Denník N

Veľký brat a Krompachy: policajné kamery v meste, ktoré smúti za Kaliňákom (reportáž)

Krompachy: podchod monitorovaný kamerami, Kaliňák a Gašpar v meste, deti v komunitnom centre a zábery z mestských kamier. Foto N – Andrej Bán a TASR
Krompachy: podchod monitorovaný kamerami, Kaliňák a Gašpar v meste, deti v komunitnom centre a zábery z mestských kamier. Foto N – Andrej Bán a TASR

Nenájdete inú destináciu, ktorú by si ministri vnútra tak obľúbili. Lipšic, Kaliňák aj Saková prezentovali Krompachy ako laboratórium testovania účinnosti represívnych opatrení voči „neprispôsobivým“ (teda Rómom).

Ten domček zvonku pripomína staršiu vilku v lepšej štvrti. Tu však takej štvrte niet. Sme v budove mestskej polície, miestnosť na prízemí je „srdcom“ kamerového systému. Operačné stredisko s počítačmi a veľkými obrazovkami. Mesto ešte nemá kapacity, aby fungovalo 24 hodín denne; prevádzku zabezpečuje sedem ľudí na polovičný úväzok.

„Čo sa dnes deje vonku?“ pýtam sa na úvod na odľahčenie pracovníčky. Tvári sa indiferentne, médiám nemá čo vysvetľovať. Úchytkom, len tak zboku (spredu to primátorka zakázala) zbadám na obrazovkách fascinujúce dianie v Krompachoch – tu akýsi školák prebehuje cez cestu, tam naopak hromží vodič, čo nemôže vyjsť z parkoviska, opodiaľ ktosi močí.

Oni to netušia, ale už sú na zázname. Bežné voyeurské scény, nebude to nijaké majstrovské filmové dielo.

Na začiatku dávneho príbehu boli štyri staručké kamery, ktoré Krompachom venovala firma Panasonic. V súčasnosti tu majú 37 policajných kamier, ministerka sľúbila o 19 viac. Niet iného mesta s ich väčšou hustotou na Slovensku.

„Pamätám si, že raz, keď sa na Družstevnej vyvážali veľké kontajnery s hromadným odpadom, kamery zaznamenali, ako tam nabehli naši klienti. Pokúšali sa z toho čosi vyberať, pričom zvyšok rozhádzali po ceste. Zbadala to na kamerách mestská polícia a okamžite to prišli riešiť,“ spomína Mária Hricová z Komunitného centra Maša. Uznáva, že kamery môžu byť užitočné ako prevencia, čo podľa nej priznávajú aj ich klienti, ktorých majú šesťsto.

Kukneš hore, vidíš kameru, rozmyslíš si dvakrát, čo urobíš. Ibaže úplne takto to nefunguje. Keď nedávno akýsi vandal na Hornádskej ulici jednu kameru rozbil, riešilo sa to iba ako priestupok s päťpercentnou spoluúčasťou mesta.

Otázku, čo vďaka policajným kamerám v mestách, ako sú Krompachy, zistili, čomu pomohli, neberie ako provokatívnu ani vládny splnomocnenec pre rómske komunity Ábel Ravasz (Most-Híd). V rozhovore pre Denník N povedal, že to znie možno ako sci-fi, ak však budú mať konečne na sebe namontované kamery aj policajti počas zásahov, môže to byť účinné a pre každého dobré.

Predražené a tiež v iných parametroch podozrivé obstarávanie nového systému policajných kamier kritizuje Nadácia Zastavme korupciu.

Kamerové zábery v Krompachoch. foto N – Andrej Bán

Krompachy, dieťa a kamera. foto N – Andrej Bán

Krompašská vzbura sa nekončí

Blato, zúfalá špina a odpadky, pobehujúce polonahé deti; v kontraste s tým nažehlené zelené policajné uniformy, prípadne čierne bundy či vesty s policajnými nášivkami, ministri a ich suita v čižmách. Tak vyzerá typická spravodajská fotografia z Krompách či z viacerých iných miest Slovenska s osadou.

Množstvo takých obrázkov v archívoch za ostatné roky, len s rôznym obsadením ministrov a policajných prezidentov, ako aj pokračujúca tristná realita v okolí Hornádskej či Družstevnej ulice v Krompachoch svedčia o tom, že ide najmä o propagandu politikov na spôsob: pozrite sa, ako s neprispôsobivými zatočíme!

Potom je vždy nadlho ticho.

Robert Kaliňák v rómskej osade v Krompachoch 11. januára 2018. foto – tasr

Rómske osady navštevoval vo funkcii ministra vnútra aj Daniel Lipšic so svojím vtedajším poradcom Milanom Krajniakom. Tu sú v Žehre. foto – tasr

Krompachy majú pritom rebéliu takpovediac v génoch. Spišské mesto pred 98 rokmi „preslávila“ robotnícka vzbura. Na začiatku bolo pokojné zhromaždenie žien, ktoré žiadali neznižovať prídel múky a ktoré začala surovo rozháňať policajná hliadka. Na konci ostalo 17 ťažko zranených a štyria zabití robotníci a tiež vzbúrencami na smrť dobitý riaditeľ železiarní.

