Denník N

O Venezuele, protizápadnom bojovníkovi Ficovi a vláde, ktorá potopila vlastného ministra

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Musím povedať, že ma postup slovenskej vlády aj ministra Lajčáka zaskočil. Stanovisko ministerstva zahraničia bolo bez jedinej chybičky, veľmi presné z hľadiska medzinárodného práva a presne hodnotilo neústavné postupy (ex)prezidenta Madura a ústavnosť, ktorou sa ujal moci predseda Národného zhromaždenia Venezuely Juan Guaidó.

Európsky parlament štyrikrát prijal uznesenie, ktoré zareagovalo a odsúdilo kroky exprezidenta Madura, ktorými definitívne deštruoval ústavné zriadenie Venezuely: od ovládnutia súdnictva, vyradenia Národného zhromaždenia, v ktorom mala väčšinu opozícia, cez nedemokratické sformovanie Ústavodarného zhromaždenia, v ktorom má zastúpenie len Madurova strana, zatváranie opozície, zákazy kandidovať opozičným lídrom až po nelegálne vypísanie prezidentských volieb… O politických väzňoch, mučení, akciách tajnej polície proti komukoľvek nepohodlnému ani nehovoriac.

Rezolúcie Európskeho parlamentu sa vo svojich stanoviskách neopierali o tvrdenia naftychtivých korporácií ani o názory Trumpovej administratívy, ani o vášne pravicových politikov usilujúcich sa o revanš, ani o názory pravicou vedených vlád v Latinskej Amerike. Analýzy si vieme robiť aj sami a máme k dispozícii podrobné analýzy európskych ambasád vo Venezuele a, samozrejme, podrobné správy OSN.

Iba mimochodom, Výbor OSN pre ľudské práva bol a je natoľko zdesený brutalitou Madurovho režimu, že navrhuje spustiť konanie Medzinárodného trestného tribunálu. Všetky rezolúcie Európskeho parlamentu, poukazujúce na brutálnu deštrukciu elementárnych politických a občianskych práv, boli vždy prijaté celým politickým spektrom – liberálmi, konzervatívcami, sociálnymi demokratmi, zelenými – až viac ako dvojtretinovou väčšinou.

Musím sa priznať, že ma prekvapil aj Robert Fico. Poznám veľmi dobre všetky jeho výlety na rôzne štátne oslavy na bieloruskom či kubánskom veľvyslanectve, či iné akcie, ktoré som však v kontexte jeho vtedajšej tvrdej proeurópskej aktivity pokladal za drobné nekonvenčné úlety a akési vzdorovité „bozajte ma…“ úzkostlivým politickým strážcom mainstreamu. Iste, od jeho prechodu na protisorosovskú platformu, od vynaliezavého odhaľovania protištátnych sprisahaní medzi demonštrantmi na slovenských námestiach či ozbrojovania protivládnych živlov uličnými dlaždicami sa už dá očakávať všeličo. V jeho prejave k Venezuele ma zaujal pozoruhodný objav, že ide predsa o ropu (ktorou Venezuela oplýva). A tu s Robertom Ficom plne súhlasím.

Jediný zmysel, prečo sa tak Madurova klika drží moci, je ropa (a ešte zlato, len s tým je ťažšie obchodovať). Hugo Chávez ju ešte využíval na veľkorysé sociálne programy, ktoré každý ľudsky cítiaci človek privíta. Aj keď to boli programy založené na rente zo štátneho monopolu na ťažbu, a teda dlhodobo neudržateľné (ako na to s trpkosťou poukázal aj taký ultraľavičiar ako Slavoj Žižek). Lenže boli aj zdrojom neuveriteľného rozkrádania.

Len pred pár mesiacmi zatkla španielska polícia asi 15 bývalých štátnych manažérov z Venezuely, ktorí si preprali nakradnuté peniaze do Španielska a postavili si tam celú vlastnú štvrť. Španielski vládni socialisti vedia presne, prečo stoja na čele európskeho zápasu proti Madurovi. A Maduro vie presne, prečo jeho spojencom nie je žiaden európsky sociálny demokrat, rovnako ako presne vie, prečo je jeho spojencom Erdogan či Putin…

Áno, táto krajina, rozprávkovo bohatá na ropu (na ktorú nikdy žiadne embargo nebolo), už pred rokmi zavrela všetky štátne sanatóriá pre psychicky chorých, lebo nemala na lieky a prevádzku.

Vlani som bol na letnej dovolenke v Kolumbii a po dvojtýždňovom jazykovom kurze v Cartagene (na staré kolená si ešte dokazujem, že by som sa vedel naučiť po španielsky…) som putoval do mnohých iných miest. A všade som stretával stovky venezuelských utečencov, mladých rodín, odkázaných na pouličnú pomoc. A symbolicky ponúkali po kusoch lacné cukríky, inými slovami, tvárili sa, že predávajú, aby tak zakryli hanbu byť žobrákmi. Podľa miestnych správ ich bolo v Kolumbii už vyše milióna.

Iba mimochodom: nevynechal som ani Márquezovo rodisko, Aracatacu/Makondo, a miestnu knižnicu, ktorá vystavovala spisovateľove drobné rekvizity. A v hlavnej sále, úplne nabitej, ako som pochopil svojou slabou španielčinou, asi tak 150 Venezuelčanmi-utečencami – im miestny úrad priateľsky a trpezlivo vysvetľoval, ako si majú požiadať o azyl, pobyt, ako si hľadať prácu alebo legálne pokračovať v ceste inam. Áno, opantal ma pocit hanby, akým brutálnym spôsobom slovenská verejnosť aj štát a miestna samospráva odmietli elementárnu pomoc utečencom hľadajúcim aspoň dočasné útočisko pred nepriazňou osudu.

Tak títo úbožiaci sú výsledkom Madurovej uzurpácie ropy a celého národného bohatstva, vrátane toho zlata, ktoré teraz ako podomový obchodník ponúka kade-tade po svete. A tak ma už ani nezarazilo, keď sa Robert Fico v tomto „venezuelskom“ videu naraz predstavil ako bojovník proti Západu, liberálnemu Západu a ako zástanca Slovenska, ktoré sa drží bokom a statočne od USA, Bruselu aj Moskvy. To, že od Moskvy a USA, by som ešte bral, ale Brusel – to sme my! Na všetkých európskych radách (a som si pomerne istý, že aj za premiérovania Fica) sa vždy jednohlasne prijalo stanovisko 28 premiérov EÚ, odsudzujúce Madurovo podvádzanie a ničenie ústavného systému Venezuely.

Čo ma však zaráža ešte viac, je, že si túto pozíciu osvojila vláda. Potopila tak ministra a celú slovenskú diplomaciu. Naozaj mi nebolo jasné, prečo minister Lajčák abdikoval v súvislosti s Marrákešským dohovorom OSN, ale to, čo sa odohralo na vláde v súvislosti s Venezuelou, je na abdikáciu dôvodom par excellence.

Nech už sú názory Roberta Fica akokoľvek posunuté a odtrhnuté od reality civilizovaného sveta, pýtam sa podpredsedov vlády Kažimíra, Rašiho, ministra Žigu a, samozrejme, predsedu vlády Pellegriniho, čo vás, páni, viedlo k odmietnutiu kvalifikovaného stanoviska ministerstva zahraničných vecí? Stanoviska, ktoré zastáva Európsky parlament, ako aj ministerka zahraničia EÚ Mogheriniová? Stanoviska, ktoré je navyše triezvou cestou na mierové riešenie návratu k demokracii, má súhlas väčšiny latinskoamerických krajín a je v opozícii k prípadnej Trumpovej avantúre?

Teraz najčítanejšie