Rakovina

Nacizmus a komunizmus sú rodní bratia. A obaja sa živia zločinom. Majú na svedomí milióny premárnených životov, ťažia zo strachu a z obmedzovania práv a slobody ľudí. Čo na tom, že jeden apeloval na národnosocialistickú utópiu a druhý na proletársky internacionalizmus a triedny boj? Bez psychopatických vodcov, ochotných prisluhovačov, nájomných zabijakov, masívnej a lživej kampane, bez servilných médií, bez korupčných intelektuálov a bez takzvanej (hlavne však ustrašenej a zbabelej) mlčiacej väčšiny by nič nedosiahli.

Osobne som prišiel do styku s ľuďmi, ktorí boli na kandidátke Verejnosti proti násiliu a neprešli lustráciami ako spolupracovníci komunistickej Štátnej bezpečnosti, jej dôverníci alebo majitelia konšpiračných bytov. Niektorí podpísali spoluprácu po tvrdom vydieraní, niektorí pre kariéru, iní preto, aby ich deti mohli študovať… a podaktorí boli jednoducho zbabelci alebo udavačskí hajzli. Kto ich vydieral? Kto nimi manipuloval? Kto mnohým z nich zničil životy? Úderná päsť komunistickej strany – Štátna bezpečnosť. A kto riadil túto stranu a jej päsť? Komunistická strana Sovietskeho zväzu a jej KGB.

V pozadí je čosi neľudské až perverzné – program a aparát. V našom prípade program „jedinej pravdy“ a „aparát“, ktorý pre ňu pracoval ako dobre namazaný stroj. Však oni, tí aparátnici, nič, len „poctivo“ pracovali na programe. Pripomína mi to Eichmanna pred súdom v Jeruzaleme a pojem „banálneho zla“, ktorý v tejto súvislosti uviedla do života Hannah Arendtová. Dávna minulosť? Hovno!

Prešlo tridsať rokov a ešte stále žijeme s reliktami komunizmu a nacionálneho socializmu. Nedošlo k „narovnaniu“ ani vo vzťahu k príslušníkom komunistickej tajnej služby. Prešli bez úhony z jedného režimu do druhého, pokiaľ sa nedali rovno na biznis, alebo s kráľovskou výsluhou do dôchodku. Skartáciou dokumentov rozviedky a kontrarozviedky v prvých hodinách a dňoch Nežnej revolúcie boli „zneviditeľnení“, a tým aj vyviazaní zo zodpovednosti za kadečo. Hovorím o komunistickej, čiže totalitnej, rozviedke a kontrarozviedke. A ich všakovakí (vedomí aj nevedomí) spolupracovníci, obete…? Žijú so svojou stigmou a čakajú, kedy ich delikty vyplávajú na povrch, alebo sa s tými, čo už vyplávali, vyrovnávajú. A kto sa smeje v pozadí?

Je to už pár rokov, čo som šiel do Bratislavy na výročie novembra 89 s dvomi bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Obaja boli počas mečiarizmu vyhodení zo zamestnania a presídlili do Prahy. Obaja sú dnes na dôchodku a žijú z ruky do huby. Po stý raz som si od nich cestou vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Vystúpili sme z auta na Kozej ulici. Poniže kráčal pekne upravený dôstojný starý pán so psíčkom. Spokojný dôchodca. Alojz Lorenc.