Pilotný – to je tu dnes najčastejšie slovo. Pilotný je aj projekt kamerového systému polície. A pilotné už čoskoro bude aj Sakovou avizované policajné operačné stredisko, prvé svojho druhu v takýchto komunitách. Vzniká v peknej opravenej budove, kde už v auguste 2017, teda za ministra Roberta Kaliňáka, zriadila polícia stolársku dielňu. Dvadsiati pracovníci, mnohí z miestnej rómskej komunity, vyrábajú typizovaný kancelársky nábytok pre ministerstvo vnútra.

„Ich výrobky sú veľmi žiadané, v portfóliu majú asi dvadsať typov, ktoré rozmiestňujeme do obvodných oddelení polície,“ uvádza tlačový odbor rezortu vnútra. Napriek dobrým skúsenostiam a integračnému charakteru projektu, aký si zaslúži ocenenie, Saková ďalšie podobné dielne vytvárať neplánuje.

O zelených fľašiach a plechovkách Red Bull

Treba čosi vysvetliť. Skôr než začnete krútiť hlavou nad tým, že primátorka Krompách Iveta Rušinová (Smer) ako jedna z mála v dobrom spomína na Kaliňáka či policajného prezidenta Tibora Gašpara, pre ktorých sa oprávnene búrili námestia, venujte, prosím, pozornosť jej argumentácii.

Rušinová je vo funkcii dvanásť rokov. Zakaždým, keď si nevedela rady s obťažujúcou drobnou kriminalitou, o ktorú tu najmä ide, zodvihla telefón a zavolala „na vládu či na ministerstvo“. A čuduj sa svete, politici ľubovoľnej vlády, ktorí si ju medzitým azda aj obľúbili, ochotne opäť a znova nasadli do bavorákov – smer južný Spiš. Samozrejme, s televíznymi kamerami v pätách.

Je na tom azda niečo nepochopiteľné, keď politikom obvykle stačí povedať o „neprispôsobivých“ zopár ostrých viet, vďaka čomu sa na pár dní zabudne na ich vážne škandály? Nuž, je. Na to, koľko už zaznelo sľubov v tomto policajnom deväťtisícovom mestečku s tretinou rómskej populácie, ktorá naďalej žije v príšerných podmienkach, sú zmeny k lepšiemu zúfalo pomalé.

Primátorka Iveta Rušinová. foto N – Andrej Bán

„Keď sa ráno prejdete po meste, tak ak uvidíte klasické zelené fľaše, viete, že to boli Rómovia. Jablkové víno, lacné čučo. Ak uvidíte plechovky Red Bull, opäť sú to Rómovia. Energetické nápoje milujú, pijú to ako malinovky. Ale keď vidíte vodku, tak to prešla tade naša ‚biela‘ mládež,“ primátorka Rušinová naznačuje skúsenosť s rozpoznávacími znameniami. Toto urobil Róm a to biely. Má pocit, že to vie.

A nielen pocit. Keď sa v minulosti minister Kaliňák a policajný šéf Gašpar odvolávali na štatistiky o vysokej miere kriminality, ktorú v Krompachoch páchajú údajne Rómovia, nevedeli a nemohli ani povedať, ako k nim prišli. Zber dát o kriminalite na etnickom základe Únia nepripúšťa. Napriek tomu tie štatistiky odkiaľsi vyťahovali. Odkiaľ?

Tam, kde ležia deti na ceste

Obyvatelia Hornádskej, najmä deti, majú podľa primátorky v letnom období zvláštny a mimoriadne nebezpečný zvyk – keď vylezú z Hornádu, aby sa osušili, ľahnú si priamo na horúcu asfaltku. Nie jedno, dve, tri… desiatky detí. A nie na okraj, priamo do stredu vozovky.

„Bijeme na poplach. Podnikatelia na Hornádskej ulici, v priemyselnej zóne, sa nám sťažujú. Neustále hrozí, že autom prejdú decko. A keď vodič zastane, aby ich napomenul, zoberú kamene a hádžu na auto. Konkrétne aj mne už rozbili čelné sklo,“ pokračuje primátorka. Tieto skúsenosti vyprovokovali pobúrených podnikateľov k petícii, ktorú Rušinová poslala, komu inému, Kaliňákovi.

Člen MOPS dohovára deťom, aby sa nehrali na zamrznutej rieke. foto N – Andrej Bán

Čo účinne pomáha? Zdá sa, že dohovárať rodičom tých detí nie je riešenie. Skôr vynadajú vám, ako by urobili nápravu s nespratným drobizgom. Iná, účinnejšia možnosť má skratku MOPS, no nejde o psíka. Vybraní chlapi z tamojšej komunity (každého poznajú po mene) tvoria takzvané rómske občianske hliadky. S oranžovými vestami sú neprehliadnuteľní.

Už ich samotná prítomnosť má zmysel. Tu Miestne občianske poriadkové služby – MOPS – napomenú dieťa, aby nepobehovalo po tenkom ľade na hladine Hornádu a vrátilo sa k obľúbenému hraniu hier na svojom smartfóne. Tam MOPS napomenie ich otecka, aby toľko nefetoval a staral sa, čo robí jeho Ferko, Viliam, Celestína či Albert.

Neďaleko Hornádskej leží iná vychýrená ulica – Družstevná. Vlani odtiaľ mesto vyviezlo 60 ton odpadu. Okrem toho, ako tvrdí primátorka, „sa tam zgrupujú“ najmä „tlupy detí“ (je jasné, aké myslí) a obťažujú cestujúcich. A miestni sa tam vraj boja chodiť aj za bieleho dňa. Nehovoriac o podchode, ktorý je doslova prešpikovaný policajnými kamerami.

Podchod v Krompachoch strážený kamerami. Foto N – Andrej Bán

Podchod v Krompachoch strážený kamerami. Foto N – Andrej Bán

Emka a Dežko

Čo o tých miestach v Krompachoch hovorí pracovníčka neďalekého komunitného centra Emília Kleščová: „Či mám strach večer tadiaľ ísť? Pracujem od siedmej ráno do tretej poobede, takže tadiaľ za tmy ísť nemusím. Prvé mesiace som sa cestou do práce bála. Chodila som pešo cez osadu, pretože ak ma aj niekto priviezol autom, vyložil ma pred mostom a ďalej už radšej nešiel. No musím povedať, že konflikty som nemala, aj keď sú tí ľudia veľmi temperamentní. Vravím, že oni sa musia naučiť rešpektovať pravidlá. A keď mi nadávajú do gadžoviek? Nech, s tým sa treba naučiť žiť.“

140 detí a 60 dospelých klientov centra nepovie Kleščovej inak ako familiárne „Emka“ či zdvorilo „pani učiteľka“. Zdá sa, že si získala ich rešpekt aj dôveru.

Emília Kleščová a deti z Komunitného centra. foto N – Andrej Bán

Budova Komunitného centra. foto N – Andrej Bán

Obvyklé mediálne klišé predstavuje Krompachy ako epicentrum „neprispôsobivých“, čo je, samozrejme, skreslený obraz. Ako všade, aj tu je realita pestrá. Jeden príklad: ak strávite v centre mesta dostatok času, určite vašej pozornosti neunikne mladý štíhly pracovitý muž. Róm. Brázdi okolie v montérkach na záhradníckom miniautíčku. Volajú ho „Dežko“.

„Mám neukončenú strednú školu na obrábanie kovov, pracujem pre mesto. Už môj otec tu bol známy, primátorka ho zamestnala na opravu ciest. Po štyridsiatich rokoch je v penzii. Sme slušná rodina. Aj ja bývam na Hornádskej, no a? V štvorizbovom dome, ktorý som si opravil, vymenil som okná za pekné plastové. Máme štyri deti. Chlapec ide na strednú, dcérka bude maturovať. Vtĺkam im do hláv, že bez školy sa človek bars neuplatní,“ hovorí Dezider Macko.

Svojim susedom vyčíta Macko najmä nedostatok vytrvalosti. Viackrát sa stalo, že potom, ako naňho naliehali „Dežko, vybav nám robotu“, tak urobil, no zistil, že odhodlanie im dlho nevydržalo. A kto iný než on sám môže byť pre nich inšpiráciou?

Dôslednosť, prísnosť v nárokoch a nasledovaniahodné príklady. To sú všeobecne známe tajomstvá úspechu práce s takýmito komunitami, ktoré dôverne a dlhoročne pozná aj konateľ krompašského občianskeho združenia Ľudia a perspektíva Imrich Holečko.

„Zameriavame sa na znevýhodnené skupiny, nielen na tie rómske. Dávame im príležitosť na návrat do usporiadaného života. Od roku 2003 máme od kraja prenajatú trojpodlažnú budovu pri železničnej stanici. Prebrali sme ju v dezolátnom stave, no s pomocou našej rómskej komunity, tých istých ľudí, ktorí v nej predtým rozoberali okná a dvere, sme ju opravili,“ vysvetľuje Holečko.

Konateľ krompašského občianskeho združenia Ľudia a perspektíva Imrich Holečko. foto N – Andrej Bán

Samozrejme, aj v tomto prípade je receptom na úspech a cestou von z bludných kruhov možnosť práce. „Mali sme niekoľko chránených dielní, pre SES a Whirlpool sme vyrábali napríklad zásuvky a vypínače. Len si to predstavte: robili ich ľudia, čo nemali ani deväť tried a nevedeli predtým ani použiť WC!“ dodáva skúsený muž.

Keď počúvate tieto slová, pochopíte, že iba represia (viac kamier, viac policajtov) ničomu nepomôže, ak nejde ruka v ruke s dlhoročnou vytrvalou terénnou sociálnou prácou. Ale to už vieme, však?

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie