Čo chce Putin?

V deväťdesiatych rokoch, keď sme sa na Rusko pozerali skôr ako na exotickú epizódku než na geopoliticky prízrak, bol Mark Galeotti jedným z hŕstky západných expertov, ktorí sa sústreďovali aj na odvrátenú stranu postsovietskeho sveta. Najprv na britskej Keele University a potom na Newyorskej univerzite vyučoval neobvyklé postgraduálne predmety o ruskej špionáži a organizovanom zločine, čo je, ako by povedal cynik, často tá istá vec.

Tieto roky otvorenosti, naivity a spokojnosti už máme za sebou. Záujem o Rusko je opäť veľký a s politológom, ktorý momentálne pôsobí na Royal United Services Institute v Londýne, sa radia firmy aj vlády.

Žiadny génius

Ale Galeotti sa o svoje myšlienky nedelí len s nimi. Na menej ako 150 jadrných stranách svojej novej knihy We Need to Talk About Putin: How the West Gets Him Wrong načrtáva strašidelný, ale presvedčivý obraz vládcu Kremľa a politického systému, ktorému tento človek dominuje. Kladie si pritom tri otázky: Ako vyzerá skutočný Vladimir Putin? Čo chce? A čo urobí najbližšie?

Kedysi bol autor knihy považovaný za jastraba, no dnes predstavuje skôr opatrný hlas. Tón väčšiny komentárov o Rusku, ktorými sa zaoberá, považuje za zjednodušujúci a občas za absurdne alarmujúci, čomu napomáhajú „klišé a karikatúry“ a „humbug a hystéria“.

Putin, ktorý je nespochybniteľným vládcom Ruska už dvadsať rokov, je údajne geopolitickým géniom, hlavou mafiánskeho štátu, subjektom kultu osobnosti a apoštolom novej formy etno-nacionalistickej ideológie s mystickými presahmi a globálnym dosahom. Systém, ktorý vedie, je údajne imperialistický, vražedný, kleptokratický a bezhlavý. Je jasné, že nie všetko môže byť pravda alebo aspoň nie všetko môže byť rovnako pravdivé.

Galeotti sa najprv zameral na predstavu, že keďže sú Rusi dobrí šachisti, Putin je veľmajster stratégie. Lenže táto predstava má od pravdy ďaleko. Putinovým najobľúbenejším športom je džudo a jeho najobľúbenejšou taktikou je obrátiť oponentovu silu proti nemu.

V skutočnosti je jeho prístup hlboko oportunistický. Západní analytici, ktorí predpovedajú ďalšie akcie ruského lídra, by si mali uvedomiť, že ani sám nevie, čo urobí nabudúce.

Adhockracia

Rusko ani nemá také jasné politické štruktúry, aké mal Sovietsky zväz. Galeotti zavádza termín „adhockracia“, ktorý opisuje systém, kde sa jednotlivci a inštitúcie predbiehajú v tom, ako potešiť svojho šéfa. Podstatou tohto „politického podnikania“ je, že odmeňuje snahu, predstavivosť, entuziazmus, iniciatívu a ambície.

Lenže človeka mimo systému to môže ľahko zmiasť, zvlášť, keď ide o pripisovanie viny. Nariadil Putin svojim špiónom a hekerom zaútočiť v roku 2016 na americký politický systém? Alebo títo ľudia robili veci aj bez inštrukcií, na vlastnú päsť dúfajúc, že sa mu to zapáči a dodatočne to odobrí?

Autor knihy tvrdí, že Putinovým najväčším zahraničnopolitickým úspechom je, že nás presvedčil, aby sme preceňovali jeho moc. Ruské vplyvové operácie nepochybne existujú, môžu mať zhubné dôsledky a len málokedy sú spektakulárne.

Toto však podľa Galeottiho môže viesť k nesprávnym odpovediam: kým hľadáme neexistujúceho bieleho žraloka, unikajú nám húfy piraní. Skôr ako dramatická predstava o zmanipulovaní volieb by nás malo znepokojovať presakovanie špinavých peňazí do nášho politického systému.

Závislý od spravodajských služieb

Ďalšou chybou je preceňovanie ideologickej koherencie Putinovho režimu. Ruský líder je oportunista, čo sa týka jeho intelektuálnych zdrojov alebo čohokoľvek iného. Vysokopostaveným predstaviteľom svojho režimu odporučil čítať výstredného emigrantského filozofa Ivana Iľjina. Svoj krátky okamih slávy zažil aj čudák Alexander Dugin, ktorý presadzuje svoju protizápadnú euroázijskú myšlienkovú školu. A rovnako sa to podarilo aj Alexandrovi Prochanovovi, nacionalistickému a militaristickému novinárovi.

Lenže tieto často protirečivé prúdy neosovietskeho, kvázifašistického a mystického myslenia nevytvárajú žiadny jednotný ideologicky rámec. Putinovým hlavným záujmom je zostať pri moci a akékoľvek výlety do politickej filozofie mu slúžia len na to, aby dosiahol tento cieľ, nie naopak. Za to by sme mu podľa Galeottiho mali byť vďační.

Ako píše autor, najhlbšie Putinove korene siahajú do KGB. Ruský prezident uznáva Jurija Andropova, bývalého šéfa sovietskej tajnej služby, ktorý začiatkom osemdesiatych rokov krátko vládol celému Sovietskeho zväzu. Ale táto náklonnosť by nebola obojstranná. Asketický a oceľový Andropov by bol zhrozený z korupcie, ktorá prerastá celý Putinov kamarátsko-kapitalistický systém.

Dôležité je vedieť, že Putin je závislý od svojich spravodajských služieb, kým Andropova do ich čela posadila komunistická strana, aby priečiacu sa KGB vyčistila. Galeotti opisuje ruského lídra ako fanúšika špiónov, ktorý svoj pracovný čas trávi prehliadaním spravodajských zvodiek, ktoré „skôr očaria, ako informujú“. Ruskí špióni sa naučili, že je lepšie poskytovať materiál, ktorý vyhovuje šéfovým predsudkom, ako veci, ktoré im protirečia.

Nič z tohto neznamená, že Rusko je na ceste obnovy imperiálnej veľkosti Sovietskeho zväzu. Pragmatickí kleptokrati okolo Putina prijímajú sčasti inscenovanú konfrontáciu so Západom ako spôsob, ktorý odvedie pozornosť verejnosti od ich lúpenia. Nech je, ako chce, na meraní síl so Západom nemajú žiadny záujem.

Nebývalá prosperita aj relatívny pokles

Galeottiho kniha si nerobí nároky na vyčerpávajúci opis. Autor preskakuje niektoré detaily, akým je napríklad úloha pravoslávnej cirkvi, a iné neopisuje správne, čo sa týka napríklad ruského pokusu o prevrat, ktorý sa roku 2016 udial v Čiernej hore, nie v Macedónsku. Kritizuje alarmistov, ale pravdou je, že mali celkom často pravdu. A kto vedel predpovedať pokus o dvojnásobnú vraždu v Salisbury, vojnu na Ukrajine alebo úspešné ruské vojenské dobrodružstvo v Sýrii?

Hoci bola kniha napísaná pred posledným strmým pádom popularity ruského lídra, jej autor presvedčivo píše o tom, že sa nad Kremľom vznáša atmosféra známa z Európy do konca 19. storočia. Podľa Galeottiho sa dajú nájsť aj paralely s Brežnevovou érou: tento sovietsky vodca začal ako efektívny administrátor, ale skončil ako komiksový zloduch, starec obklopený pritakávačmi.

Hoci Putinov režim zastavil dezintegráciu a úpadok krajiny (v skutočnosti šlo o najdlhšie obdobie ekonomického rastu a osobnej slobody v celej smutnej ruskej histórii), celkovým výsledkom je relatívny pokles. Ekonomická modernizácia sa nepodarila a Rusko zažíva skôr stagnáciu ako stabilitu. Hoci Rusko požíva ako veľmoc rešpekt, nevybudovalo si priateľstvá či spojenectvá, ktoré vytvárajú základ veľmocenského postavenia vo svete. Štáty bývalého sovietskeho impéria sa na Rusko pozerajú s rozhorčením a so vzdorom.

Výsledkom je, že šance na zlepšenie situácie doma aj v zahraničí sú mizerné. Výsledným a najužitočnejším aspektom knihy je konštatovanie, že ruské problémy sú oveľa staršie ako Putinova vláda a pravdepodobne ju aj prežijú.

Ako poznamenáva autor, „ruský líder vychoval politickú generáciu miniputinov“. Výsledkom je, že v budúcnosti budeme konfrontovaní s putinistickým Ruskom, aj keď na jeho čele už nebude stáť jeho zakladateľ.

Autor je britský spisovateľ a novinár