Tanec je ako cudzí jazyk: keď ho ovládate, dohovoríte sa s kýmkoľvek, aj s Japoncami, hovorí Vlado Michalko
Do sedemnástich rokov ho folklór odpudzoval ako niečo umelé a patetické. To však len do momentu, kým nevidel archívne nahrávky z dedín, kde ľudia folklórom žili. Folklór ho chytil, vyštudoval VŠMU a ako tanečník, pedagóg a choreograf pôsobil v množstve súborov po celom Slovensku. Od roku 2004 chodieva pravidelne aj do Japonska, kde slovenské folklórne tance učí japonské súbory. „Sú veľmi poctiví a povedal by som, že niektoré tance vedia zatancovať ešte lepšie než niektoré naše súbory,“ hovorí Vlado Michalko.
Ako sa slovenský folklór dostal do Japonska?
Neviem to presne, ale myslím si, že to bolo prostredníctvom Lúčnice, ktorá tam vystupovala. Zrejme sa im to vtedy zapáčilo a začali sa o náš folklór viac zaujímať. U nich je totiž bežné, že sa popri práci venujú mnohým záujmom a aktivitám. Prvý súbor Krásna Hôrka tam vznikol asi okolo roku 1993.
Krásna Hôrka je názov japonského súboru?
Áno, je tam päť súborov. Okrem Krásnej Hôrky sú to Polka, Chorovody – súbor nazvaný podľa starodávnych ženských tancov, Valaška a Kuriatko – to je preklad z maďarčiny, keďže tento súbor sa venuje najmä maďarským tancom. A ak ide o Krásnu Hôrku, berú to naozaj vážne. V čase, keď ju zničil požiar, urobili finančnú zbierku a poslali ju na Slovensko.
Vedia po slovensky, keď používajú slovenské názvy?
Niektorí áno a dokonca sa s nimi trochu lámanou slovenčinou dá aj porozprávať. Učia sa. Mne dali ako prvé do ruky japonsko-slovenský slovník, ale nejde mi to tak dobre, dokážem sa maximálne poďakovať.
Na svojom webe píšete, že prvýkrát ste sa v Japonsku ocitli v roku 2004. Ako sa to stalo?
Môj pedagóg z VŠMU Ervín Varga,
