Denník N

Z komárňanského zberného tábora sa dostali šťastnou náhodou, konca vojny sa dočkali v Budapešti

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Počas oslobodzovania Budapešti sa ukrýval s rodinou v hoteli, kde ich takmer zasiahol granát. Črepy z rozbitej presklenej kupoly zasypali celé schodisko.

Ondrej Petö sa narodil 3. januára 1935 v Budapešti do zámožnej židovskej rodiny Pollákovcov. Jeho rodina inak žila vo Vrábľoch, kam prišli Ondrejovi predkovia ešte v roku 1849 z nemeckého Freibergu (neďaleko Drážďan). Začali tu obchodovať so zmiešaným tovarom, no neskôr vybudovali aj octáreň, likérku a sýpku.

Staňte sa súčasťou putovnej výstavy námestiami Slovenska. V súčasnosti nemáme na výstavu „ani cent“ a je nám vážne clivo, ak je iba v sklade. Vďaka vám ju budeme môcť aktualizovať a putovať s ňou naprieč Slovenskom.

Príbehy 20. storočia prinášame na námestia už od roku 2015. Zdokumentovali sme stovky príbehov skutočných hrdinov, ktorí ani v najťažších chvíľach nezabudli na svoju ľudskosť.

V Post Bellum sa snažíme, aby ich spoznali tisíce ľudí. Preto chceme pokračovať v putovaní Príbehov 20. storočia mestami a dedinami naprieč Slovenskom. Aj vy nám môžete pomôcť, aby pamäť národa nebledla!

Podporiť nás môžete na startlabe.

Aby si ako Židia mohli v Uhorsku ponechať živnosť, zmenili si v roku 1904 priezvisko z Pollák na Petö. Židovská identita im neuľahčovala život ani v hustnúcej atmosfére pred druhou svetovou vojnou, a tak v roku 1938 všetci prestúpili do reformovanej kresťanskej cirkvi.

Zberný tábor v Komárne

Po Prvej Viedenskej arbitráži sa Vráble stali súčasťou maďarského územia. Formálna príslušnosť ku kresťanskej viere udržiavala rodinu v relatívnom bezpečí.

Keď mal však Ondrej päť rokov, zomrel mu otec a dva roky nato aj starý otec. Ondrej a jeho o dva a pol roka staršia sestra Judita zostali s matkou sami a po nástupe maďarskej fašistickej strany k moci v októbri 1944 sa trojica ocitla v ohrození pred chystanými deportáciami.

Dva týždne sa ukrývali u panej, ktorá im vypomáhala v domácnosti, v neďalekej obci Maňa. Ondrej ako dieťa nerozumel tomu, prečo mu zakazovali chodiť na ulicu a mal sa zdržiavať len vnútri, nanajvýš na dvore.

„Pamätám sa, že môj najväčší zážitok bol, keď na dvore zapriahli dve kravičky do voza a ja som s tými kravičkami mohol ísť až po bránu. Ďalej som však nesmel.“

Napriek opatrnosti po nich prišli maďarskí žandári a odviezli ich do zberného tábora v Komárne. Ocitli sa v cele spolu so židovským šľachticom Weissom a jeho katolíckou manželkou a ešte s jednou rakúskou ženou, taktiež katolíčkou.

Ondrejova mama sa s rakúskou spoluväzenkyňou spriatelila. Rakúšanka sa do tábora dostala tak, že maďarskí žandári pôvodne pátrali po jej mužovi, ktorý bol Žid, no keďže sa ukrýval a nemohli ho nájsť, za trest odviezli ju. Keď si to vypočula Ondrejova mama, nabádala ju, aby išla za vysokým nemeckým dôstojníkom Wehrmachtu, ktorý práve prišiel do tábora, a aby mu vysvetlila okolnosti svojho zatknutia.

Rakúšanka dala na jej radu a nemeckému dôstojníkovi vyrozprávala, ako ju – katolíčku a občianku ríše – neprávom odvliekli maďarskí žandári, a ukázala mu tiež celu, do ktorej ju strčili. Keď zistil, že v cele sú dve deti, nezisťoval príčinu ich uväznenia a okrem Rakúšanky prikázal pustiť aj obe deti spolu s ich mamou.

Z tábora ich prepustili neskoro večer. Ondrejova mama si uvedomovala, že návrat do Vrábeľ by pre nich znamenal aj návrat do komárňanskej cely.

Na stanici sa rozlúčili s rakúskou záchrankyňou a nastúpili na prvý vlak do Budapešti. Mesto bolo vtedy plné utečencov. Ubytovali sa v hoteli a spoliehali sa na to, že v dave sa nikto nebude zaujímať o ženu s dvomi deťmi. Pre každý prípad však mali pripravenú historku, že sú na úteku pred prebiehajúcim Slovenským národným povstaním.

Foto – Post Bellum

Budapeštiansky pobyt

V tom istom čase sa začala vojenská operácia oslobodzovania Budapešti sovietskymi jednotkami. Mesto nebolo bezpečné a trojica z rodiny Petöovcov sa ocitla v rozsiahlych priestoroch hotelového suterénu, kde desiatky ľudí prečkávali vojenské obliehanie. Z hotelovej reštaurácie dostávali dvakrát denne jedlo – dopoludnia tanier skromnej polievky a popoludní zväčša porciu uvarenej strukoviny.

Po istom čase strávenom v úkryte už vedeli, že okolo piatej podvečer býva vonku pokoj a nestrieľa sa. Keďže im dochádzalo čisté oblečenie, mama sa rozhodla, že všetci traja pôjdu po veci do svojej izby na tretie poschodie. Zbalili si, čo potrebovali, a izbu zamkli. Ondrejova sestra si však spomenula, že v izbe nechala svoju bábiku, a uprosila mamu, aby sa po ňu vrátili. Vošli teda opäť do izby po sestrinu hračku a v tej chvíli hotel zasiahol granát. Presklená kupola hotela sa rozbila a výbuchom zničené steny zasypali hotelové schodisko.

„Schody boli celé zasypané troskami. Keby sme v tom momente boli išli práve dole, tak nás to zasiahne,“ spomína Ondrej.

V hotelovom suteréne zostali až do oslobodenia Budapešti v polovici februára 1945. Prvýkrát po dlhých týždňoch ukrývania tak konečne vyšli von na svetlo. Bol síce slnečný deň, no výjavy na ulici boli pre Ondreja rovnako mrazivé ako februárové počasie.

„Vystúpil som z hotelových dvier a tam ležal jeden mladý nemecký vojak s čiernou bodkou na čele, ruky rozhodené, blondiak, príslušník SS. Ten obraz vidím, akoby to bolo dnes. Potom som vyšiel trochu ďalej, tam ležali zdochnuté kone a ľudia z nich rezali mäso, najmä zo stehien. Keďže bol hlboký mráz, zrejme to ešte mohli jesť, ale keby aj nebol, tak by to zjedli aj tak, keďže nič iné nemali.“

Na druhej strane mesta žila jediná sestra Ondrejovej mamy s manželom a synom. Petöovci sa chceli k príbuzným dostať a niekoľko dní hľadali možnosť, ako sa prepraviť na druhú stranu Dunaja, keďže všetky mosty boli počas bojov zničené. Napokon sa na provizórnom drevenom člne nebezpečne preplavili na druhú stranu.

O príbuzných síce nemali žiadne správy, no s nádejou sa pešo vybrali na známu adresu. Na mieste sa však dozvedeli, že teta s manželom už nežijú. Na trhovisku ich zasiahol mínometný granát. Tetu trafili črepiny do brucha a po troch dňoch zomrela na infekciu. Strýkovi preťali tepnu na nohe a po hodine a pol, bez poskytnutia pomoci od okoloidúcich, na ulici vykrvácal. Ich syn Peter sa stal sirotou, no Ondrejova mama si ho neskôr adoptovala, aby tak získal československé občianstvo a po vojne odišiel študovať do Prahy.

Návrat domov bez domova

Vo Vrábľoch ich čakali náročné začiatky. Dom našli úplne vykradnutý a museli si ho postupne nanovo zariadiť. Ondrejova sestra Judita sa ako veľmi mladá vydala a s manželom obnovili činnosť niekdajšej octárne, ktorá bola počas vojny zastavená. Podarilo sa im kúpiť aj vojenské nákladné auto po americkej armáde a začali ho používať na rozvoz octu. Podnikaniu sa darilo, mohli si dovoliť kúpiť osobné auto a ocot dovážali aj do českej časti republiky. Plány im však skrížila komunistická vláda, ktorá po prevzatí moci súkromné podnikanie postupne zlikvidovala.

Budova octárne aj s ostatným príslušenstvom mala byť už krátko po februári 1948 znárodnená, avšak stála na spoločnom pozemku vedľa rodinného domu Petöovcov.

„Bol to nádherný dom. Vpredu sme mali ružovú záhradu s veľkým stromom uprostred a živý orgovánový plot, ktorý nás oddeľoval od tej priemyselnej časti.“

Judita už v tom čase bývala v Spišskej Novej Vsi, kde sa jej manželovi podarilo zamestnať. Ondrejovej mame však komunisti pre pozemok robili problémy, dokonca ju zaistili a protiprávne odvliekli do väzenia. Andrej ako 13-ročný chlapec zostal v dome sám. Chodil za mamou do väzenia, nosieval jej čistú bielizeň a na obed ho pozývali domov jeho kamaráti. Po troch týždňoch vo väzení mama podpísala darovaciu listinu o tom, že rodinný dom daruje štátu. Tak ich štátna moc pripravila nielen o firmu, ale aj o domov.

Keďže Ondrejova mama sa začiatkom 50. rokov znovu vydala, odsťahovali sa spolu do Nitry k jej novému manželovi. Ondrej začal navštevovať strojársku priemyslovku v Bratislave a do Nitry sa vracal vždy na prázdniny. Do ich domu však medzitým nasťahovali straníckeho funkcionára s celou rodinou. Zabrali polovicu izieb aj s kuchyňou a voľné nechali len dve miestnosti. Ondrej tým prišiel o svoju izbu.

„Ja som vlastne nemal kde bývať. Keď som chodil na prázdniny, tak som býval po všelijakých podnájmoch v Nitre, alebo som nechodil vôbec domov, lebo som išiel radšej na brigádu. Len aby som nebol doma, kde som nemal miesto. Proste, nepatril som nikam.“

Akcia Apollo – Matador

Po skončení priemyslovky Ondrej pokračoval v strojárskom odbore aj na vysokej škole v Bratislave. V poslednom ročníku štúdia boli študentom v zmysle hesla „bližšie k masám“ prideľované tzv. pracovné umiestenky.

„Museli sme každý pracovať vo fabrike osem hodín normálne ako v zamestnaní a len v sobotu sme mali školu.“

Ondrej dostal umiestenku do chemickej fabriky Matador, v ktorej napokon zostal pracovať aj po získaní vysokoškolského diplomu.

Tu si spomína na zaujímavú epizódu z čias pôsobenia vo fabrike, keď bola postavená nová veľká hala na výrobu gumových lepidiel. Na prevádzku boli potrebné veľké stotisíclitrové nádoby, v ktorých sa skladovali priemyselné riedidlá. Nerezové nádoby mali pre Matador vyrobiť strojárne v Brne, tie však na poslednú chvíľu oznámili, že nádrže im dodať nemôžu. Vedenie KSČ totiž rozhodlo, že prednosť má dodávka nádrží pre Líbyu, ktorá bola spriateleným štátom a nádrže potrebovala na ropu a benzín. Pre novú halu to znamenalo dlhodobý odklad spustenia výroby.

Ondrej však dostal nápad využiť oceľové nádrže zo zbombardovanej rafinérie Apollo, ktoré boli dostatočne veľké a v ktorých sa predtým skladoval olej, vďaka čomu nezhrdzaveli. Problémom zostávalo, ako ich prepraviť na druhý breh Dunaja do fabriky, keďže terajší Starý most, vtedy jediný most cez rieku, na prepravu veľkorozmerných nádob nestačil. Vymyslel teda iný spôsob – pomocou ťažkej techniky nádrže dopravili k brehu, plávajúci žeriav, objednaný z Komárna, nádrže naložil na remorkér, ten ich preplavil na druhú stranu a opäť plávajúci žeriav ich vyložil na breh. Ondrej tak ušetril fabrike aspoň dva roky čakania.

Foto – Post Bellum

Práca ako hobby

Od vedenia fabriky sa však pochvaly alebo vďaky za vybavenie celej veci nikdy nedočkal. Bol z toho sklamaný, a preto neváhal zúčastniť sa výberového konania do televízie, v ktorom uspel. Začal pracovať vo vývojovom stredisku a neskôr sa stal vedúcim techniky v novom televíznom štúdiu.

V roku 1968 mal možnosť odísť pracovať do zahraničia. V televízii dal výpoveď a pripravoval sa na odchod z krajiny. Plány mu však zmaril príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. S manželkou a dvomi malými dcérami nechcel riskovať neistotu emigrácie.

„Zelené pasy prestali platiť, vymysleli nejaké šedé, ku ktorým ste sa nemohli dostať. Ja som zostal bez miesta – zaujímavý moment, že som bol nezamestnaný v Československu.“

Podarilo sa mu však nájsť si miesto v Telovýchovnej jednote Slovan a postupne sa vypracoval na riaditeľa jedného zo siedmich výrobných závodov, ktoré prislúchali k TJ Slovan. Po desiatich rokoch vo funkcii ho vymenovali za ústredného riaditeľa všetkých siedmich výrobných podnikov.

Po Nežnej revolúcii sa zamestnal ako obchodný zástupca jednej švajčiarskej firmy, ktorá mala na Slovensku podnikateľské zámery. Aj keď sa švajčiarsko-slovenská spolupráca ukončila pre nepriaznivú politickú situáciu v čase vlády Vladimíra Mečiara, Ondrej nestrácal pracovný entuziazmus.

„Viete, ja som celý život bol v manažérskych funkciách, čiže ja som nemal ani záhradku, ani som nebol rybár, ani poľovník, ani som nezbieral známky. Proste nemal som hobby. Ja som mal hobby svoju prácu.“

Pracoval ako riaditeľ vo firme pre oblasť automobilizmu aj ako dodávateľ komponentov na výrobu hasiacich prístrojov, čím sa zaoberá doteraz. Okrem toho sa mu podarilo po dlhom čase získať späť pozemok vo Vrábľoch. Rodinný dom bol v zdevastovanom stave a octáreň už bola rozobratá. Dom však dal postupne do poriadku a dnes ho prenajíma a pravidelne navštevuje. Žije s manželkou v Bratislave.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie