Frflanie tridsiatnika o tom, čo nás mala naučiť škola a nenaučila

Mám v čase, keď píšem tieto riadky, akurát narodeniny (nie, nemusíte mi gratulovať; tridsaťdva, pre zvedavé typy), tak sa nejako v panike zo starnutia ohliadam dozadu a mám pocit, že zhruba tridsiatka je vek, keď sa človek začne z čírej lenivosti a úbytku síl stávať oveľa lepším.

Napríklad oproti obdobiu spred desiatich rokov oveľa menej klamem – ani nie tak z morálnych dôvodov, iba preto, že si človek metódou pokus-omyl uvedomí, aké zložité a komplikované je udržať si prehľad v tom, komu a čo som hovoril, pričom taká pravda sa oveľa lepšie pamätá. Z úplne rovnakých lenivostných pohnútok menej pijem, skôr chodím spať, upokojil som sa aj v citovej oblasti.

Takto sa utešujem, ale mám aj zoznam vecí, ktoré ma, vidiac seba pred pár rokmi a ľudí v mojom veku, aj neskutočne štvú. Hlavne táto jedna – že sme všetci prešli dvanásť a viac rokov školským systémom, ale na niektoré veci sme tých bolestných desať rokov od dvadsiatky do tridsiatky museli prichádzať sami, odkázaní na vlastné pokusy a omyly alebo dobré knihy, o ktorých nám nik nehovoril.

Že vieme všeličo možné aj nemožné o matematike, organickej aj anorganickej chémii, stavovcoch, povstaniach aj revolúciách, ale ani zamak nás nikdy nič neučili o témach ako kritické myslenie alebo vedecká metóda poznávania.

Kamarátka, veľmi múdra osoba, mi na pive argumentuje, že sny sa plnia, lebo presne jeden sen sa raz vyplnil. Normálne