie označenie NFIU (NATO Force Integration Unit), čo vo vojenskom žargóne znamená „styčný tím pre integráciu“. Jej pracovisko je kúsok od centra Bratislavy, tvorí ju tridsať Slovákov a desať dôstojníkov z krajín NATO.
Takéto jednotky vznikli v ôsmich krajinách východnej Európy ako odpoveď na ruskú agresiu na Ukrajine. Ich úlohou je zisťovať, čo by dotyčná krajina potrebovala od spojencov v prípade napadnutia a aké prípravy by si vyžadoval ich eventuálny príchod.
Za Slovensko o vybudovanie takejto jednotky požiadal ešte bývalý minister obrany a súčasný podpredseda parlamentu Martin Glváč (Smer-SD), hoci sa tým nikdy príliš nechválil. Štáty ako Nemecko, Česko či USA žiadosti vyhoveli a na Slovensko poslali svojich špecialistov, ktorým hradia mzdu, ubytovanie a ďalšie výdavky vo výške tisícov eur mesačne.
„Obsadiť každé jedno miesto je pre vysielajúcu krajinu mimoriadne náročné, zväčša by malo ísť o špičkového odborníka s profesionálnou znalosťou angličtiny,“ vysvetľuje hovorca jednotky Čiampor.
Bilancia po dvoch rokoch
Jednotka začala oficiálne fungovať pred dvoma rokmi, keď už rezort obrany po Glváčovi prebrala SNS. Denník N sa rozprával s niekoľkými ľuďmi blízkymi armáde, aby sme zistili, ako to s jednotkou vyzerá dnes. Aký je výsledok?
Nominanti Andreja Danka jednotku vyložene trpia; jej prvý veliteľ plukovník Jozef Zekucia radšej odišiel do civilu, hoci mu minister SNS ponúkal generálsku hodnosť, druhý veliteľ jednotky Štefan Acsai má náhle skončiť už po roku vo funkcii.
Príslušníci jednotky sa nesmú stretávať s novinármi ani s analytikmi z nepohodlných mimovládok. „Zakazujú im robiť to, čo by malo byť prirodzenou súčasťou ich práce. Vrcholom paradoxu je, že viac než ministerstvo obrany s nimi komunikuje ministerstvo zahraničia,“ hovorí bývalý obranný analytik, dnes tieňový minister obrany OĽaNO Jaroslav Naď.
Táto politika SNS sa zhoduje s tým, čo jej nominanti deklarujú aj verejne. V dokumente k budúcnosti nadzvukového letectva napríklad ministerstvo obrany uviedlo, že „dlhodobú prítomnosť spojeneckých vojsk NATO na území Slovenskej republiky“ vníma ako negatívum.
Z ministerstva obrany sa k jednotke hlási len štátny tajomník Róbert Ondrejcsák z Mosta-Híd, ktorý však nemá rozhodujúce slovo.
Podľa Ondrejcsáka ide o „najdôležitejšiu spojeneckú inštitúciu na území Slovenska“. „Založili ju na našu žiadosť, aby nám pomohla vo viacerých oblastiach. Nejde o žiadny cudzí element, ako sa to niektorí snažia nahovárať,“ hovorí Ondrejcsák.
Škoda pre Slovensko
Ministerstvo pre tento svoj postoj prichádza o možnosť využívať služby desiatky dôstojníkov, ktorých pre potreby Slovenska platia spojenci. Slovenská armáda by napríklad prostredníctvom nich mohla prehlbovať spoluprácu s ich domovskými armádami.
„Miesto toho sa však vedenie ministerstva tvári, akoby u nás ani neboli. Pokiaľ nemusí, radšej ich do ničoho nezapája,“ dodáva Naď.
Vláda by zároveň mohla jednotku využívať na propagovanie členstva v NATO. „V komunikácii s verejnosťou vidím veľký potenciál. Táto jednotka môže pomôcť pri vysvetľovaní úlohy NATO, hodnoty spojenectiev a vôbec západného ukotvenia Slovenska,“ hovorí Ondrejcsák.
Podpora členstva v NATO na Slovensku klesá, v súčasnosti je najnižšia spomedzi okolitých krajín. Podľa vlaňajšieho prieskumu Globsecu by 31 percent Slovákov hlasovalo za odchod, zatiaľ čo napríklad v Česku by to bolo iba 14 percent.. „Tento trend je výsledkom masovo šírených dezinformácií a konšpiračných teórií o pôsobení NATO,“ poznamenal Globsec.
Propagácia NATO je však v rozpore s prokremeľskou politikou SNS. Zrejme aj z toho dôvodu sa Dankovi ľudia nesnažia pretláčať príslušníkov styčného tímu do médií alebo pre nich organizovať verejné podujatia.
Aj o túto oblasť sa viac stará ministerstvo zahraničia, ktoré pomáha jednotke vybavovať napríklad príležitostné návštevy slovenských škôl. Pre žiakov to môže byť príležitosť pýtať sa zahraničných vojakov na rôzne mýty okolo NATO, ktoré mohli vidieť napríklad na Facebooku.
„Na besedách na školách napríklad vysvetľujeme, že NATO nemá pri ruských hraniciach žiadne stále základne alebo že neexistovala žiadna dohoda s Ruskom, že sa NATO nebude rozširovať na východ, ako sa to občas skreslene prezentuje,“ hovorí Čiampor.
Pred voličmi radšej ticho
Hlavným dôvodom vzniku styčných tímov bola snaha NATO pripraviť sa na scenár, že by niektorý z členských štátov musel požiadať o vojenskú pomoc. Prípadný príchod zahraničných posíl by si totiž vyžadoval rozsiahlu prípravu na všetkých stranách.
Príslušníci styčných jednotiek sa majú preto stretávať s domácimi vojakmi, policajtmi a úradníkmi zo všetkých inštitúcií, ktoré by boli do takejto operácie zapojené.
„Mapujú napríklad to, aké sú kapacity cestnej siete alebo železníc, aké sú možnosti výcvikových priestorov, bavia sa s policajtmi o tom, ako by strážili vojenské konvoje. Sú spojkou medzi domácimi úradmi a veliteľstvami NATO,“ hovorí prvý veliteľ slovenského tímu Jozef Zekucia.
Styčné tímy vznikli v rokoch 2015 až 2017 vo všetkých štátoch, ktoré tvoria východnú hranicu NATO, vrátane Poľska či Maďarska. Na Slovensku to s takouto jednotkou bolo od začiatku problematické.
Politici druhej Ficovej vlády na jednej strane vedeli, že bezpečnostná situácia si vybudovanie takejto jednotky vyžaduje. Bývalý minister Glváč o ňu požiadal začiatkom roka 2015, keď vojna na východnej Ukrajine gradovala a nebolo jasné, či sa nezačne prelievať aj do ďalších štátov.
Na druhej strane to bolo v čase, keď premiér Robert Fico zdôrazňoval, že nedopustí na Slovensku žiadne cudzie základne. „Keby nás do toho niekto nútil, vyvolal by som referendum,“ hovoril v septembri 2014.
Aj keď pracovisko s niekoľkými štábnymi dôstojníkmi má ďaleko k vojenskej základni, v čase dezinformácií môže akákoľvek prítomnosť cudzích vojakov vyvolať hystériu na sociálnych sieťach.
Ficova vláda sa preto požiadavkou na styčný tím doma nechválila, novinári si informácie radšej zisťovali od hovorcov NATO. „Od začiatku sme boli nechcené dieťa,“ poznamenáva Zekucia.
Milióny z NATO pre Bonul
Na vznik slovenského tímu vyčlenilo NATO niekoľko miliónov eur, ktoré mohla vláda použiť na prípravu pracoviska. Exminister Glváč si to vysvetlil ako príležitosť presmerovať tieto peniaze k firme blízkej Smeru, ktorou bola SBS-ka Bonul nitrianskeho podnikateľa Bödöra.
Pár dní pred odchodom z funkcie nechal Glváč uzavrieť trojmiliónovú zmluvu s Bonulom na rekonštrukciu budovy vo vajnorských kasárňach, kde mala jednotka sídliť. Všetko prebehlo v tichosti, bez tendra – novinári sa o zákazke dozvedeli až o niekoľko týždňov neskôr.
Keďže Bonul sa staviteľstvu nevenuje, tak si na tieto práce okamžite najal skutočnú stavebnú firmu. Na ministerstve kolovali historky, že keď mala prísť na stavbu kontrola, robotníci si obliekli reflexné vesty Bonulu, aby vyzerali, že patria k víťazovi tendra.
Podľa zdrojov Denníka N istý čas dokonca hrozilo, že NATO pre tieto machinácie peniaze neuhradí, k tomu však nakoniec nedošlo.
Polovica cudzincov nedorazila
Jednotka NFIU mala podľa pôvodných plánov vyzerať tak, že polovicu z jej 40-členného personálu obsadia Slováci a polovicu členské štáty. Tento plán však rýchlo stroskotal. Zahraničné armády napokon na Slovensko poslali len desať vojakov.
Hovorca jednotky Čiampor vysvetľuje, že pre členské krajiny bolo zložité v krátkom čase obsadiť každý z ôsmich tímov, ktorý vznikal na východnej hranici.
„Keď členské štáty zvažujú vyslanie svojho zástupcu, zohľadňujú napríklad dostupnosť personálu, dostupnosť zdrojov či záujmy v danom regióne. Z tohto hľadiska nie je úroveň obsadenia medzinárodných pozícií v NFIU na Slovensku ani prekvapujúca a ani neúspešná,“ argumentuje.
Pre slovenskú armádu to však znamenalo ďalšiu komplikáciu – chýbajúcich desať cudzincov musela neplánovane nahradiť vlastnými ľuďmi. Keďže malo ísť o skúsených a jazykovo zdatných dôstojníkov, títo potom armáde chýbali na iných pozíciách.
Ďalšou témou sa stalo zloženie jednotky podľa národností. Do slovenského tímu vyslali troch vojakov Američania, po dvoch Česi a Nemci, a po jednom Poľsko, Maďarsko a Rumunsko. Celkovo sa teda zapojilo šesť štátov. Účasť pôvodne avizovali aj Turci, tí však svojho človeka nevyslali.
Na porovnanie: do maďarskej jednotky NFIU, ktorá sa budovala paralelne so slovenskou, poslalo vojakov jedenásť štátov.
Problémy za Smeru i SNS
V rámci slovenskej armády dostal vznik tímu na starosť vtedajší zástupca náčelníka generálneho štábu Pavel Macko (dnes kandidát strany Spolu do Európskeho parlamentu), ktorý patril k prozápadne orientovaných generálom.
Za veliteľa jednotky presadil plukovníka Zekuciu, ktorý mal bohaté skúsenosti s pôsobením v medzinárodných tímoch. S Mackom najprv slúžil na veliteľstve v nemeckom Heidelbergu, v roku 2008 ich oboch vyslali na veliteľstvo v Afganistane. V roku 2010 bol Zekucia posledným veliteľom slovenského kontingentu v Kosove, ktorý dohliadal na jeho stiahnutie domov.
Zekucia spomína, že už od začiatku narážali na problémy, a to hlavne pri komunikácii s ministerstvom obrany, za ktoré zodpovedal Glváč.
„Stále bol nejaký problém, stále sa niečo zdržovalo. Dlhé týždne sme čakali na to, kým nám dodali počítače a šifrované spojenie, bez čoho sme nemohli vôbec pracovať,“ hovorí Zekucia.
Po voľbách 2016 Glváča vystriedal nominant SNS a bývalý generál Peter Gajdoš. Zekucia hovorí, že po jeho príchode sa spolupráca s ministerstvom viditeľne zlepšila.
„Minister Gajdoš mal spočiatku záujem nám pomáhať. Naše informačné správy boli naraz bez problémov schvaľované, schvaľovali nám aj nákupy potrebného vybavenia,“ hovorí Zekucia.
Táto zmena však trvala len krátko. V lete 2016 Danko vyslal do funkcie šéfa služobného úradu Jána Hoľka, svojho suseda a bývalého obchodného partnera, ktorý si v rozhodujúcich veciach vydobyl väčšie právomoci než minister Gajdoš. Hoľkovou doménou sa stal biznis a presadzovanie prokremeľskej línie SNS.
Medzinárodná blamáž
Vplyv Dankových ľudí sa prejavil už v januári 2017, keď malo prebehnúť slávnostné spustenie činnosti jednotky. Napríklad v pobaltských krajinách pojali takúto udalosť ako príležitosť propagovať členstvo v NATO – na Slovensku sa ceremónia skončila fiaskom.
Otvorenie pracoviska NFIU vyšlo na obdobie, keď krajina žila aférou okolo povýšenia Andreja Danka na kapitána. Nominanti SNS sa pravdepodobne báli, že novinári sa na ceremónii budú pýtať aj na Dankove výložky; akciu sa tak pred nimi pokúsili utajiť.
Keď sa o tom médiá dozvedeli a vyrazili do Vajnôr, pri vstupe do kasární ich zastavili policajti. Večerné televízne správy sa tak miesto informovania o NATO začínali zábermi, ako novinárske štáby stoja na príjazdovej ceste a spoza múru kasární počúvajú vojenskú dychovku.
Na Slovensko kvôli tejto udalosti prileteli aj špičky Aliancie, ako bol zástupca náčelníka vojenského výboru, americký generál Steven Shepro, alebo šéf oddelenia verejnej diplomacie Tacan Ildem.
Podľa informácií Denníka N boli rozčarovaní, keď zistili, že majú otvárať pracovisko bez médií. Situáciu muselo vtedy zachraňovať ministerstvo zahraničia, ktoré Ildemovi zorganizovalo aspoň malú improvizovanú tlačovku na svojej pôde.
Nepríjemný odchod prvého veliteľa
Táto udalosť len predznamenala ďalšie nezhody. Jednotka NATO síce začala svoje pôsobenie, po prvých mesiacoch však narazila na vytýčené hranice.
Nominanti SNS ju odmietli zapojiť do takzvaného obranného plánovania, pri ktorom sa na generálnom štábe pripravujú plány na obranu krajiny.
Dochádzalo aj k problémom okolo ich previerok. Zahraniční vojaci síce disponujú previerkami NATO, Dankovi ľudia však od nich vyžadovali aj slovenské previerky, preto sa nemohli účastniť dôležitých porád.
Veliteľ jednotky Zekucia už po pár mesiacoch fungovania jednotky oznámil, že vo funkcii končí a po 29 rokoch v uniforme odchádza do civilu. O konkrétnych dôvodoch s Denníkom N hovoriť nechcel. Naznačil len to, že úlohu hrali rodinné dôvody aj prístup niektorých ľudí na ministerstve k jeho jednotke.
„Hrozilo, že by som musel robiť morálne kompromisy, čo som odmietol,“ hovorí Zekucia bez ďalších podrobností.
Pre nominantov SNS znamenal Zekuciov odchod reputačný problém. Gajdošovi ho v televíznych debatách predhadzoval poslanec SaS a exminister obrany Ľubomír Galko – spolu s odchodom ďalších skúsených dôstojníkov.
„Pán minister, zamyslite sa nad tým, prečo tak húfne odchádzajú do civilu. Odchádzajú preto, lebo ľudia, ktorých vám nasadil pán predseda SNS Danko, mám na mysli pána Hoľka, tam robia zlú krv,“ hovoril Galko v jednej z debát na TA3.
Vyprovokovaný Gajdoš následne prezradil, že sa Zekuciu snažil udržať aj tým, že mu ponúkal hodnosť generála, ktorú však nezobral. „Ja osobne som hovoril s plukovníkom Zekuciom, ktorého som presviedčal, aby zostal. Ponúkal som mu generálske miesto, nezobral ho,“ povedal Gajdoš.
Koniec druhého veliteľa
Miesto Zekuciu nastúpil v marci 2018 nový veliteľ, plukovník Štefan Acsai. Aj v jeho prípade išlo o skúseného dôstojníka, ktorý v armáde slúži viac než tridsať rokov.
Dvakrát bol nasadený v Kosove a trikrát v Afganistane. Pri svojej poslednej misii v roku 2013 viedol tím poradcov, ktorí pomáhali Afganskej národnej armáde budovať útočný prápor rýchlej reakcie.
Viacerí ľudia blízki rezortu obrany, s ktorými Denník N hovoril, sa však zhodli, že Acsai už nemal také odhodlanie chodiť do konfliktov s politickými nominantmi, aby presadzoval záujmy jednotky.
Jeho pozícia však nebola jednoduchá. Ako veliteľ styčného tímu oficiálne podliehal veliteľstvu NATO v poľskom Štetíne. Zároveň však vedel, že po ukončení misie budú o ňom znovu rozhodovať nominanti SNS na čele s novým náčelníkom generálneho štábu Danielom Zmekom.
Navyše, na jar 2018 na protest proti vymenovaniu Zmeka odišiel z armády aj zástupca náčelníka generálneho štábu Pavel Macko, ktorý bol akýmsi garantom medzinárodnej jednotky. Až do januára tohto roka, keď vymenovali Mackovho nástupcu, tak jednotka nemala v slovenskej armáde človeka, ktorý by za ňu zodpovedal.
Ako tieto súvislosti komentuje samotný Acsai? Vo vyjadrení pre Denník N uviedol, že svoje úlohy dobre pozná, a odmietol, že by nehájil záujmy jednotky.
„Ubezpečujem vás, že akúkoľvek problematiku, ktorá sa týka jednotky, riešim okamžite so zástupcom náčelníka generálneho štábu, ktorý mi je určený ako nadriadený. Akékoľvek záležitosti, ktoré vyvstanú smerom k slovenským ozbrojeným silám, sú takisto riešené týmto systémom. Pokiaľ nastane nejaká situácia okolo zahraničného príslušníka, komunikujem s jeho nadriadeným, čo je zvyčajne vojenský pridelenec,“ odpísal.
Denníku N poslal Acsai toto vyjadrenie v prvej polovici februára. Než sme spracovali článok, na webe ozbrojených síl vyšla krátka správa, že Acsai vo funkcii končí.
Miesto neho má nastúpiť v poradí už tretí veliteľ jednotky, plukovník Peter Brauner, ktorý v súčasnosti vedie odbor strategického plánovania na generálnom štábe.
Aký je dôvod tejto výmeny? Generálny štáb len stručne uviedol, že Acsai končí po roku vo funkcii, ako to bolo plánované. Takéto vysvetlenie však nedáva zmysel.
Pri Acsaiovom nástupe vo februári 2018 ministerstvo nikde netvrdilo, že bude veliť len rok. Na takéto posty sú velitelia štandardne prijímaní na tri roky s možnosťou predĺženia ešte o rok. Pravdepodobnejšie teda je, že Acsai buď skončil sám, alebo ho náhle vymenili.
Ubudne Nemec, pribudne Brit
Nasledujúce mesiace budú pre jednotku NFIU zásadné. Bude sa totiž končiť rotácia prvým zahraničným príslušníkom. Ich domovské štáty sa tak budú rozhodovať, či miesto nich pošlú niekoho ďalšieho, alebo účasť v slovenskom tíme zrušia.
Napríklad nemecká ambasáda už Denníku N potvrdila, že Nemci jedného zo svojich dvoch zástupcov bez náhrady stiahnu. Druhé miesto v slovenskom tíme si však plánujú ponechať.
Naopak, v jednotke by mal po novom pribudnúť zástupca britskej armády, ktorý by tak počet zúčastnených krajín rozšíril na sedem.
„Na základe už vykonaných bilaterálnych rozhovorov a dohôd by v letných mesiacoch roku 2019 mal nastúpiť príslušník zo Spojeného kráľovstva, čo je dôkazom prehlbujúcej sa spolupráce s partnermi v Aliancii,“ uviedol končiaci veliteľ Acsai.
Či jeho nástupca na veliteľskom poste fungovanie jednotky rozhýbe, zatiaľ nie je jasné. Verejne svoje plány doteraz neprezentoval.
„Pre tú jednotku by však bolo najlepšie, keby sa jej veliteľom stal niektorý zo zahraničných dôstojníkov, ktorý by nepodliehal tlaku zo strany ministerstva,“ myslí si Zekucia.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
