Denník N

Frflanie tridsiatnika o tom, čo nás mala naučiť škola a nenaučila

Vieme všeličo možné aj nemožné o matematike, ale ani zamak nás nikdy nič neučili o témach ako kritické myslenie alebo vedecká metóda poznávania.

Mám v čase, keď píšem tieto riadky, akurát narodeniny (nie, nemusíte mi gratulovať; tridsaťdva, pre zvedavé typy), tak sa nejako v panike zo starnutia ohliadam dozadu a mám pocit, že zhruba tridsiatka je vek, keď sa človek začne z čírej lenivosti a úbytku síl stávať oveľa lepším.

Napríklad oproti obdobiu spred desiatich rokov oveľa menej klamem – ani nie tak z morálnych dôvodov, iba preto, že si človek metódou pokus-omyl uvedomí, aké zložité a komplikované je udržať si prehľad v tom, komu a čo som hovoril, pričom taká pravda sa oveľa lepšie pamätá. Z úplne rovnakých lenivostných pohnútok menej pijem, skôr chodím spať, upokojil som sa aj v citovej oblasti.

Takto sa utešujem, ale mám aj zoznam vecí, ktoré ma, vidiac seba pred pár rokmi a ľudí v mojom veku, aj neskutočne štvú. Hlavne táto jedna – že sme všetci prešli dvanásť a viac rokov školským systémom, ale na niektoré veci sme tých bolestných desať rokov od dvadsiatky do tridsiatky museli prichádzať sami, odkázaní na vlastné pokusy a omyly alebo dobré knihy, o ktorých nám nik nehovoril.

Že vieme všeličo možné aj nemožné o matematike, organickej aj anorganickej chémii, stavovcoch, povstaniach aj revolúciách, ale ani zamak nás nikdy nič neučili o témach ako kritické myslenie alebo vedecká metóda poznávania.

Kamarátka, veľmi múdra osoba, mi na pive argumentuje, že sny sa plnia, lebo presne jeden sen sa raz vyplnil. Normálne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie