Americká ľavica si musí premyslieť, ako sa postaví k Venezuele
Odpoveďou na riziko, že sa Amerika môže opäť raz zmýliť a urobiť niečo zlé, určite nie je rezolútna nečinnosť.
Autor je americký novinár a politológ
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Venezuela predstavuje pre Trumpovu vládu dôležitý test. Vláda musí robiť takú zahraničnú politiku, ktorá pomôže odprevadiť do minulosti hnusný režim Nicolasa Madura bez toho, že by vzbudila odpor proti tomu, čo časť sveta vníma ako americký „imperializmus“. Musí podporovať aj politickú tranzíciu, ktorá neohrozí starú gardu natoľko, že bude bojovať až do úplného konca. A USA sa musia spojiť s inými krajinami, aby Venezuele pomohli dostať sa z hrozivej situácie, do ktorej za posledných posledných desať rokov spadla. Všetko toto si vyžaduje opatrnú diplomaciu, multilateralizmus a tichý tlak, nie bombastické vyhlásenia.
Ruky preč od Madura
Lenže Venezuela predstavuje výzvu aj pre Demokratickú stranu. Dokáže formulovať svoje postoje k Venezuele a svoju zahraničnú politiku jasnejšie a jednotnejšie? Doteraz sme totiž boli svedkami len znepokojujúcich signálov, že nová zahraničná politika Demokratickej strany sa môže ľahko zmeniť na reflexívny izolacionizmus, ktorý nie je veľmi odlišný od inštinktov Donalda Trumpa vyjadrených v slogane Amerika na prvom mieste.
Členka Snemovne reprezentantov Tulsi Gabbardová, ktorá zastupuje štát Havaj, hovorí, že „USA musia zostať mimo Venezuely. Nech si o svojej vlastnej budúcnosti rozhodnú samotní Venezuelčania“. Kongresmanka Ilhan Omarová z Minnesoty zase hovorí, že „nemôžeme vyberať lídrov iných krajín podľa toho, ako to vyhovuje nadnárodným korporátnym záujmom“. Senátor za Vermont Bernie Sanders zasa poznamenal: „Musíme sa poučiť z minulosti a nesmieme sa miešať do zmien režimov a podporovať prevraty.“ Ľavicový hrdina Noam Chomsky a sedemdesiat iných akademikov a aktivistov podpísalo list, ktorý z krízy vo Venezuele do veľkej miery obviňuje Spojené štáty.
Skutočne musí človek vysvetľovať, že venezuelské problémy sú v prvom rade výsledkom činnosti odpornej vlády v Caracase? Že Venezuelčania nemohli rozhodnúť o svojej vlastnej budúcnosti alebo vybrať si svojich vlastných lídrov celé roky – nielen za Madura, ale ešte za vlády Huga Cháveza? Súčasná vláda sa dostala a drží sa pri moci tak, že zmanipulovala voľby, že ničila opozičné strany, že ovplyvňovala médiá a že proti protestujúcim používala smrtiace zbrane. Počas jediného januárového týždňa sily podporujúce Madura údajne zabili minimálne tridsiatich ľudí a 850 ich uväznili. To tvrdí Organizácia Spojených národov.
Klub diktátorov
Chávezov a Madurov režim zničil Venezuelu, ktorá kedysi patrila k najbohatším latinskoamerickým štátom, a vyvolal takmer nepredstaviteľnú infláciu, ktorá sa pohybuje na úrovni jedného milióna percent. (Ceny sa zdvojnásobujú približne každých 19 dní.) Najjednoduchším a najpochmúrnejším ukazovateľom, ako sa veci vo Venezuele zhoršili, je emigrácia: od roku 2015 krajinu opustili približne tri milióny Venezuelčanov. To je asi desať percent obyvateľstva, čo by v Spojených štátoch predstavovalo asi 30 miliónov ľudí.
Ale milióny iných Venezuelčanov zostávajú a bojujú. V roku 2013 húfne prichádzali voliť proti vláde a napriek zmanipulovaným voľbám Madura takmer porazili. Nakoniec o dva roky neskôr zvolili parlament, v ktorom získala prevahu opozícia. V posledných rokoch Venezuelčania organizovali masívne protesty proti režimu, a to aj napriek tomu, že vláda používa slzný plyn, demonštrantov často zatýka a niekedy aj zabíja. Teraz sa postavili za opozičného lídra Juana Guaidóa a v súlade s ústavou sa snažia previesť moc v štáte z vlády, ktorú ovláda Maduro, na zvolený parlament.
Dlhé roky používala venezuelská vláda svoje ropné bohatstvo na podporu protiamerických hnutí po celej Latinskej Amerike od Kuby po Nikaraguu. Má pevné väzby na obchodníkov s drogami a je dobre zdokumentované, že si vybudovala vzťahy s Iránom či dokonca s Hizballáhom. Nie je prekvapujúce, že Madurov režim podporujú iné silné ruky z celého sveta: od Vladimira Putina cez Si Ťin-pchinga po Recepa Tayyipa Erdogana a iránskych mulláhov.
Pomoc ľuďom v problémoch
O tom, kam sa pohne progresívna zahraničná politika,
