Denník N

Keď deťom poviete, že už nikdy nebudete ako predtým alebo že umierate

Ilustračné foto - Flickr.com/Nasrul Ekram
Ilustračné foto – Flickr.com/Nasrul Ekram

Vdovec a vdova rozprávajú, ako ich rodiny zasiahla vážna choroba a smrť. Ich chorí partneri svojim deťom krutú pravdu netajili.

Danu neprekvapilo, keď jej lekár povedal, že jej rakovina prsníka metastázuje v mozgu aj v pečeni. Dlhšie sa necítila dobre, zle sa jej dýchalo, mávala závraty, pískalo jej v uchu, stratila chuť do jedla, zoslabla prakticky z večera do rána.

„Brala to tak, že to raz príde. S rakovinou bojovala osem rokov. Prvá liečba bola úspešná. Po operácii a po dvoch kolách chemoterapie išla do remisie. Po piatich rokoch choroba udrela znovu a tentoraz to bolo naozaj zlé, s metastázami. Presne pred rokom jej lekár povedal, že je v štádiu, keď sa už budú snažiť ‚len‘ o predĺženie a uľahčenie života,“ opisuje vdovec po Dane David.

Manželmi boli 15 rokov. Majú dvoch synov, 13- a 11-ročného. Chlapci vedeli o druhej „časti“ maminej choroby. Pri prvom útoku rakoviny boli ešte škôlkari a táto fáza trvala pomerne krátko. Starší si pamätá len to, že mama mala krátke vlasy.

V druhom prípade však Dana zostávala doma, často ležala, nočný stolík bol plný liekov, časť starostlivosti o domácnosť prevzala Danina mama a sestry.

„Bolo ťažké predstierať, že je všetko v poriadku alebo že mama má chrípku. Rozhodli sme sa, že chlapcom, vtedy boli prvák a druhák na základnej škole, nebudeme klamať. Povedali sme im, že mama má rakovinu, že je to vážna choroba a že liečba je ťažká a mama bude často unavená, ale že s pomocou rodiny sa budeme snažiť, aby to oni príliš nepociťovali,“ hovorí David.

Chlapci boli vystrašení, hlavne menší, ktorý je nezbednejší, si myslel, že mama je chorá preto, lebo ju stále hneval a musela po ňom upratovať hračky. Rodičia im, samozrejme, vysvetlili, že choroba je chyba vo vnútri tela a mama by ochorela aj vtedy, keby boli najposlušnejšie deti na svete.

Mať to pod kontrolou

David hovorí, že Danina choroba mávala fázy, keď fungovali ako bežná rodina, ale aj také, keď deti radšej zaviezol k svokre a každé ráno ich chodil brávať od nej do školy.

Pred rokom prišiel najťažší moment. „Poviem to tak, ako to bolo: Dana zomierala, lekári nám to nezatajovali, debata bola už len o tom, či chce ísť Dana do hospicu alebo to s pomocou personálu odtiaľ zvládneme sami doma. Dana sa rozhodla pre hospic, lebo podľa nej to bola pre deti menšia trauma. Ja som to rešpektoval, lebo čo som si vtedy myslel, nebolo podstatné a nie je to dôležité ani dnes. Bola tam necelé štyri mesiace, tri dni pred smrťou sme ju doviezli domov, ako si želala. Zomrela v prítomnosti mňa, svojej mamy a sestričky z hospicu, keď boli deti v škole. Kým sa vrátili, prišla pohrebná služba a odviezla jej telo. Večer predtým ešte jednému z chlapcov podpisovala úlohu.“

Keď sa Dana dozvedela, že choroba je v terminálnom štádiu, rozhodla sa, že deťom sama povie, čo to znamená. „Snažila sa, aby v tej situácii, do ktorej sa dostala, mohla aspoň niečo urobiť podľa vlastných predstáv,“ vysvetľuje David.

O tom, ako s deťmi hovoriť, sa radila s psychologičkou v hospici. Alfou a omegou takýchto rozhovorov je pravda podaná primerane veku detí. Vo všeobecnosti platí, že mladší tínedžeri, napríklad ako Danini synovia, vedia, čo je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie